Ja, modelka.

10

,,Tvoj otec je z Európy?" Povedala Linda prekvapene. ,,Áno, je zo Slovenska. Žil vo Venezuele od deviatich rokov aj s rodičmi. Tí sa rozhodli presťahovať, pretože nechceli, aby môj otec vyrastal v krajine, ktorá bola ovplyvňovaná Studenou vojnou. Zmenili si tu priezvisko na typické- Navarro. Môj tato tu vyrastal, spoznal moju mamu... No o niekoľko rokov neskôr sa rodičia rozišli a ja som musela odísť s otcom. Ale ušla som." Vysvetlila som jej moju situáciu a odpila som si z latte.

,,Ja som celý život žila tu, v Caracase. Z tohto mesta som nikdy nevystrčila päty. A moji rodičia... Mama je právnička, otec doktor. Zarábajú veľa peňazí a ja mám z toho kreditku s neobmedzeným limitom, ale skoro sa s nimi nevidím. Obaja odchádzajú do práce o šiestej ráno a prichádzajú o deviatej večer. Nepracujú tak dlho, ale vždy idú na večeru do nejakej luxusnej reštaurácie a potom často ešte do divadla alebo do kina. Niekedy prichádzajú aj po polnoci. O mňa sa stará Mia- moja pestúnka. Už od mojich piatich mesiacov. Vtedy sa moja mama rozhodla, že už je najvyšší čas ísť z materskej späť do práce. Mia pre mňa varí, spolu nakupujeme... Beriem ju ako maminku. Aj jej tak hovorím, ale iba keď biologická mama nie je prítomná. Rodičov vidím iba cez víkendy, ale skoro si nemáme čo povedať. Vlastne... ešte ani nevedia, že som v Elite models."

Páni. To ma fakt zarazilo. ,,To mi je ľúto." Súcitne som povedala.

,,To je v pohode. Ale, som rada, že som sa skamarátila práve s tebou. Určite si budeme rozumieť." Na súhlas som sa usmiala.

,,Čo si myslíš o Sylvii?" Tak táto otázka ma zarazila.

,,V skratke: pekná, ale mrcha. Na prvý pohľad vyzerá milá, ale je hrozná. Nemám ju rada." Bála som sa, že som povedala príliš, a že jej to Linda povie. Ale ukázalo sa, že moje obavy boli zbytočné.

,,Absolútne súhlasím! Je to krava. Je šéfkou jednej z asi päťdesiatich agentúr pre modelky po celej Venezuele, ale tvári sa, že jej patrí celý svet... A to nepreháňam. Ona, aj jej spolupracovníci sa správajú, akokeby vyvíjali liek na rakovinu. Módu mám rada, ale v Elite models to poriadne preháňajú." Odkiaľ vie, ako to tam funguje? Ja viem len, že majú vorkoholickú šéfku Sylviu, z videnia poznám dvoch fotografov (George a Antonio) a v celej budove panuje elegantný interiér... no tu niekde moje vedomosti o Elite models končia.

,,Ako to tam funguje? Ja o tom neviem nič. Začala vysvetľovať. Videla si film Diabol nosí Pradu?" Prikývla som. ,,Tak približne rovnako." Odpila si z kávy. ,,Vieš, dnes som bola v Elite models už o jednej. Nemala som čo robiť a tak som išla po schodoch až na najvyššie poschodie. Potrebovala som zabiť čas a taktiež som vedela, že zhora bude pekný výhľad. Ale na jednotlivých poschodiach som videla neskutočný ruch. Na jednom boli fotografovia a chystali zajtrajšie fotenie. Z rozhovoru som pochopila, že to bude niečo s kvetmi. Na iných som videla množstvo rôzneho oblečenia, doplnkov, topánok... Taktiež by si neverila, koľko tu pracuje ľudí. Všetci sú nesmierne zaneprázdnení. A všetci sú tu kvôli nám! Dozvedela som sa, že každá z nás bude mať osobnú asisentku! No nie je to super?" To mi vyrazilo dych.

,,A našla som aj dve tiché poschodia úplne bez ľudí. Bola tu iba upratovačka. Dovolila mi nazrieť do jednej z miestností. Sú to apartmány pre nás! Dvanásť izieb pre nás všetky! A sú nádherne zariadené. Bolo tu ešte niekoľko poschodí, no na najvyššom bola Sylviina kancelária. Keď som tam prišla, "veľká šéfka" práve kričala na svoju asistentku. Vadilo jej, že počas pitia kávy si zotrela rúž a jej asistenka práve nemala po ruke Sylviin obľúbený odtieň "Chanel rouge coco". Vtom som počula rýchle kroky ku schodom. Bola to Sylvia. Nevieš si predstaviť, ako rýchlo som začala bežať dolu. Ako raketový blesk! Našťastie ma nevidela."

Bola som prekvapená. ,,Neskutočné."

S Lindou sme ešte chvíľu popíjali kávu a neskôr sme išli každá domov. Premýšľala som nad tým čo som sa dozvedela o Elite models a síce som chcela byť modelkou, nebola som si istá, či sa chcem stať súčasťou tohto chaosu.