zivot ktory si predstavujem pred spanim

pred pt.1

Už ani neviem ako začať.
Stalo sa to všetko tak rýchlo, že to ani nemôže byť skutočné.

17/12/2019
9:57

O pár hodín mi končí škola.
Bol to obyčajný deň, taký ako každý iný. Prvé dve hodiny matematika, potom fyzika a na ďalšie už som sa vykašlala. Nemalo to zmysel, nakoľko som našla moju budúcnosť vo fotografovaní. Po hodine som išla na obed s mojou kamarátkou Ninou.

"Myslíš si, že zajtra nám už prídu výsledky z testov? Som dosť nervózna." povedala Nina a napila sa z jej ovocného čaju.
"Neviem, ale už by mohli. Čakáme na ne vyše mesiaca." povedala som.
"Už si našla nejaké šaty? Ja som si na Pintereste pozerala nejaké nápady ale vôbec neviem nájsť také, aké si vždy predstavujem." povedala Nina.
"Dnes chcem ísť pozrieť s mamou do mesta, ale predstavu zatial nemám žiadnu." povedala som.
"Ty si hrozná Emma. Keď ide o nejaké fotky alebo o tvoj Pinterest board tak vieš vždy ako to spravíš, ale o šatoch predstavu nemáš?" povedala Nina a pozrela sa na mňa so sklamaným výrazom.

Po dvoch hodinách preberania všetkých tém sme zaplatili a rozlúčili sa.
Išla som na miesto pri parku, kde sme sa s mamou dohodli, že sa stretneme.

Mama: Budem meškať. Išla som pre Olivera do škôlky tak choď domov a tam sa stretneme.

Zavolala som si Bolt a išla som domov.
Keď som prišla tak som si sadla do obývačky a zapla som si nákupné maniačky. Po hodine pozerania telky a scrollovania Pinterestu som volala mame.
Nezdvíhala. Zavolala som jej znovu, ale tentokrát ma to hodilo len do odkazovača.
Zavolala som maminmu priateľovi, ale ani ten mi nezdvíhal. Začala som mať čudný pocit v bruchu. Nechcela som na to ďalej myslieť, tak som zavolala Nine. Ale samozrejme, že ani ona mi nezdvihla. Myslí si poslednou dobou, že je influencer alebo také niečo, takže aj keby jej volám 15krát za sebou tak mi nezdvihne. Určite má dôležitejšie veci na práci, ako volať so mnou.
Po ďalšej hodine kedy som sa nevedela nikomu dovolať som už začala mať strach.
Volala som do škôlky, ale tam mi povedali, že mama pre Olivera už bola pred dvoma hodinami. Nemala som komu inému zavolať, nakoľko som bývala s mamou, mojim malým bratom Oliverom a s maminým priateľom.
Bála som sa.

Zavolalo mi neznáme číslo, a keď som ho zdvihla, môj život sa mi kompletne zastavil.

18/12/2019
5:42

Sedím v nemocnici v čakárni.
Už som tu vyše 10 hodín a zatiaľ mi nikto nebol schopný povedať, ako sú na tom.
Po telefonáte v ktorom mi polícia oznámila, že moja mama, brat a nevlastný otec mali autonehodu, som sa nedozvedela nič nové.
Keď som prišla do nemocnice tak mi recepčné a nejaké sestričky povedali, že všetkých operujú a ja mám ísť počkať do čakárne.
Čakám. Stále čakám.
Budem kľudne čakať dovtedy, kým mi nepovedia, že sú všetci v poriadku.

9:23

"Slečna Richards?" zobudil ma hlas muža. Doktora.
"Áno?" ešte rozospatej mi nenapadlo nič iné.
"Môžete ísť, prosím, so mnou?" povedal starší vysoký muž, ktorý mal na svojom lekárskom oblečení pripnutú menovku. Richard.
Vstala som z veľmi nepohodlnej stoličky, na ktorej som prespala posledné dve hodiny. Necítila som si kvoli nej polovicu tela, ale to v tom momente pre mňa nebolo moc podstatné.
Prišli sme k výťahom. Obaja sme boli ticho. Nebola som ticho pretože by som chcela byť, ale preto, lebo som sa bála čo mi ide povedať. Nikdy som nebola ten tip človeka, ktorý ráta aj s najhorším. Vždy som rátala s najlepším. O pár minút, keď sme dorazili do miestnosti ktorá vyzerala ako VIP čakáreň mi ale prišlo, že s najhorším som rátať mala.
Doktor Richard si sadol na gauč, ktorý vyzeral ako z Ikea katalógu. Sadla som si vedľa neho.
Začal hovoriť.
Začal vysvetlovať.

Začal plakať.

Objal ma.

Odišiel.

Nechal ma tam samú.

Aj moja rodina ma tu nechala samú.

Samú a zranenú.

Pokračovanie soon. xx