Kľačal u svojho koňa, ruky kŕčovito zaťaté do jeho hrivy, tváre zmáčané potoky sĺz.
Hlavou mu prebiehali udalosti posledných pár hodín.
Útok Kiowov, drvivá prevaha Apačských bojovníkov, Vinnetou, pomaľovaný bojovými farbami, hrdý, neskrotný, zastrašujúci. Víťazstvo bolo drvivé. Bez strát.
Takmer..
Víťazný raj, ktorý tak rád vždy sledoval, teraz neznamenal nič. Mal oči len pre neho. Pre svojho Hatátitlu...
Oči doširoka otvorené, chvejúce sa nozdry mlčky svedčiace o tom že cíti bolesť, že trpí..
A on nevedel ako mu pomôcť. Bol.. Bezradný.
Na ramene náhle zacítil ruku.
"Šárli.. Poď." položil mu Vinnetou ruku na plece.
Len zavrtel hlavou. Na slová nemal silu.
"Nechaj šamanku nech sa pozrie, áno? Vstaň."
Vstal a otočil naňho oči, takmer šialené smútkom a bolesťou.
„Prosím.." vykĺzlo z jeho popraskaných pier, a pohľadom skĺzol na Nšo-Či.
„Zachráň ho.." Nšo-či kývla.
"Samozrejme, Šárlí." predniesla tak iste, akoby išlo len o zašitie roztrhanej košele.
Keď o pol roka neskôr zachraňovali s Vinnetouom prisťahovalcov z Estacada, mohol len, pri pohľade na jazvu ktorá zdobila Hatátitlu, vďačne pomyslieť na šamanku.
