One More Night

I. Staten Island

"Dobré ránko." Zašepká mi niekto do ucha. Prebudím sa v cudzom byte, v cudzej posteli. Nado mnou stojí cudzí muž. V rukách drží podnos, na ktorom sú pravdepodobne raňajky. Naozaj nemám ani najmenšie tušenie, kde to som.
"Spal som tu?" Spýtam sa.
"Prečo inak by si sa zobudil v mojej posteli?" Zasmeje sa. "Som Jamie, mimochodom."
"Sebastian."
"Viem ako sa voláš, včera večer si mi o sebe toho povedal celkom dosť." Stále sa mu z hlasu dá vyčítať, že sa potichu smeje.
"Spali sme spolu?"
"Spali? Divokejšiu noc som ešte ani nezažil. Robili sme úplne všetko. Keby som to nezažil, neveril by som, že sa niečo z toho vôbec dá." Opäť ten smiech. On sa snáď ani nevie rozprávať normálne.
"Čože? Ako je možné, že si vôbec nič nepamätám?"
"Bol si dosť napitý. Začal si v bare, a tu u mňa si to iba dorazil."
"Áno, na ten bar si spomínam. Koľko je hodín?"
"Pol desiatej."
"Do pekla! O pol hodiny mám byť na prednáške! Ani sa nestihnem ísť domov prezliecť. Kde bývaš?"
"Tu predsa."
"V ktorej časti mesta, ty blbec?!"
"Na Staten Islande."
"Čože? Za pol hodinu nestihnem prísť do Bronxu a z tade ešte do Queensu. Do riti!"
"Kľud, hodím ťa tam triskáčom."
"Ty máš triskáč?"
"Nie, ale bolo by to husté, nie?"
"Decko. Musím ísť." Vstanem z postele a začnem sa obliekať. "Kde mám nohavice?"
"Vyhodil si ich cez okno, keď si sa večer vyzliekal."
"Tak mi daj nejaké svoje preboha!"
"Kľud, nebuď nervózny. Hneď som tu."
Sakra. Dnes nestihnem prednášku. Akurát dnes, keď mal prednášať Tristan. Bože on je sexy. Asi najviac sexy chalan, akého som v reálnom živote videl.
"Páči sa." Jamie mi podá nohavice, ktoré vyzerajú ako zo sedemdesiatych rokov.
"A toto je čo? V tomto sa nebudem presúvať po celom meste. Dones niečo iné."
"Blbec." Zašepká a ide pre ďalšie. O dve minúty je tu s normálnymi nohavicami, ktoré už vyzerajú ako z tohto storočia.
"Ďakujem. Už musím ísť." Zídem po schodoch. Nie je to veľký barák. Má len štyri poschodia, na každom sú dva byty a piate s jedným veľkým strešným bytom, kde býva práve Jamie. Metro je na druhej strane ulice. Musím čakať na zelenú, ktorá už dlho nenaskakuje.
"Hej." Kričí z okna Jamie. "Nechal si si tu mobil." No super. Konečne na semafóre naskočí zelená a ja sa musím vrátiť pre mobil. Opäť tie schody.
"Tak som tu!" Celý zadýchaný z bežania po schodoch vyhŕknem.
"Tu máš mobil." Podá mi ho, svoje ruky prehodí cez moje plecia, pritisne sa ku mne, a pobozká ma. Bozkáva perfektne. Ak je takýto aj v posteli, som celkom sklamaný, že si to nepamätám. "Máš tam aj moje číslo. Zavolaj." Mrkne a zavrie dvere.

O päť minút už sedím v metre. Zvoní mi mobil. Nevaeh. Včera som sa jej pokúšal celý deň dovolať. "Nevaeh!" Skríknem na celý vagón. "Prečo si mi nezdvíhala?"
"Bola som s Nickom."
"Mohla si aspoň napísať. Ani nevieš, ako som sa o teba bál. No a teraz hovor. Aké to bolo?"
"Rozišli sme sa. Nick je strašný sviniar."
"Och, zlatko. To mi je ľúto. Kde si teraz?"
"U teba doma. Kde si ty?"
"Sedím v metre. Idem domov. Ešte som na Staten Islande."
"Čo robíš na Staten Islande?"
"Ehm. Keď prídem, tak ti porozprávam."
"Aký bol?"
"Neviem. Nič si nepamätám. Ale má božské telo. Ráno, keď ma zobudil, bol úplne nahý. A teda poviem ti, že to tam dole stojí za hriech."
"Fíha. Už sa teším na detaily."
"Samozrejme. Končím. Tak zatiaľ, čau."
"Ahoj."

Vystúpim na zastávke St. George, kde prestúpim na Staten Island Ferry. Na druhej strane opäť nasadnem na metro a po trištvrte hodine som pri Bronx Parku, kde bývam. Domov idem päť minút, a keď už som takmer tam, zbadám Nevaeh. Rozbehnem sa za ňou, no v tom okamihu...