Thorned Rose

Rosalie

Exploduje mi hlava. Myslím si, že si zaslúžim ešte aspoň pár minút spánku. Počkať.

Rýchlo otvorím oči a skontrolujem miestnosť. Tmavomodré steny. Veľké francúzske okná. Posteľ taká mäkká, že cítim pôžitok už len z toho, že som v nej mohla stráviť noc. Zrazu pocítim ruku na mojom páse a v tom aj záblesk spomienok na včerajší večer. Harper povýšili a z asistentky predaja sa stala manažérkou predajne s luxusným a šialene drahým oblečením. Išli sme to spolu s Maggie osláviť do jedného z tých prestížnych barov na Sunset Boulevard. Drink tu stojí viac ako moja strava na dva dni ale Harper si to zaslúžila. Spomínam si na chuť čerešňového martini, ktoré mi podľa slov barmanky poslal... DORITI. V tom som si rozpomenula. Drinky. Tanec. Hnedé oči.  Prudko som vstala a bez váhania pozbierala svoje oblečenie, aspoň to, ktoré sa mi podarilo nájsť a odišla. Po chodbe som prebehla okolo staršieho páriku za čo som si vyslúžila spŕšku nadávok no v tej chvíli mi to bolo jedno. Pred hotelom som skočila do taxíku a šoférovi rýchlo nadiktovala svoju adresu vediac, že z tejto časti mesta to ku mne domov bude stáť nekresťanskú sumu.

Po príchode domov som si po prvýkrát dnes skontrolovala mobil v ktorom ma čakalo zopár reklamných mailov, zmeškaný hovor od mojej mamy a správy od najlepších priateliek.

Harps: Si okej? Píš hneď ako vstaneš Lia!!!!

Maggie: Asi má plné ruky práce...

Prekrútila som očami a rozhodla sa, že im neskôr zavolám. Teraz som musela riešiť iné veci. Prvýkrát od rozchodu som sa s niekým vyspala. Bože a okrem toho s niekým koho vôbec nepoznám. To martini bolo rozhodne prekliate. Lia, ktorou som sa po rozchode stala by nič také nedopustila a vlastne, ani pred ním. Mala som svoje zásady. Ba priam som odcudzovala takéto konanie. Toto je moja karma za to, že som tomu malému satanovi od susedov povedala o tom, že Ježiško darčeky nenosí. Na moju sebaobranu, bolo to omylom ale priznávam, že ma jeho pohoršenie potešilo. Už viac ako rok mi hádže kúsky chleba na balkón a tým z neho robí terč pre všetky vtáky z okolia. Konkrétne holubov. Nemám ich rada, desia ma a raz som sa o tom žiaľ zdôverila jeho mame a ten hajzlík to zobral ako pozvánku do hry. Tak či onak, teraz nemám osratý len balkón ale aj dušu. Ale tie oči... Hlas mal drsný, vzbudzoval prirodzený rešpekt a sršalo z neho niečo temné. Zakázané. Ten typ, pred ktorým ťa varujú rodičia pred tým ako ťa pustia do sveta. Urobila som správnu vec, keď som odišla. Okrem svojho mena som mu nepovedala nič, aspoň nič vďaka čomu by ma mohol nájsť a nedajbože kontaktovať. A prečo by to vôbec robil?  Tipujem, že si ani nespomenie na to s kým strávil noc. Za to ja na to budem myslieť ešte dlho. Nesmiem si dovoliť takéto prešľapy. Už som sa raz popálila a nechcem to absolvovať zas.