Keď sa minulosť ozve

Prológ

Noc visela nad Istanbulom ticho a ťažko, akoby celé mesto zadržovalo dych. Na streche starej budovy stál muž. Vietor mu pohyboval kabátom a v ruke držal starú obálku, ktorú stískal príliš pevne. Pozeral do diaľky, kde sa mihali svetlá lietadiel. „Ešte nie..." zašepkal.

Za jeho chrbtom sa ozvali kroky. „Prepáčte... ste v poriadku?" Muž sa pomaly otočil. Pred ním stála mladá žena, Zeynep. V rukách mala telefón a v tvári neistotu, ale aj starosť. „Vyzeráte smutne," povedala jemne. „A tu hore... to nie je najbezpečnejšie miesto na smútok." Muž sa slabo usmial. „Som v poriadku," odpovedal. Nebolo to presvedčivé. Zeynep si ho premerala. „To vôbec neznie ako 'som v poriadku'... skôr ako 'už nevládzem'." „Len premýšľam," povedal napokon. Zeynep prikývla, ale neodišla. „Premýšľanie na streche v noci nie je úplne najlepší hobby," povedala odvážne. Krátko sa usmiala. „Možno máš pravdu." Zeynep už chcela odísť, keď muž zvolal. „Zeynep..." zastavila sa. A v tej sekunde jej hlavou preletelo: To je zvláštne... veď my sa nepoznáme. Odkiaľ vie moje meno? Na chvíľu stuhla, ale nahlas nepovedala nič. Len si ho premerala o niečo pozornejšie. „Odkiaľ viete moje meno?" Muž na ňu pozrel dlhšie, než bolo príjemné. „Niektoré veci... jednoducho vieš," povedal napokon. Zeynep cítila, ako jej prebehol mráz po chrbte. Medzi nimi sa natiahlo ticho, ktoré bolo ťažšie než vietor okolo nich. Zeynep nakoniec ustúpila o krok. „Dávajte si pozor," povedala. Muž sa mierne naklonil, akoby chcel ešte niečo dodať. „Niektoré odpovede bolia viac, než otázky." odpovedal muž. A v jeho hlase bolo niečo, čo ju prinútilo zastaviť sa ešte raz. Niečo, čo nedokázala pomenovať. Keď odchádzala zo strechy, ešte raz sa obzrela. Muž tam stále stál. Zeynep celý čas domov vŕtalo v hlave odkiaľ vedel jej meno a čo mala znamenať ta jeho posledná veta?.

„Čo sa deje?" povedala Elif hneď, ako vošla Zeynep do bytu. Zeynep si sadla na posteľ a chvíľu mlčala. Potom potichu povedala: „Stretla som niekoho." Elif okamžite ožila. „CHLAP." „...áno." Elif sa usmiala, akoby práve vyriešila veľkú záhadu vesmíru. „Vedela som to. Konečne." „Elif..." „Nie, počkaj. Na streche? Tajomný muž určite to bolo osudové stretnutie" „Elif." „To je jasné, toto je začiatok romantickej línie." Zeynep ju zastavila pohľadom. „Bol starší." Elif zamrzla. „Čo?" „Bol to starší muž." Elif sa pomaly posadila späť. „OK... to som nečakala." Zeynep si pretrela čelo. „A nebolo to romantické." „Škoda," zamrmlala Elif. „Elif!" Zeynep pokračuje „Vyzeral smutne. A poznal moje meno." Elif znovu spozornela. „To je ešte divnejšie než romantika."

„Presne." Zeynep si vzdychla. „A potom..." Elif sa naklonila dopredu.

Zeynep dodala: „Emir mi zase píše." Elif si prekrížila ruky. „Takže máš: staršieho tajomného muža zo strechy... a Emira." „Nie je to súťaž."

„Zatiaľ." „OK," povedala nahlas. „Ja to potrebujem pochopiť." Elif na ňu pozrela. „Ty nikdy nič len tak neprijmeš." „Lebo život nemá byť nepochopený"