Slzy liečia. Slzy bolia. Slzy sú slabosť. Slzy sú prejav sily.
Vieš bojovať potichu a tváriť sa šťastne. Vieš, že to nie je správne. Vieš, že na to nie si sama. Prebíja to však pocit osamelosti. Ten pocit, že ťa nikto nepočuje, nevidí. Si tu len ty a tvoje myšlienky. Ten pocit bezmocnosti poprosiť o pomoc. Bojíš sa prejaviť citlivosť, lebo plač je predsa prejav slabosti. A ja sa stále učím, že ma môže byť počuť a vidieť aj bez tejto ľútosti.
Začalo to nevinne. Ešte keď som bola dieťa. Vnímala som svet ako niečo krásne. Ako niečo, čo bolo stvorené pre každú živú bytosť. Svet v detských očiach je taký nevinný a nepoškvrnený tými ranami, ktoré však vedia prísť skôr ako majú.
Nikto ma nepripravil na to, byť oporou vlastnej mame, vlastnej sestre a hlavne sebe samej. V tom veku kedy mali všetci stáť pri mne a ukazovať mi, aký je svet rúžový. Bolesti a rany ktoré zažívali rodičia, boli predané nám. Ich deťom. Bez otázok, či sme na to pripravené. Či sme na to dosť vyspelé. Neboli sme. Stále nie sme. Stále len snívame o tom, byť deťmi ktorými sme si zaslúžili byť. Cítiť tú bezpodmienečnú lásku oboch rodičov. čo sme našli doma, sme hľadali vonku.
Vždy som bola naivná. Neviem, kde sa vo mne berie ten optimizmus po tom všetkom. Po toľkej bolesti, ktorú som videla, cítila, zažila. A stále verím. Stále mám pocit, že dobré konce existujú. Tie rozprávkové, kedy sú všetci šťastný až do smrti. Tie kde dobro vyhrá nad zlom. Zároveň však empaticky prihliadam aj na tých zlých. Na tých ktorý sú vnímaný ako zlo. Ako tí ktorí ubližujú druhým.
Je to preto, že cítim ich bolesť? Je to preto, že som ako dieťa musela pochopiť obidve strany? Veriť tomu, že otec alkoholik nie je taký zlý ako ho opisuje okolie? Detská naivita. Ostáva vo mne stále a navždy. Mám z nej strach. Spôsobila mi už toľko bolesti. A ja stále verím.
V škôlke som nemala nikoho s kým by som sa porozprávala. s kým by som sa podelila o môj pohľad na všetko. Bola som len dieťa. Nikto nechcel počuť názor dieťaťa. Veď bol nepodstatný. Iba som preháňala. Bola som ticho. Trpela som sama v sebe. Rozdávala radosť okolo. život ma naučil počúvať a byť ticho. Byť nevypočutá a aj tak počúvať druhých. Naučila som sa byť sama. Dospelí to videli ako poslušnosť. Veď aha aká je sebestačná, vie sa hrať aj sama a potichu. Ona nepotrebuje pozornosť ako všetky deti na svete.
Ja som chcela pozornosť. Každé dieťa na svete ju potrebuje. Ale vždy keď som si ju vypýtala, dostala som trest. Naučila som sa byť ticho. Naučila som sa byť sama.
Každý jeden deň, každá hodina, minúta, sekunda môjho života. Sebakontrola. Nie som až moc? Veď moja staršia sestra to zvláda, musím aj ja. Chápe to ona, musím aj ja. Veď ona je dokonalá v očiach ostatných. Musím byť aj ja. Každý jeden pokus o snahu byť ako ona ma stál trest. Nie som ona. Vždy som bola menej. Ona na to má, ty na to nikdy mať nebudeš. Neustále porovnávanie.
Ona stála pri mame v tých ťažkých životných situáciách. Ja som bola utláčaná do úzadia. Ja som tam nebola. Ja to ešte nemôžem pochopiť. Ja som ešte moc malá. Tak to bolo v mojej rodine vždy. Stále to tak je. Ja mám byť len ticho a prikyvovať. Ja nie som dosť dobrá. V ničom. Vnímaná ako príťaž. Bola som len tieň v úzadí.
Ako som rástla, veci sa nemenili. V očiach rodičov som stále to malé dievčatko, ktoré stále ničomu nechápe. Ktoré nikto nebude pripravovať na svet tam vonku. To má chápať moja sestra. Ja na to stále nemám. Ponižovaná a utláčaná. Celý život tento kolobeh. Všade kam som prišla. A tak som sa naučila byť sama.
Mám 22 rokov. Ja už dávno nie som to malé dievčatko. Už na základnej škole som nebola. Nikto to nevidel. Bola som ticho. So všetkým som bojovala potichu. Každý výkrik znamenal utláčanie do úzadia. Teraz sa cítim na pokraji svojich síl.
Raz na strednej sa ma kamarátka opýtala, ako je možné, že jej viem vždy poradiť, hoci som to nikdy nezažila. Odpoveď mala znieť, zažila ale nerozprávam o tom. No naučené ticho povedalo verziu, ktorej som sama neverila. Mám toľko rán a trápení, že ani neviem kde začať. Ako ich vysvetliť. Ako ich vypustiť zo seba bez toho aby niekto povedal, že len kričím o pozornosť. Že sa len snažím zaujať. Že nič z toho nemôže byť pravda.
Preto som tu. Chcem to skúsiť opísať. Chcem skúsiť ten pocit, už nebyť ticho. Chcem nebyť na všetko sama. Chcem byť vypočutá bez pocitu, že ma niekto ľutuje. Ja chcem len pochopenie.
