poste restante

Pozrela sa na obrovské hodiny zavesené na stene. Malá ručička na trojke, veľká na dvojke. Zatiahla žalúziu, odfúkla si a ťarbavo sa pustila do razítkovania obálok. Z bieleho komínka pomaly odsípalo, až razítko zanechalo čiernu stopu na poslednej. Veľká plastová ručička medzitým predbehla malú. Do konca šichty zostávalo ešte necelých desať minút. Odostrela žalúzie, pošta stále zívala prázdnotou. Vstala, podišla k oknu, odchlípla zo studenej kávy a premerala si miestnosť pohľadom. Robievala to pravidelne, zakaždým bolo všetko rovnaké, no posledných pár dní z davu obálok a balíkov vytŕčal jeden podlhovastý kartónový tubus. Stálo na ňom fixkou napísané:

Pavol Krajčo

pošta Hradné

943 22 Hradné

V Hradnom žiadneho Krajča nepoznala. Prsty sa jej prilepili na tubus. Veľká ručička sa prehrýzla k päťdesiat dvojke a balíček zmizoll v kufri zeleného Fiata. Malý pokrivený škriatok Charakter sa jej čosi snažil pošepkať do ucha, no príliv argumentov ho zmietol na špinavú podlahu do vyjazdených koľajov od kancelárskej stoličky. Nik po to nechodí. A navyše kto kedy počul o Krajčovi. Keby to bolo také dôležité, už si to dávno zoberie. Alebo si to dá poslať na adresu. So svojimi argumentami bola spokojná. Síce nevedela, čo kartónový valec ukrýva, ale bola si istá, že im také niečo bude doma užitočné.

Štíhli plastový obor sa lenivo prevalil k číslu 56. Našuchla si vyšmatlané papuče a vydala sa na cestu k vchodovým dveram. Kúsok vybrúseného kovu vsunula do zámku a tučnými prstami chcela pootočiť vpravo. V tom momente si to dvere zamierili k jej čelu. Pred istou gučou na čele ju zachránila rozkotená papuča a vytŕčajúci palec.

Do riti! zvýskla a prebudila sa vnej lasica, pretože úskok od dverí bol jej najladnejší pohyb dňa.

Do miestnosti vošiel malý, zúfalo vyzerajúci muž s výčitkami svedomia na jazyku.

Odpusťte pani, pre boha, nestalo sa vám nič?  vyjachtal zo seba a rozpačito dodal: Ospravedlňujem sa, ja, ja...ja som nechcel...

No dobre, dobre. A čo chcete? namosúrene odvrkla poštárka.

Prišiel som si po zásielku, prosím pekne. Krajčo Pavol je moje meno, pani pokorne odvetil.

Idete neskoro, mám už zavreté!

A-ale..veď ste do štvrtej, tu je to napísané... urobil posunok smerom k zažltnutej vývesnej tabuľke.

Krátko sa odmlčal a pokračoval: Ja...pochopte prosím, som invalid, idem z Barličky, ťažko sa mi chodí, preto som dorazil až teraz. Len si to prevezmem a nebudem viac zdržiavať.

Poštárka cúvla o krok a zaostrila na cudzinca. Pravej nohe evidentne chýbalo 50 centimetrov k úplnosti, čo kompenzovala zúbožená palica, ktorej sa Krajčo kŕčovito pridržiaval. V komplexnom pohľade nebol pekný, zrastom nízky, s plešinkou, vytŕčajúcim bruškom, ale hlboké modré oči mu dodávali neopísateľnú charizmu. Žena v papučách zostala v pomykove. Na čelo jej vystúpili kropaje potu, zalapala po dychu a snažila sa rázne predniesť niečo o tom, že je neskoro, že mu nevyhovie a balík na také meno tu aj tak nevidela, nech skúsi prísť inokedy.

Chlapík si povzdychol, školácky úsmev mu opadol a smutným hlasom preriekol smerom k vinylovej podlahe: Nehnevajte sa pani, nechcel som obťažovať.Ja len... Prajem vám ešte pekný deň. Pomaly sa otočil a nemotorne opustil malú budovu pošty. Latkové dvere s lazúrou tmavohnedej farby ho ovanuli, zámok dvakrát cvakol.

Prepotená poštárka sa rozvalila do kancelárskej stoličky. Hodnú chvíľu sa triasla.

Ja som ti to hovoril bzučal jej okolo ucha škriatok Charakter. Zaliala si zázvorový čaj a snažila sa myseľ zamestnať krížovkami.

Veľká ručička prešpurtovala malú, oceľová mreža prikryla latkové dvere a malý Fiat sa pohol smerom k hlavnej ceste. Škriatok ju stále zožieral, dokonca až natoľko, že si takmer nevšimla prichádzajúcu sanitku z ľava. O dve minúty neskôr prechádzala okolo Barličky, miestneho domovu dôchodcov. Pot zo stretnutia z cudzincom sa jej ešte ani poriadne nevpil do molytánovej blúzky a už ju zalieval znova. Predtucha niečoho zlovestného sa približovala tak rýchlo, ako sa točili kolesá na malom Punte. Videla dobre. Na zemi bezvládne ležal muž. Nie pekný, plechavý, s bruškom a prenikavými očami upretými v protismere jej jazdy. Na telom sa skláňal zdravotník. Nemo sa celej hrôze prizerala. Na krajnici odstavený traktor z miestneho družstva, o kúsok ďalej pohodené telo cudzinca, vetchá palica. Puzzle sa jej zlepili do krvou zaliateho, zúfalého obrazu. Chudák, stratil rovnováhu a padol priamo pod traktor.

Už bola hlboká noc, celý dom mal dávno zrátané ovečky. Len ona nespala. Nemohla. Tučné prsty zvierali tubus. Kvapky potu jej stekali z nosa a kropili kartón. Otvorila veko a v nemom úžase vybrala čosi kovové, chladné.

Pre boha...Barla...