Age of Castle Bear and Two towers

Prológ

Plameň. Svetlo malého plamienka ktoré vychádzalo z desiatky stĺpcovitích voskových sviečok bolo to jediné čo osvetľovalo dlhú chodbu plnú tvári. Tak malý a tak silný aby dokázal premeniť tuhý vosk na horúce kvapky ktoré pomaly stekali po svojom dlhom tele a dopadali na pozlátene svietniky ktoré pevne stály na svojich miestach už desiatky rokov, odkedy dal postaviť túto sálu kráľ dobyvateľ Juraj Emerion na pamiatku svojich predkov potom čo sa mu podarilo dobyť späť tento hrad pre svoj rod vo vojne ktorú každý od vtedy nenazýval inak ako Osloboditeľská.

Tak ako pred niekoľkými rokmi dobýval hrad vo svojej prvej vyhratej vojne, a prenikal zo svojou armádou cez plamene horiacich hradieb osvetlený ohňom točiac svoje bojové kladivo a drtiac všetko čo videl, s tvárou horúcou po sláve a víťazstve, tak tam stál i teraz, no nehybne osvetlený malými plamienkami ktoré mihali tiene na desiatku obrazov v sále ktoré upierali svoj pohľad na mohutnú postavu stojacu pri okne.

Mesto bolo tiché, nie také ako pred prvým pokusom o dobytie hradieb Kráľovou armádou zo Západnej ríše, keď sa tucty vojakov snažilo dostať na svoje pozície a odbyt tak výstražný pokus o vidatie hradu.

Ticho prerušil štekot psov neďaleko severnej veže no kráľov pohľad ostal pevne zahľadený do temnej noci upierajúc svoje myšlienky na dávne časy, keď ešte po jeho boku stála kráľovná, zo svojim dlhým vrkočom, ktorý si každé ráno zapletala a spievala si pritom pieseň ktorú ju naučila jej matka, aby ju i ona neskôr učila svoje deti.

No tie časy boli zapadnuté časom a ostal tu iba on, sám hľadiac z jedného z mnoha okien v siene Kráľov a Strážcov údolia. Často sa vracal v myšlienkach do čias keď ešte býval mladým chlapcom, nebojácnim a neskúsením, do čias keď prvý krát zbadal Lianu v Horských záhradách, ako sa na neho prvý krát usmiala keď navštívil Západne údolie zo svojim otcom ako mladý princ, dedič otcovho mena a Strážcu Údolia.

Ticho prerušili kroky. Ťažké a pravidelné kroky sa približovali cez dlhú sieň a kráľ vedel, že nadišiel deň kedy slová neboli len lístie miznúce vo vetre a zapadajúce ďalším. Vedel komu tie kroky patri, každý kráľ či strážca musí mať svoju gardu, gardu ktorá ho mala chrániť, gardu ktorá prisahala vernosť, oddanosť a lojalitu Údoliu, ktorý nebojovali pre slávu ale pre rod a česť a ktorý mali položiť svoj život za život kráľa a kráľovnú ak by nadišla ich chvíľa.

No prečo ochraňovať niečo čo je už dávno mŕtve. Kde bola jeho kráľovská garda keď si temné slová prišli po jeho milovanú, kde bola ich vernosť a oddanosť, a ich sľub položiť za kráľovnú život.

,, Vaša výsosť " prehovoril jeden zo strážcov ktorého kroky sa ozývali sálou. Kráľ privrel oči, posledný kráť sa zahľadel do tmy ktorá prikryla jeho hrad a mesto a opäť sa vrátil pohľadom do siene Strážcov. Stály pred ním dvaja rytieri z kráľovskej gardy, odetí v pozlátenej plátovej zbroji, z malými ramenným brnením a tabartom kde bol vyznačený znak jeho rodu. Hlava medveďa a dve veže sa týčili na práporcoch na každej veže na hrade, a na každej hrudy vojakov ktorý mu slúžili. Medvedia hlava pripomínala každému oddanému služobníkovi jeho rodu, ako v dávnych časoch Juraj Osloboditeľ skolil medveďa v Bithredskom lese iba vďaka svojej odvahe a svojmu slávnemu kladivu ktoré dobylo tento hrad a dve veže bol jeho odkaz ktorý vybudoval a ktorý stál dodnes aby čelil ďalšiemu nepriateľovi čakajúcemu pred jeho bránami. Kráľ prešiel pohľadom po mužovi ktorého zápestia zvierali ruky strážcov a jeho nohy boli spojené železnou reťazou. Muž zlomený, zo sklonenou hlavou s dlhými blondatími vlasmy, odetí v ľahkej košely a kožených nohaviach, zdvihol svoj pohľad na kráľa. Jeho tvár bola poznačená časom, chudá bojujúca z vráskami v kútikoch úst a očí, jeho líca boli chudé a jeho šedivé strnisko na brade mu zakrývalo pery.