Eva

"Ja verím"

Celý večer sme sa rozprávali a premýšľali sme ako to bude ďalej. Zo svojho sna som pochopil, že len musím pred spaním povedať „ja verím", zaspať a Eva zmizne. Bál som sa toho a veľmi. Eva ma upokojovala, ale ja som sa nemohol zmieriť s pocitom, že ju už neuvidím. „Verím, že sa raz znova stretneme," hovorila, „a možno už spolu zostaneme. Budeš mi chýbať a aj celý tento svet, ale ja musím ísť a dúfam, že to chápeš. Priala by som si tu zostať." „Ja by som si prial ísť s tebou do Perýlie." „Raz možno, ale teraz ti to nie je súdené a raz sám pochopíš, že je ti dobre tu kde si. Ja to viem." „Neodchádzaj, prosím," prosil som ju, ale ona sa len stále usmievala za čo som ju nenávidel. Vtedy som pochopil pravú podstatu lásky. Celé to bolo divné, ale uvedomil som si, že každá osoba, ktorú máš skutočne rád má vlastnosti, ktoré na nej miluješ a ktoré nenávidíš. Cítil som, že Evu som aj nenávidel a aj miloval zároveň a bolo to prvýkrát čo som niečo také cítil k cudziemu človeku.

Keď už prišiel čas spánku začal som plakať, pozrel som sa na Evu a aj ona plakala, ale stále sa ma snažila povzbudiť. Pozrel som sa jej poslednýkrát do očí, ona ma objala a ja som jej povedal: „Ja verím." Ona ma pobozkala na líce a povedala: „Drž sa toho." To boli jej posledné slová. Naposledy sa na mňa usmiala a ja som si ľahol do postele a zatvoril oči. Ráno som sa zobudil s tým, že som sám. Neviem vám povedať či to bol len sen, ale bolo mi to jedno. Hlavné bolo, že mi spomienky ostali. Doma som si nakreslil znova jej obrázok a dal si ho na nástenku, je tam dodnes, lebo vždy rád spomínam na ňu, na Evu. Nikdy som na ňu nezabudol, lebo som nechcel a vo veľa prípadoch som sa cítil, ako keby bola so mnou a tie chvíle som si nesmierne vážil. Stále verím, že sa s ňou stretnem a je mi jedno kedy, ja to vydržím.