"Za to buď vďaka!"povedal Bilbo so smiechom a podal im dózu s tabakom.
"Aaa..."povzdyvhla som si a zavrela knihu. Dočítala som ju už po siedmi krát a myslím že ma nikdy neomrzí. Odložila som ju do poličky vedľa mojej postele a vypla svetlo čo mi svietilo nad hlavou. S úsmevom som zavrela oči.
Odrazu som so sebou trhla. Na mobil mi prišla esemeska. Mala by som si to oznámenie stíšiť. Pomyslela som si a pozrela na digitálne hodinky čo mám na poličke:23.04. Kto mi môže písať tak neskoro? Pravdepodobne to bude oznámenie z niektorej aplikácie. Otočila som sa za telefónom. Vtom som ale zbadala ako na poličke pod ním niečo svieti. Brat si tam asi nechal zapnutý tablet. Má 21 a veci ako poriadok a šetrenie energie mu nič nehovoria. Niekde zapotrošil nabíjačku a už dva mesiace používa moju. Len nechápem prečo si ho nemôže nabíjať vo svojej izbe. Zástrčku predsa nemôže stratiť! Ajkeď u ňho je všetko možné. Pousmiala som sa nad tou myšlienkou a nahla sa nech ho vypnem. Svetlo svietilo spoza kníh, čo bolo čudné aj na jeho pomery. Strkať tablet za skriňu? Ten ma asi nikdy neprestaneš udivovať. Vybrala som pár kníh aby som sa k nemu mohla dostať. Hneď ako som to urobila oslepila ma neskutočne jasná biela žiara. Asi tu mám príliš veľkú tmu. Začala som po ňom šmátrať a hľadala som tlačítko, ktorým by som ho vypla. Vtom akoby moja ruka zmizla z poličky. Vôbec som ju necítila, no rameno sa mi už dotýkalo spodka poličky. Svetlo ešte viac zosilnelo. Trhlo mi rukou a odvtedy si nepamätám nič, len nekonečnú, oslnivú bielu všade okolo mňa.
