Elusive (Larry SK)

3.

„Už len dva mesiace..." Zašomral Harry, keď sedel v ateliéry a rozprával sa s Viky. Prezeral si obrazy Louisa a rozmýšľal, čo s nimi po ukončení vysokej urobí.

„Nie si jediný, kto to počíta." Odfrkla mu. Rozmýšľala nad tým, či mu prezradí, kto tu dnes bol a obdivoval jeho obrazy. Victoria bola podrazáčka. Kedysi sa Harrymu páčila. Bola úplne iná. Tak podobná jemu, inteligentná...  Ale teraz? Myslí si, že je veľmi žiadaná herečka. Udiera jej to na mozog. Klame, a na Harryho hrá akúsi hlúpu hru, ktorú jej našťastie neverí.

„Bol tu dnes niekto?" Snažil sa okamžite zmeniť tému. Nepotreboval totiž to počúvať o tom, ako sa Viky nevie dočkať toho, ako odtiaľto vypadne a prerazí vonku... Prečo tak osprostela. Netušila, že ju chcú len pre jej peknú tvár. 

„Nie..." Oklamala ho. Chcela mať Harryho pre seba. Ale nevedela, že Harry o ňu už dávno stratil záujem.

„Neviem čím to je, Victoria, ale ja viem kedy mi klameš. Tvoje oči, sú v tedy tak neisté. Tak to vyklop." Harry si začal baliť veci, do svojej tašky, prehodil si ju cez plece a postavil sa do dverýh, na odchod.

„Neznášam ťa, Harry. Bol tu niekto. Áno, bol to on." Snažila sa ho naťahovať. Nechcela aby Harry odišiel. Bol piatok. V ten deň nechcela odísť domov opäť sama, bez neho.

„Kto?!" Harry sa to opýtal veľmi ostrím tónom. Nemal rád, keď ho zdržovala.

Victoria sa zasmiala a pokrútila hlavou. Vystrela ruku a poklepkala ukazovákom po najbližšom obraze. Snáď by aj povedala meno, ale Louis sa jej minule nepredstavil. Bol rovnaký ako Harry. Nevedel, čo káže slušnosť...

„ Pýtal sa na mňa?"

„Čo iné..." Nervózne odfrkla.

„Čo si mu povedala?"

„Nič."

Harry na ňu prižmúril oči. Teraz na ňu nemal náladu. Zabuchol dvere a odišiel domov.  Mal vlastný byt. S ateliérom, veľkou obývačkou, obrovskou spálňou. Všetko to u neho pôsobilo tak čisto. Harry mal vkus. Jeho dom mal len jednu chybu. A to tú, že okrem Victorii sem nikdy nikto nevkročil. Bol sám. Uzavretý pred svetom. Izoloval sa od ľudí, nemal rád, keď ho chcel niekto spoznať. Nechcel sa viazať. Bolo to pre neho zbytočné. Keď nikoho nemá, nemá mu kto ani chýbať. Keď ho však niekto zaujal, nenechal to tak... Tak, ako teraz nenechá jeho chlapca z obrazov. 

Pousmial sa keď si o ňom pomyslel, že je chlapec. To predsa už dávno nie je. Je to muž. Harry rátal, že od neho môže byť tak o jeden až dva roky starší. Hnevalo ho, že sa ho dnes nestihol opýtať na meno. Zabudol. Veď jeho hlas počul prvý krát. Louis na neho zapôsobil. Vyzeral síce ako tvrdý oriešok, ale práve to sa Harrymu páčilo...

Keď si Harry doma oddýchol a zabudol na dnešný deň, rozhodol sa pokračovať vo svojej piatkovej rutine. Obliekol sa a vybral sa do obchodu s hudbou. Bol tak trochu závislí na kúpe platní. Vždy si užíval, že ho nikto neruší a môže spokojne zbierať nové inšpirácie. Harry si vykračoval po tmavej ulici vedľa všetkých tých výkladov, pozoroval ľudí. Spomenul si, že na tejto uličke prvý krát zahliadol Louisa... Zastavil a rozmýšľal nad osobou, s ktorou Louisa v tedy uvidel. Nepamätal si ho, ale postrehol, že len pri ňom mohol vidieť na Louisovej tvári úsmev.

*** 

V tom istom čase Louis po robote sedel v aute vedľa Sama a mierili do ich obľúbeného baru. 

„Louis"  Obidvaja už sedeli v bare a popíjali. Užívali si piatok. Louis by radšej sedel v jeho byte a viedol so Samom dlhé debaty, ale on ho vždy vytiahol von. Piť a zabávať sa.