Užívaj dlhé chvíle

Vidieť svet

No, tu sa prejavuje moja prokrastinácia: Začala som štyri hodiny pred koncom termínu a skončila jednu po ňom, gratulujte mi! Ale som rada, že sa mi to aspoň podarilo dokončiť. Takže tu je prvá, marcová poviedka... Prvého apríla. Ale nie, dnes mi akosi chýba chuť na žarty.

***

Tú noc ešte stále prežívala v snoch, spomienok na ňu sa nikdy úplne nedokázala zbaviť. Stalo sa to dvadsiateho marca, jar oficiálne začala – najlepší čas naučiť mladých upírov konečne loviť.

Nespomínala si, čo bolo predtým; bola príliš malá na to, aby významu tejto udalosti vôbec rozumela; pamätala si však na to, že otec jej prezradil len to, že ide o tradíciu. Neskôr sa dozvedela, že malo ísť o takzvaný akt osamostatnenia. Prirodzene vtedy nevedela, čo to znamená. Ale starší brat ju ubezpečil, že to bude zábava, a tak, vnímajúc všetko to nadšenie ľudí okolo seba, aj ona tomu zakrátko uverila.

Áno, v momente, kedy sa dozvedela, že ju idú zobrať vlastne na lov, bola nefalšovane natešená – bude to jej prvý lov, konečne sa ho aj ona môže zúčastniť!
Dovtedy zostávala s pestúnkou doma a sledovala s istou závisťou bratov a sestry, keď odchádzali do lesa spolu s dospelým zvyškom rodiny, aby rodine zohnali potravu. Tieto tradície jej vždy pripadali nezmyselné a hlúpe; však čím sa od zbytku rodiny odlišovala? Možno bola zo všetkých najmladšia, ale od starších súrodencov nebola menejcennejšia: Už vedela rozpitvať srnu a získať z jej žíl a tepien krv rovnako rýchlo a dobre, ako oni, a v prípravnom vyučovaní sa jej vždy darilo - učiteľ ju každý krát pochválil.
Áno, možno mala o rok či viac menej, ale predsa na tom nezáleží! Všetci jej hovorili, aká už je veľká, ako rýchlo len rastie! Čo z toho, keď nemohla loviť spolu s ostatnými?
Táto časť tradície sa jej vôbec nepáčila. Spýtala sa na to mamy, ale ona jej odvetila len: „Viem, že by si sa chcela zapájať do rodinného života viac, a všetci si to veľmi vážime, ale musíš si počkať na desiate narodeniny. Takto to jednoducho chodí. Každý z tvojich bratov a sestier si musel počkať, kým bude mať desať. Je to v našom klane zvyk." Že zvyk?

A tak trpezlivo čakala. Počas zimných nocí, kedy bol dom prázdny a ona v ňom zostávala so služobníctvom úplne sama, sa bavila zalievaním vianočných kaktusov, ktoré po čase znenávidela. Koncom zimy kvôli nadmernej vlhkosti už väčšina z nich zahynula. A každým týždňom sa v nej hromadilo nadšenie a očakávanie tej špeciálnej noci, až napokon oslávila narodeniny a mohla po prvý krát vyjsť von, von z uzavretých priestorov domu, von na čerstvý vzduch... Von. Ako sladko to znelo!

Tá noc bola nezvyčajne teplá, napriek tomu, že nebo pokrývali mraky. Vyšli von takmer hneď po zotmení, obloha na západe ešte ani nestihla stmavnúť do odtieňa temnej modrej. Jej, zvyknutej na vždy prítomné svetlo sviečok, chvíľu trvalo, kým sa zrak prispôsobil tme, aká teraz vládla všade okolo.
Cítila sa zvláštne: Priestor okolo nej už nebol stiesnený, ale obrovský; jej domov mal zvonku podobu akéhosi starobylého zámku, a tie polia! K obzoru sa rozliehali trávnaté lúky, kam len oko dovidelo, a za domom sa tiahol tieň tajomne vyzerajúceho lesa. Keď sa predtým pozerala niekedy z okna, nikdy nezbadala nič iné, než tmu; ako bolo možné, že si nikdy nevšimla, čo má priamo pred nosom? Stačilo sa nepozorovane vykradnúť von, zatiaľ čo ostatní boli na love... Prečo ju to nikdy nenapadlo?

Inokedy by tú premárnenú šancu možno ľutovala; teraz sa však rozhodla užiť si naplno to, čo mala v tomto momente k dispozícii. Teda nasledovala členov svojej rodiny, spolu sa priblížili k lesu. Z blízka nevyzeral tak tajuplne, zato ju však prekvapila výška tých stromov. Doma mali pár podobných rastlín a na hodinách poznania prírody už počula o tom, že vonku stromy dorastajú do výšky aj troch metrov, ale vidieť to takto naživo bolo ohromujúce. Oproti nim bola tak malinká!