Naruto a realita? Neexistuje!

PROLOG+1.KAPITOLA

PROLOG

Volám sa Elizabeth Reo, ale priatelia ma volajú Beth a mám 18 rokov. Žijem v "malom" meste, presnejšie v New Yorku. Nemám rodinu...no mala som, ale aj tak to bola adoptívna rodina. Bola bohatá a nemohli mať vlastné deti. Mala som ich veľmi rada, ale zomreli pred 11 rokmi. Zdedila som po nich všetko aj obrovský dom. Mám dlhé tyrkysové vlasy na koncoch limetkovej farby a tak isto sfarbené oči. Všetci sa mi za to v škole smiali. Mám jedinú kamarátku, ktorá býva s mamou a otec ich opustil. Jej mama je veľmi milá a je vidno, že je po nej. Jej meno je Denisa a mám ju rada. Je pre mňa viac ako sestra. Sú priateľskej povahy narozdiel odo mňa. Väčšinou som agresívna, ale to iba kvôli tomu ako sa ku mne správajú. Naučila som sa bojovať a teraz dokážem ničiť dokonca aj steny. Myslím to vážne. Hrám na hudobné nástroje ako bicie, gitara, saxofón a rada pozerám Anime ako Naruto, Fairy Tail, Sword Art online a iné. Ako vyzerá môj dom? Na prízemí sú dve obývačky, kuchyňa a komora, ktorá slúži ako pivnica. V hornom poschodí je kúpeľňa a 8 izieb. Hovorím, že mám veľký dom

No netuší, že taký veľký dom bude potrebovať.

-???-

Niekde inde sa stretlo 14 teenegerov a všetci sú skvelí kamaráti. Traja z nich tam nemajú čo robiť, ale ich jedenásti priatelia ich pozvali do svojej dediny.

„Hoy, minna vymyslel som novú techniku, dostane nás do iného sveta," hneď sa chválil blonďatý ninja.

„Iného sveta?" spýtal sa červenovlások, zatiaľ čo blonďavý ninja horlivo prikyvoval.

„Tak sa predveď," vyzval ho hnedovlasý chalan so psom. Hneď ako to dopovedal, začal tvoriť pečate. O chvíľu sa pred nimi objavil portál a v ňom bolo vidno budovy z vtáčej perspektívy. Všetci stáli s ústami dokorán. Po jednom poskákali do vnútra, netušiac, že sa už nevrátia naspäť.

Tu začína dobrodrúžstvo naších hrdinov.

1.KAPITOLA

Ďalšia nudná hodina v škole. Pozerám sa ako idiot na učiteľa a na tabuľu, zatiaľ čo vysvetľuje. Celkom sa nudím, keďže sa nemám s kým rozprávať. Predo mnou, za mnou a ani vedľa mňa nikdo nesedí. Prečo? Lebo z mojej triedy nikto nechce. Denisa bola jediná, ktorá chcela, ale náš triedny učiteľ jej zakázal. Prečo? Lebo kvôli mojej povesti bitkára. Nie som takáto, lebo chcem. Len sa snažím chrániť všetko čo mi je drahé. Škola ubehla celkom rýchlo. Hneď ako som vyšla, videla som na všetkých tú nenávisť v očiach a všetka tá nenávisť smerovala na mňa. Začala som všetko vidieť na čierno a šedo.

„Beth! No ták, nechce sa mi na teba čakať!" ten hlas, všetko zmenil. Oči sa mi rozšírili a znova zmenšili. Otočila som sa a uvidela usmievajúcu sa Denisu. Mávala na mňa. Všetko okolo mňa bolo zase sfarbené, všetkými možnými farbami. Ona je svetlo v mojej temnote. Usmiala som sa a rozbehla sa za ňou. Je mi jedno, čo sa stane so svetom, dokiaľ je tu ona. Ona je pre mňa všetko a ona jediná ma dokáže vytiahnúť z mojej temnoty. Nikdy by som si neodpustila, keby sa jej niečo stalo.

Hneď ako som ju dobehla, sme sa pomaly vydali k naším domom. Niekedy jej závidím, že ona má mamu. Už to bude 11 rokov čo umreli. Keď sme zastavili pri jej dome, rozlúčili sme sa a ja som pokračovala ďalej sama. Akonáhle som došla k svojmu domu, zkontrolovala som poštovú schránku, odomkla dom a niekam odhodila tašku. Zbehla som do kuchyne, aby som nabrala vodu a odišla som k skleníku. Mám tu veľa rôznych druhov rastlín a stromov. Začala som zalievať margarétky, keď som začula zašuchotať lístie. Bolo to príliš krátke, aby to bol vietor, takže ma tu musí niekto sledovať.

„Ktokoľvek je tu, radím mu nech vylezie," povedala som a začala sa obzerať. Mám dobre uši a neujde mi žiaden zvuk. Tesne za mnou sa niečo pohlo. Prudko som sa otočila a ocitla sa na zemi. Nado mnou bola divná postava v čiernom plášti s červenými mrakmi. Počkať! Chytila som ho za ramená a prehodila ho cez seba. Rýchlo som sa postavila a uvidela čierno-bielu tvár a vyzeral ako mäsožravá rastlina.