Záchranca

1.

ℕ𝕖𝕝𝕒

Celou chodbou sa nesie smiech. Každý sa chytá za bruchá či podopiera rukami o kolená. Majú veselú náladu. Ja len so slzami kotúľajúcimi sa po lícach prechádzam pomedzi preplnené školské chodby.

Zvykla som si , že sa mi posmievajú. Že ma ponižujú. Že sa ma snažia zahnať do kúta. Šikanujú má už dva roky, od kedy som prišla na túto strednú.

Viem , že som tichá a nemám kamarátov. Podľa ostatných som divná a hlavne bifľoška.Veľa ľudí mi to dáva najavo. Mám však na to svoje dôvody.

Mám dobré známky, som jedna z najlepších na našej škole . No ja sa neučim len dávam pozor na hodinách a ide to samo. Nemám však ani najmenší dôkaz ako dokázať ostatným, že to tak nie je. A vlastne načo by som sa aj snažila vyhodiť im to z hláv? Ak si na mňa názor už vytvorili nezmenia ho. Nepoznajú ma.

Rýchlo som vybehla zo školy . Slzy mi zalievali oči ,preto som aj videla rozmazane.

Bežala som do neďalekého parku. Hodila som sa na lavičku. Batoh som aj s bundou hodila na zem. Viem, že bude neskôr špinavá ale čo.

Emočne som sa zrútila. Plakala som a vzlyky mnou otriasali. Poznám tie reči typu Kvôli takým debilom sa neoplatí trápiť. Hovadina! Každý kto toto povie sa tomu houby rozumie. Nech si to nechajú pre seba.

Ak vám dokáže niekto na boxe uvaliť ranu do spánku, ktorá vás vypne a je to len malá vzdialenosť od smrti ,je to rana, ktorú si budete pamätať dosť dlho aj s bolesťou.

Tak isto je to aj so šikanou. Niekto povie niečo nevhodné a vy to nesiete ako obrovský balvan na srdci. Bolí to aj po tom, čo sa niekomu vyrozprávate.

Po ,približne, hodine som sa vybrala domov. Celý ten čas, strávený toto poobedie v parku ,som preplakala.

Prišla som domov ,tašku hodila do rohu a hrnula sa celá hladná do kychyne. Rodičia nikde. Aká novinka!

Moji rodičia veľa cestujú. Otec ako bývali MMA zápisník a súčasný trener a moja mama architektka a príležitostne spisovateľka , sa tomu prosto nevyhnú.Sme tá väčšia vplyvná rodina. Ale šťastie nám trošku chýba. Dosť často sa naši aj hádajú a v tom ich ani nenapadne , že by ma to trápilo.

Od čias spred dvoch rokov keď zomrel môj brat sa hádajú. Keď sú však so mnou tvária sa akoby sa nič nedialo a snažia s ani všetko vynahradiť. Som rada , že aspoň vtedy dokážu zahodiť svoju hrdosť a nafúkané ego.

Na kuchynskej linke ma čakal odkaz:

Zlatko,
Muselie sme odcestovať aj pre tvoje bezpečie ale aj kvôli práci. Ak pôjde všetko podľa plánov mali by sme sa vrátiť. Zatiaľ to ber tak , že sme odišli na dobu neurčitú. *Obed máš v chladničke*

Tvoji milujúci rodičia.

No super. Zase sama doma . Neviem na ako dlho. Keď sa tak zamyslím ,vlastne už ani včera neboli doma. Nejako to už ani neregistruje. A pravdou bolo aj to , že som včera v kuchyni ani nebola.

Som hladná ako vlk. Musím sa niečoho najesť, potom si dám relaxačnú vaňu a po tom všetkom na sto percent zaspím ako bábätko pri nejakom filme.