Prekliaty

Kapitola 1.

Hrozne mi chýba vŕzganie snehu pod nohami a vôňa čerstvo napadnutého snehu. Teraz je prvý Januárový týždeň a po snehu ani stopy. Pamätám si že keď som bola malá, bola raz taká búrka že som nemohla ísť do školy. Vtedy sme bývali v malom domčeku neďaleko mesta.

Hneď ráno o siedmej sme s bratom vstali a pozerali von oknom. Keď búrka trochu ustala, šli sme von. Stavali sme snehuliaka, guľovali sa a šmýkali na malom kopčeku ktorý bol pár metrov od nášho domu. Naspäť sme sa vrátili neskoro večer. Boli sme síce vyčerpaní ale veľmi sme si to užili.

Volal sa Kevin a bol o 5 rokov starší. Musím uznať... že aj keď sme boli súrodenci tak sme sa na seba vôbec nepodobali. Bol veľmi vysoký a silný. Mal veľmi husté blonďavé vlasy a krásne modré oči. Na svoj vek by ste mu tipovali že je omnoho starší. Je zvláštne že sa nepodobal na nikoho z rodiny.

Medzi ním a rodičmi bola hlboká priepasť. Nenávidel ich. Nikdy mi nepovedal prečo ale ani som si nebola istá či to chcem vedieť. Je to jeho vec a ani sa mu nečudujem. Nikdy na nás nemali čas. Obaja pracovali. Dalo by sa povedať že nás zanedbávali. Snažil sa mi ich nahradiť. Podporoval ma a snažil sa o mňa postarať najlepšie ako vedel.

Vždy keď sa rodičia hádali prišiel do mojej izby. Schovali sme sa pod perinu a rozprával mi rôzne príbehy. Bol som šťastná. Pretože sme mali jeden druhého.

Lenže potom... sa stala tá tragédia. Jeden večer sa poriadne pohádal s rodičmi. Nepamätám si už prečo sa pohádali. Večer po tej hádke prišiel do mojej izby pretože som nemohla zaspať. Ľahol si ku mne, a začal mi rozprávať príbeh o Dievčatku so zápalkami.

,,To je hrozne moc smutný koniec'' povedala som. ,,prečo mi rozprávaš taký príbeh?''

,,Nie je smutný ale šťastný'' odhrnie mi vlasy z tváre.

,,Ale áno... to dievčatko zomrelo... zamrzlo!'' tisli sa mi slzy.

,,Nie nie je...'' pozrel sa mi do očí. ,, bola šťastná lebo konečne mohla byť so svojou starou mamou'' odvrátil zrak a pozrel sa von oknom. Pozoroval ako padá sneh. ,,Vieš... život je zložitý a smutný... niektorý nájdu skutočné šťastie až po smrti''.

,,Kevin?''

,,Áno?'' obíjme ma.

,,Sľúb mi že ostaneme navždy spolu, že ma nikdy neopustíš. Že mi neumrieš... lebo by som bola sama''

,,Nie... nikdy nebudeš sama Rosalie. Aj keby som umrel... navždy by som ostal v tvojom srdci a bol by som stále s tebou.'' pobozká ma na čelo. ,,Ale teraz je čas ísť spať'' vstane a prikryje ma. ,,Dobrú noc krpec''. Vstane a otvorí dvere.

,,Mám ťa rada.''

Zastane uprostred dverí... cítim ako sa trasie. ,,Aj ja teba drobec'' a zavrie za sebou dvere.

Toto je moja posledná spomienka.

Ráno nám volali z polície že sa našlo jeho mŕtve telo. Blízko pri jazere kde sme chodievali. Jeho telo bolo zamrznuté na kosť. V noci totiž udrela silná búrka.

Trvalo dlho kým som sa s tým zmierila. Každé ráno som chodila do jeho izby s nádejou že ho uvidím spať v posteli. Že to celé bola len nočná mora. Často som chodievala k jazeru. Nosievala som mu tam kvety. Spomenula som si na ten príbeh o dievčatku so zápalkami. O tom čo mi povedal: ,,...niektorý nájdu skutočné šťastie až po smrti'' hrozne mi chýbal. Ale stále je v mojom srdci a mojich spomienkach.

Aj keď... niekedy mám pocit...akoby nikdy nebol súčasťou môjho života. Akoby som mala len spomienky na niečo čo sa nikdy nestalo s človekom ktorý nikdy neexistoval.