Blah Blah Blah

^,^

Ležím na tráve, je tma. Sme tu len my dvaja. Len on a ja. Ja pozorujem hviezdy, no cítim, že on upriamil svôj skúmavý pohľad na mňa. Prvý človek, ktorého som v noci vytiahla so mnou a dokonca ochotne išiel do stredu lúky, aby so mnou pozoroval hviezdy. Tu, mimo rušných svetiel mesta, krásne svietia. Aj hviezdy aj jeho oči. Sklápam zrak k jeho tvári. Obidvaja na seba zízame. Cítim, že chce niečo povedať, no nepovie nič, nechce skaziť tento čarovný okamih. Zas pozerám hore. Nechcem aby si myslel, že to niečo znamená lebo to tak nie je. Alebo sa mýlim? Sama som neistá. Znova sa naňho pozriem, no tentoraz je on ten čo pozerá na hviezdy. "Vraj všetky hviezdy raz vyhasnú, tak ako ľudia, raz sa rozsvietia, no raz musia aj zhasnúť". Potom keď to dopovedal ma chytil okolo pliec a ja som sa oprela o jeho hruď. Takto sme zaspali, tam v strede ničoho, kde sme mohli byť sami sebou, uprostred nášho vlastného vesmíru.