Príchuť krvi

†1† sladká krvná pomsta †1†

Ruka sa jej od vyčerpania triasla, no zvládla to. Čakala ju ťažšia skúška. Priložila si ruku k ústam a, odriekavajúc pradávne slová, fúkla. Na zápästí sa jej rozhorel oheň.

Priblížila horiacu pažu k dvom telám ležiacim na dlážke. Snažila sa nevšímať si pálenie cesnaku, chcela dopriať rodičom dôstojný pohreb. Oblečenie na telách sa bleskurýchlo chytilo a pomaly plápolala aj upíria koža.

Slzy jej stekali po tvári, keď tam tak stála. Mala vtedy iba štyridsať, v ľudskom svete jedenásť, nikto si nezaslúžil pretrpieť to, čo ona. Čo bude teraz robiť?

Všetko v dome pohltil plameň. Ilyana v tom zočila nebezpečnú krásu, takú čistú, akú ešte nikdy nevidela. Plamene z nej strhávali šaty a ona v nich postupne mizla celá. Jemné ruky ohňa ju hladili po celom tele. Túžila sa vznietiť a ísť za rodičmi, do krajiny večnej krvi. No oheň ju miloval, tak ako ona milovala jeho. Hoci by ju najradšej pohltil, pustil ju z jeho láskavých okov.

Jej najhoršia nočná mora vždy končila takto. Uistením, že všetko bude dobré. Ale nič sa nestalo! Ilyana síce žila, no bola uväznená v trápení, ktoré nikto nechápal. Ani ona sama. Plamene jej umožnili žiť. Prežila smrť. Uvedomila si to až teraz, keď v klbku sedela pod akýmsi starým stromom. Nechápala čo to znamená, ani prečo si to neuvedomila skôr.

Zrazu zatúžila po spoločnosti. Potrebovala ju tak bytostne ako krv. Od zúfalstva objala strom, no čosi ju ostro popálilo. Pozrela na svoju hruď, kde sa jej rozprestierala popálenina. Veselo si tam rástol medvedí cesnak a bránil jej v akomkoľvek kontakte s niečím aspoň trochu inteligentným.

Opäť jej z očí vytryskli slzy. Vstala a rozbehla sa šprintom preč. Nechcú ju tu, nechceli ju tam, nikto ju nechce. Je snáď posledná svojho druhu? Pocity osamelosti prúdili jej hlavou ako ostré úlomky džbána. Nová myšlienka jej čoraz väčšmi naháňala strach. Čosi ju opakovane bodalo do hrude. Nemohla tomu nijako zabrániť, bola to iba jej myseľ. Mala sa zastaviť s upokojiť sa, v noci predsa pôjde loviť. Ale ona len bežala ďalej a ďalej.

"Ilyana," šepkali hlasy v lese vábivo.
"Ilyana." Boli nedočkavejšie než dvaja milenci šepkajúci si zamilované slová. Neodolala a pobrala sa za nimi. Hľadala niekoho, kohokoľvek, kto by ju mohol rozveseliť, vziať do náručia a utiecť s ňou až na kraj sveta.

Nik taký však neexistoval, stratila rodinu a najmä samu seba. Jej sladké trápenie sa rozliehalo v podobe výkrikov po celom lese. Dýka sa jej opäť leskla od krvi.

Opakovane sa snažila ublížiť si, no nikam to neviedlo. Ak by mala kríž, šlo by to ako po masle. Posmutnela. Prečo je také ťažké zabiť upíra? Prečo nie je človek, aby to mohla jednoducho ukončiť? Niekedy ju také myšlienky desili, niekedy sa jej páčili. No vedela, že tomu malému dievčaťu, ktorým kedysi bola, by to nikdy nenapadlo.

Už ju nedokázala uspokojiť ani myšlienka, že v noci si znova pochutí na tom úžasne krehkom ľudskom mäse. Že železitá chuť krvi sa jej rozplynie na jazyku a ona bude ako v inom svete. Krajina krvi. Tak veľmi by sa chcela pobrať do večných lovíšť. Nevedela čo má robiť. Depresia jej spobovala šialenstvo a šialenstvo depresiu.

Zvečerilo sa. Našťastie. Na les a dediny v okolí padla tma. Zachvíľu príde okamih mladého zlomeného dievčaťa, ktoré utápa zármutok v krvi. Ľudskej krvi.

Hodiny na kostole odbili sedem hodín. Už len chvíľku a korisť je jej. S upírom vlastnou presnosťou sa Ilyana štverala k domom pomedzi kry a stromy. Postupovala systematicky, najprv zaútočila na dom úplne pri lese. Ilyanino konanie bolo chladné a vypočítavé, no jeho zmysel tkvel v silných emóciách.

Potichu sa vkradla dnu, jej nos zachytil oveľa viac koristi než by čakala v tých najodvážnejších snoch. Ľudia sa množili rýchlo, tak ako obyčajná háveď, preto sa neprekvapila, že sedem ľudí v tomto domci sú práve deti. Upíri boli radi, keď mohli vychovávať jedno upírča za sto rokov. Ani to sa mnohým párom nikdy nepodarilo.

Vďaka tejto nespravodlivosti sa Ilyana pustila do roboty s oveľa väčšou zášťou. Najprv prinútila rodičov zísť dole. Využívala pritom svoje najmocnejšie zaklínadlá. Nepredvádzala sa pred nimi, ale pred sebou. Na nich nezáležalo, aj tak budú čoskoro mŕtvi.

Potom zavolala deti. Tým nechala vedomie, no pevne ich vo vzduchu spútala. Mohli len kričať. Podišla k matke. Bola to stredne vysoká, no šľachovitá žena. Podľa upírov by mohla mať stošesťdesiat rokov. O sto viac než Ilyana. Uvoľnila jej vedomie, no pripútala jej údy. Akonáhle žena zistila, čo sa deje, vykríkla. Bol to výkrik plný strachu, nie nenávisti, no aj tak to Ilyana pochopila po svojom.

Ladne k nej s úsmevom podišla, cítiac strach z očí všetkých zúčastnených. Ostatní zatiaľ ani nemukli. Nevadí, mladá upírka im otvorí hrdlá. Keď žena videla jej nebezpečný úsmev, začala úpenlivo prosiť. Takisto šepkal aj jej muž. Akési z detí sa rozplakalo. Zrejme to najmenšie. Chudák. Pomyslela si časť jej mysle, ktorá bola zamknutá už niekoľko desaťročí. Plánovala im ukázať divadlo. Museli zažiť to, čo ona.