Love you

40.kapitola

,,Vstávaj ty lemra lemravá!!" kričal a mykal mnou Adam. Rozlepila som oči a do nich mi zasvietilo slnko.

,,Čo? Koľko je hodín? A aká som ti ja lemra?" začala som sa vypytovať.

,,Moja milá... Za desať minút je pol ôsmej a ty si ešte v pyžame. Rodičia už odišli a aj ťa budili, ale ty nič...Takže, na tvojom mieste by som šiel rýchlo do kúpelne a kašlal na raňajky, pretože už aj tak budeš meškať... Ja idem. Čau!" odrapotal ako keby bol na recitačnom krúžku.

,,Ahoj!" zakričala na mňa Natália. Úplne som na ňu zabudla.

,,Do riti! Čaute!" zanadávala som a schmatla prvé veci, čo som v skrini našla a šla do kúpelne. Rýchlosťou svetla som sa umyla a obliekla. Vlasy som si rýchlo prečesala a zopla do drdolu. Z izby som počula zvonenie mobilu. Nemala som čas zdvihnúť to a tak som to ani nezdvihla. No zazvonil znovu a znovu a tak som rýchlo bežala do izba a zdvihla ho.

,,Čo je?" skríkla som nahnevane, ani neviem kto volal...

,,Gabi? Čo je? Ja len, že kde si... Stalo sa niečo? Nemám prísť tam?" strachoval sa Šimon.

,,Nie nič sa nestalo, len som sa pred chvíľou zobudila a nestíham... Nečakajte ma a povedz Sáre, nech povie učiteľke, že budem meškať. Idem. Pa!" zrušila som a nečakala na jeho odpoveď. Bolo presne po ôsmej a kým prídem do školy bude osem... Skvelé! No aspoň nebudem moc dlho meškať. Rýchlo som schmatla tašku a zbehla dolu, kde som sa obula. Zamkla som dvere a utekala na zastávku.

,,Do riti! Fakt super!" znovu som zanadávala a mamička s dieťaťom vedľa na mňa zazrela vražedným pohľadom. Najbližší autobus mi totiž ide až o ôsmej a to tu teda čakať nebudem. Neostáva mi nič iné len si zabehnúť rovno do školy... Utekala som až pred školou. Meškám desať minút. To nie je až také zlé...

Celá udychčaná som vošla do triedy a ledva som sa učiteľke ospravedlnila.

,,Pa...pani učiteľka. Pre...prepá...prepáčte, že meškám, ale...ale zaspala som a ešte k tomu mi ne...nešiel autobus a preto som taká zadychčaná!" ospravedlňovala som sa pomedzi výdychy.

,,Dobre, sadni si." poslala ma na miesto. Aspoň, že nemáme nejakú starú ropuchu, ale moju obľúbenú učiteľku, ktorá je navyše mladá, čo je super!

,,Pokračuj Dano..." vyzvala spolužiaka a ten začal niečo čítať.

,,Čo robíme?" spýtala som sa Sári sediacej vedľa mňa.

,,Strana desať... Toto čítame." ukázala prstom na dlhý článok o Ľudovítovi Štúrovi. Prekrútila som očami a vzdychla si. Dano čítal takým hlasom, pri ktorom určite zaspávala aj učiteľka, preto radšej vyvolala Sáru. Sára číta veľmi pekne a aj artikuluje, čo je dobré a preto asi aj chodí na recitačné súťaže a samozrejme aj vyhráva. Sára začala čítať oveľa rýchlejšie a krajšie ako Dano. Dalo sa ju aspoň počúvať, nie ako jeho...

,,Dobre, ďakujem Sára." usmiala sa na ňu učiteľka.

,,Lukáš nám teraz povie, čo si zapamätal z toho čo čítala Sára a Dano, pretože on veľmi pozorne počúval, však? A ten mobil čo držíš v rukách mi prinesieš..." Lukáš spozornel a rýchlo si strčil mobil do vrecka.

,,Aký mobil?" hral sa na nechápavého.

,,Ten čo si si pred chvíľou dal do vrecka...Sem s ním." nastrčila ruku a Lukáš jej ho ku podivu podal, respektívne šmaril jej ho na stôl.

,,To mi ho nevieš normálne podať? A prečo sa tak správaš k mobilu? Je to drahá vec a tvoji rodičia naňho poctivo pracovali a ty s ním takto narábaš..." krútila hlavou. Ani jeden učiteľ nemal rád Lukáša, preto sa tak aj k nemu správali.