Polčas

5

"Želáte si ešte niečo?" Opýtam sa sledujúc šálku v jeho ruke.

"Vieš - " Odmlčí sa sledujúc ma. "Niektorí ľudia na tejto planéte sú ako ty. Idú každému na nervy a správajú sa k cudzím veciam veľmi nekorektne."

"Čo - čo prosím?" Zakokcem sa. "Nič som neurobila."

"Je smutné, že máš tak krátku pamäť." Buchne šálkou o pult a tá sa rozbije na menšie kúsky. "Ups."

Zamrkám. Raz a potom dvakrát po sebe. "Šálku ste rozbili úmyselne?"

"Áno, aby si vedela, aké to je, keď ti niekto treskne dverami. Presne tak rýchlo sa rozbije ako táto šálka."

Zakryjem úsmev, ktorý sa mi derie na tvár. "Šálku budete musieť zaplatiť, keďže ste ju úmyselne rozbili. Cena šálky je desať euro, budete platiť v hotovosti alebo kartou?" Opýtam sa ho s úsmevom, ktorý už ďalej neskrývam. Pochopila som, z jeho slov o čo mu išlo. Prečo urobil divadlo hodné škôlkárskeho vystúpenia. Chlap s mentálnou úrovňou päťročného chlapca, ktorému dievča zoberie hračku. Rozbité kúsky na pulte zhrniem k sebe a tie čo spadli na zem pred pult pôjdem pozametať len čo zaplatí.

"Robíš si srandu?"

"Vyzerám, že žartujem? Takže- ?"

"Kartou." Zavrčí nespokojne. Do pokladne zadám platbu kartou a na terminál dám sumu.

"Nech sa páči." Predložím mu terminál pred neho. Priloží k nemu svoju kartu a terminál zapípa. "Nabudúce vás poprosím aby ste nerozbíjali šálky. Viete v dnešnej dobe nájsť tie isté je ťažké."

"Ak nejaké nabudúce bude nechám ťa hniť v tmavých uliciach Bratislavy, pre mňa za mňa nech ťa aj okradnú."

"Nikto sa nikomu neprosil o odvoz." Pokrčím ramenami. "Max je skvelý, ale nie vždy počúvnuť ho je najlepší nápad."

"Ver mi. Už ho nepočúvnem."

"Dobre. Som rada, že sme si to vyjasnili. Teraz, ešte si niečo dáte alebo môžem pokračovať v práci?"

"Pokračuj čašníčka. Veď to je jediné čo ti ide."

Po celý deň som mala jeho slová v hlave. Keby som vyššia, silnejšia a chlap, ktorý sa nebojí zaškrtila by som ho vlastnými rukami. Čo si to on dovoľuje povedať? Nepozná ma a správa sa horšie ako moji súrodenci. Tí ma ignorujú, tento tu macher ma zhadzuje priamo vo verejných priestoroch a robí to s kľudom na dušu. Robí mu dobre rozprávať hlúposti a slovne ubližovať. Prečo je taký aký je? Čo bol nechcené dieťa, ktoré nemalo pozornosť rodičov a tak robí všetko preto aby ju malo a ubližuje ostatným? Je nešťastný vo svojom planom živote? Či naopak je rozmaznaný chlapče, ktorý dostal vždy všetko po čom túžil?

Zaboleli ma jeho slová, aj keď nemali? Áno. Sama neviem čo zo životom a on akoby vo mne čítal a dokázal rozlúštiť túto malú hádanku. Necítim sa v tejto práci šťastná a nerobím ju preto lebo chcem, ale preto lebo musím. Ostať prihlásená na úrade práce je ako smrť, ktorá ma pomaly porciuje a kŕmi ňou živé a dravé žraloky. Nemala by som nič. Peniaze, byt, voľnosť. Vrátiť sa domov pre mňa znamená vkročiť do žijúceho, nekonečného a bolestivého pekla. Mama s otcom by ma zaživa zožrali. Dali by mi vyžral každú jednu sekundu čo som netrávila doma, nebola zamestnaná, nedvíhala im telefón a vlastne každú sekundu čo som na tomto svete. Nepodarok, ktorý je v ich očiach veľkým sklamaním.

Večer prídem domov v spoločnosti Maxa, ktorému o dnešnom incidente v kaviarni nepoviem ani pól slova. Vynechám existenciu jeho kamaráta, ktorý je vôl a najradšej by som bola, keby vynechal chodenie do našej kaviarne, tak ako po dva roky čo tam pracujem. Kaviareň Lab.café nie je od Vysokej školy Komenského vzdialená na kilometre. Normálnou, jarnou chôdzou sa sem študent z danej lokácie dostane do cca ôsmych minút. Študenti danej školy chodia do kaviarne, ktorú majú priamo v škole, prečo sa môj najlepší kamarát rozhodol, že budú chodiť sem? Načo meria cestu sem on?