100 Voicemails || Slovak Translation

Epilóg

1.august 2012

Opatrne som kráčal, každý krok som si premyslel, ako som sa blížil k môjmu cieľu. K náhrobnému kameňu, ktorý bol ešte stále nový a sivý a do mojich očí sa nahrnuli slzy ešte predtým, než som k nemu vôbec dorazil. Zahryzol som si do spodnej pery a zastavil pár centimetrov od neho. 

Tu ležalo. Moje vzácne dievča.

Niekoľko minút som tam len tak stál, pozeral sa na miesto, kde ležala, než som pomaly siahol do vrecka a vytiahol svoj mobil. Pristúpil som k náhrobku s telefónom v ruke a sadol si vedľa nej. 

Otvoril som telefón a zhlboka sa nadýchol, než som jej odoslal hlasovú správu.

"Ahoj, zlato. Som tu... ale už je neskoro. Je mi to veľmi ľúto, je mi to tak skurvene ľúto, že idem neskoro. Chcem, aby si vedela, že som ťa vždy miloval a vždy budem. Nikdy neprestanem. Sľubujem. Milujem ťa, Ari. A prepáč mi. 

Nikdy som nebol veľmi dochvíľny, však? Bol som tým, kto na našich rande prichádza o niekoľko minút neskôr. Ty si bola vždy tá, ktorá čakala. A dokonca aj teraz, aj keď som bol v bezvedomí, ty si na mňa čakala. Je mi to tak ľúto, že som ťa prinútil čakať. Keby som mohol vrátiť čas, nikdy by som ťa neprinútil čakať. Ani sekundu. 

...Chýbaš mi. Bože, tak veľmi mi chýbaš, každý deň. Teraz si ťa pamätám. Nikdy som nezabudol zlato, moje spomienky boli trochu oneskorené, to je všetko. Ale pamätám si ťa. Pamätám si všetko. Pamätám si tvoj smiech a aj na to, ako si prskala, keď si sa veľmi smiala. Vždy si bola potom v rozpakoch, ale ja som to miloval. Milujem to. Milujem na tebe všetko. 

A tiež som sa postaral o toho bastarda Charlieho. Nebolo ľahké ho nájsť, odkedy ho vyhodili zo školy, ale Raven a ostatní mi pomohli, takže sme ho našli. Zlomil som mu ruku a nos. V dohľadnej dobe nebude nikoho otravovať. A pokiaľ ide o tú čarodejnicu, spôsobil som jej monokel tak ako si ma požiadala. Urobil som to v kaviarni, aby to každý videl. Keď ma hlavný zavolal, bol som pripravený prijať trest alebo dokonca vyhostenie, ale namiesto toho sa ma spýtal, prečo som to urobil. Povedal som mu pravdu a on mi uveril. Tiež mám pocit, že v dohľadnej dobe nebude otravovať. 

Tiež si chcela, aby som ti zaspieval, takže to aj urobím. Mimochodom, tiež mi veľmi chýba tvoj hlas." 

Odkašľal som si a zotrel si slzy.

'Ale Bože, chýbaš mi. Tak moc to niekedy bolí a nemôžem nás vrátiť späť do tých všetkých uplynulých dní. Vždy som ťa miloval, neustále mi chýbaš. Sľubujem, že budem pamätať na všetky uplynulé dni...' 

Nemohol som zastaviť slzy a začal som nekontrolovateľne plakať. Vzlykal som, keď som hovoril.

"Prečo? Prečo, zlato, prečo? Necháp ma zle, ja viem prečo, ale prečo? Nemala si to urobiť.... Mala si zostať nažive. Mala si zostať silná. Teraz si mala byť nažive! Ak si nemohla zostať silný kvôli mne, mala si zostať silná kvôli sebe! Nemala si takto zahodiť svoj život! Tvoj život je vzácnejší než aby bol zahodený... nechápeš? Milujem ťa tak moc, zlato, ale jednu vec ti budem vždy hovoriť; nemala si to urobiť. To nebola odpoveď. Nikdy to nebude odpoveď!   

....Myslela si niekedy na ľudí, ktorých tu zanecháš? Nie mňa, ale tvojich rodičov? Sú zničení. Tvoja mama málokedy prehovorí a tvoj otec sa obviňuje. Mala si zostať, zlato. Viem, že to pre teba bolo extrémne ťažké a občas neznesiteľné, ale napriek tomu si mala zostať. Nebola si tak sama, ako si si myslela, len si odstrkovala a ignorovala ľudí, ktorí ti chceli pomôcť. Boli tu ľudia, ktorí ti chceli pomôcť, Ari, stačilo im to len dovoliť. Kiež by si to urobila, zlato. Tak veľmi mi chýbaš a vždy ťa budem milovať. Kiež by si neurobila takú chybu. Milujem ťa, zlato. Vždy budem. A je mi to veľmi ľúto. Neodpustím si to, pokiaľ budem žiť, to mi ver."  

Smrkol som a pretrel si oči voľnou rukou, pričom som stlačil tlačidlo "Odoslať". 

Hlasovú správu sa nepodarilo odoslať.

KONIEC

||

Dúfam, že ste si poviedku užili. Ten koniec je naozaj smutný, ale pokiaľ chcete, na mojom profile je ďalšia short story - GIRL WHO COULDNT HEAR, ktorú začínam teraz prekladať! 

Vanesa x