2. kapitola

1.1K 86 3
                                    

Konečne som sa zbavila tých blbých papierov, ktorých bolo minimálne tisíc. Skončila som okolo štvrtej. A, že menej práce! Pch! McLaggen sprostý. Veď som pracovala skoro sedem hodín! Postavila som sa, a skontrolovala čas. Na rande s Ronom mám ešte štyri hodiny.

Prešla som ku gauču, ktorý mám v rohu miestnosti za závesom. Pôvodne tam ten záves nebol, ale dosť často som na tom gauči zaspala, tak som si ho pričarovala jednoduchým kúzlom. Ľahla som si na gauč. Už som zatvárala oči, ale niekto práve musel prísť.

,,Mia? Si tu?" začula som tichý a zasnený hlások. Usmiala som sa. Dlho ma nenavštívila. Odostrela som záves, a zbadala som moju bielovlasú kamarátku.

,,Luna! Tak rada ťa vidím," objala som ju.

,,Mia, potrebujem od teba láskavosť," usmiala sa na mňa.

,,Samozrejme! Čo pre teba môžem urobiť?"

,,Mohla by si ma prosím zastúpiť v jednej mojej práci?"

,,Podľa toho, čo to je," zasmiala som sa. Nikdy neviete na čo sa Luna Lovegoodová môže dať.

,,No mám takú brigádu."

,,A akú?"

,,Barmanka v jednom bare," mykla plecami.

,Ty a barmanka?"

,,To je iba dočasné, kým si niečo nenájdem."

,,To by som mohla zvládnuť," poškriabala som sa na zátylku.

,,Ja viem, preto som prišla s touto požiadavkou za tebou."

,,A kedy? A prečo ťa treba zastúpiť?" položila som jej ešte ďalšie otázky.

,,Dnes, lebo máme s Rolfom výročie a chceme si spraviť pekný večer," zasnene sa pozrela do stropu.

,,Jej, tak to ti prajem," usmiala som sa na ňu.

,,Ďakujem."

,,Počkať! Dnes?!" zatriasla som hlavou.

,,Áno, dnes o siedmej," zrak presunula na mňa. Asi ten strop už prestal byť taký zaujímavý.

,,Prepáč, ale dnes nemôžem," zvesila som hlavu.

,,Prečo?" Luna zosmutnela.

,,S Ronom máme dneska rande o ôsmej."

,,A to stíhaš! Nahradiť ma tam treba iba takú pol hodinku, než príde druhá barmanka," znovu sa jej na tvári objavil úsmev.

,,No, že si to ty. Tak fajn. A kde?" nakoniec som podľahla.

,,Vieš ako je tá zbohatlická čarodejnícka štvrť. No tak vtom najvyššom mrakodrape, na šiestom poschodí. Je to úplne nový bar menom U čarodejky. Takže môžem s tebou rátať?"

,,Samozrejme. Ale ak niečo pokazím, ja za to nemôžem. A to budem iba nalievať, a je to?" nadvihla som obočie.

,,Môžeš používať aj kúzla! Ani namáhať sa nemusíš," zasmiala sa Luna.

,,Tak pozdrav Rolfa. Ja už idem domov sa nachystať. Tak mi drž palce, aby som to tam nedobabrala," zasmiala som sa.

,,Ale prosím ťa. Ty si ten najšikovnejší človek akého poznám! Ty nič nemôžeš pobabrať," povzbudivo sa na mňa usmiala. Zobrala som si tašku a kabát, ktorý som si aj obliekla, a s Lunou sme sa vybrali ku výťahu. Nastúpili sme do preplneného výťahu. Keď sme sa konečne dostali na prízemie, pozdravila som sa s kolegami, a spoločne s Lunou sme sa vybrali von. Rozlúčila som sa s ňou pri hop-šup práškových linkách, a pobrala som sa domov. Rozhodla som sa trochu prevetrať, tak som šla peši.

Kráčam si po prázdnej ulici. Začujem detský smiech. Z poza rohu vybehne malé dieťa. Môže mať tak päť rokov. Usmejem sa nad tým ako sa smeje. Malý chlapček beží ďalej. Až po necelej sekunde si uvedomím, že beží mimo chodníku. Beží na cestu! A práve sa tu musel objaviť aj čierny mercedes. Auto mohlo ísť aj osemdesiat kilometrov v hodine, a nebezpečne sa blížilo k chlapcovi. Vtom momente som sa za ním rozbehla. Ešte, že nemám vysoké opätky. Bola som už pri ňom, keď si vodič auta konečne všimol, že na ceste je malé dieťa. Začal prudko brzdiť, až za sebou zanechával čierne šmuhy. Vybrala som prútik, aj keď som vedela, že z toho budem mať problém. Švihla som ním na auto, ktoré ihneď zastalo. Konečne som sa dostala k chlapcovi.

,,Si v poriadku?" prezerala som ho.

,,Lucas! Kde si?!" začula som ustráchaný ženský hlas. Otočila som sa a zahliadla som ženu, ktorá keď uvidela malého chlapca, rozbehla sa k mne. Rovno zdvihla malého chlapčeka, a objala ho. Porozhliadla sa okolo. Určite si musela všimnúť čierne šmuhy od pneumatík, ktoré sa tam objavili pri prudkom brzdení. Pozrela sa na mňa a otvorila ústa: ,,Ďakujem!"

,,Nie je za čo," usmiala som sa na ňu. Keď odišla aj s chlapcom v náručí, otočila som sa za seba. Čierny mercedes je stále na tom istom mieste, ako som ho zastavila. Zadívala som sa lepšie na miesto vodiča. Od prekvapenia ma hodila dozadu. Prekvapivý pocit odišiel tak rýchlo, ako prišiel. Teraz ho nahradil neúprosný hnev! V očiach mi vzbĺkol oheň. Nebezpečne rýchlo som sa dostala k okienku šoféra. Sklenená bariéra sa stiahla dole, a mne sa naskytol výborný výhľad na bielo vlasú šticu.

,,Ty si sa už dočista zbláznil!" začala som na neho kričať. Ani len som sa nepozdravila. Vidím ho znovu po troch rokoch a prvé čo spravím je, že na naň tak nakričím.

,,Nielen, že si išiel rýchlejšie než sa môže, ale skoro si zrazil to nevinné dieťa!"

,,Nemalo mi vbehnúť do cesty!" rozkričal sa aj on. Ruky som zovrela v päsť. Prudko som mu otvorila dvere na aute, a za golier som ho vytiahla na nohy.

,,Je to dieťa!"

,,Ale sprosté dieťa!"

,,A čo si bol sakra ty?! Určite si na tom bol horšie, keďže ty si bol len malý, slizký, rozmaznaný had!" precedila som cez zuby.

,,Grangerová! Veď sa upokoj! Nikoho som nakoniec nezrazil!" snažil sa ma odstrčiť.

,,Keby som tu nebola, v kľude by si mohol byť označený za vraha, Malfoy!" vražedne som mu pozrela do očí. Ešte hodnú chvíľu sme si vymieňali vražedné pohľady, pokým som ho nepustila, a bez pozdravu som odkráčala. Vidím ho po troch rokoch a to vtedy, keď skoro zrazil dieťa. Smerovala som ku mne domov sa nachystať na moju zastupujúcu prácu. Malfoya som vytlačila z hlavy a odomkla som si dvere od bytu.

Okay! It's okay... {DRAMIONE} Where stories live. Discover now