Prológ

5K 284 34
                                    

„Ste pripravená?" usmial sa na mňa.

Zabodla som pohľad do zeme a rozpačito skúmala špičky svojich bielych topánok. Dnešok bol môj veľký deň. Nervózne som si uhladila sukňu šiat a potom sa mu konečne odvážila pozrieť do očí. „Som pripravená," odpovedala som.

„Uvoľnite sa, bude to pre vás malina," snažil sa ma povzbudiť a potom ku mne natiahol ruku.

Dotkla som sa jeho rozpálenej veľkej dlane a on prstami nežne oblapil ten kus ľadu, ktorý som momentálne mala namiesto oboch rúk. Obzrela som sa a prehliadla si nás v obrovskom zrkadle na stene. Vyzerali sme ako mladomanželia.

On mal na sebe čierny oblek spod ktorého sa mu belela žiarivá košeľa s motýlikom, ja som bola navlečená v šatách takej svetlej krémovej farby, až boli takmer biele. Hnedé husté vlasy ma šteklili po brade.

Môj vlastný odraz v zrkadle sa zamračil. Neexistuje, že by som sa šla vydávať. Mám predsa len 15 rokov. A on? On má 34. Môže byť skôr mojim otcom než ženíchom.

„Bude to v pohode," myslel si, že sa mračím kvôli nervozite a stisol mi ruku.

Musela som sa vyhnúť jeho spaľujúcemu pohľadu v zrkadle. Vrstva mejkapu našťastie zamaskovala to, že som sa začala červenať. Znova som tvrdohlavo zízala na svoje topánky.

Zdola sa ozvala hudba. Obaja sme vedeli, že je to znamenie, aby sme zišli dolu. Stlačil kľučku a otvoril dvere. Pustil ma von ako prvú a potom za sebou zatvoril.

Ruka v ruke sme prešli chodbou a zastali pred dlhým schodiskom. Spoločne sme začali kráčať po schodoch a ja som sa v duchu modlila, nech nezakopnem a nespadnem. Ukradomky som sa pozrela na jeho tvár.

Sústredene sa díval dopredu. Čo mu asi tak išlo hlavou? Pokiaľ išlo o mňa, musela som sa poriadne ovládať, aby som si nezačala predstavovať, že sme na našej spoločnej svadbe.

Naše oči sa stretli. Ihneď som uhla pohľadom a starostlivo sledovala ubúdajúce schody. Nesmiem spadnúť. Srdce mi bilo trocha rýchlejšie, ale len čo sme vyšli z izby, tréma ma načisto opustila.

Obývačka bola plná vzácnych hostí. Všetci boli vyobliekaní v drahých šatách a v rukách držali poháre so šampanským. Vytvorili nám cestu, aby sme mohli bezpečne prejsť.

Napokon sme zastali medzi nimi uprostred miestnosti. Hudba utíchla. Objavil sa pri nás môj otec a na okamih sa mi zadíval do očí. Potom sa mu na tvári rozhostil úsmev.

„Milá moja Clara," chytil mi obe ruky do svojich dlaní a pevne mi ich stisol. „Máš už 15 rokov a to je v našej rodine úžasný vek. Znamená to, že sa už z teba stáva veľká dáma. Ale takisto to znamená, že je načase vybrať tvojho spoločníka, ktorý bude do smrti slúžiť tebe a našej rodine," otočil sa k mužovi, ktorý stál vedľa mňa a tentoraz chytil ruky jemu. „Christopher," díval sa mu do očí a potom naše ruky spojil.

Pristúpila k nám moja mama a podala mu čiernu zamatovú stuhu.

„Sľubuješ, že budeš navždy slúžiť mojej dcére Clare ako aj celej našej rodine. Že nás neopustíš a budeš našim verným sluhom?"

„Sľubujem," odpovedal.

Môj otec nám okolo rúk začal ovíjať čiernu stužku a pokračoval. „Sľubuješ, že budeš Claru ochraňovať a klásť jej život pred svoj?"

„Sľubujem."

Usmievala som sa ako idiot. Bola som tak veľmi šťastná. Naša rodina pochádzala z kráľovského pokolenia a hoci monarchia už dávno zanikla, naše zvyky a tradície ostali. Medzi ne patril napríklad aj môj „Obrad dospievania", kedy mi oficiálne pridelili vlastného sluhu, ktorý mi mal až do smrti slúžiť a rovnako plnil aj funkciu môjho osobného bodyguarda.

V zlatej klietke [PREBIEHA EDITÁCIA]Where stories live. Discover now