Eden: Tajomstvo

Tretia kapitola

Po búrke všade vládol neporiadok. Konáre stromov sa povaľovali všade naokolo a voda sa dostala aj na verandu.
Nayal sa pomaly pustila do upratovania. Pripravila si všetky potrebné veci a pomaly dom dávala späť do poriadku.
Allegra sa jej pokúsila pomôcť. Vzala vedro, ktoré jej následne plánovala podať, no staršia žena jej ho hneď vzala z rúk.
A jej tvár, dovtedy pokojná a prívetivá, sa trochu stiahla do prísneho výrazu.
„Radšej sa toho nedotýkaj, dcérka. Je to moja práca. Ty len pokojne oddychuj.“
Allegra pocítila prudké bodnutie nepokoja kdesi až v hrudi, keď sa tá žena sklonila, aby odpratala ďalší nános vody a blata.
Ona nie je predsa jej pani a Nayal slúžka, ktorá by mala všetko zvládnuť sama. Nepáčila sa jej predstava, že ju za niečo také čo i len na sekundu považovala.
„Nayal?“
Pozbierala odvahu a rozhodla sa ju osloviť.
Staršia žena sa k nej pomaly obrátila, v jednej ruke stále ešte držala vedro, ktoré si od nej rýchlo prevzala.
Kvapkala z neho voda a pomaly dopadala na dlážku.
Ženine črty sa trochu vyjasnili, snažila sa ovládnuť, búrku, ktorú v nej zrejme vyvolalo to, že sa odvážila vziať do rúk predmet, o ktorom si myslela, že do jej rúk nepatrí.
„Aký je tvoj vzťah s Erikom? Čo pre teba znamená?“
Pustila z rúk vedro a chvíľu to vyzeralo tak, akoby sa bezhlavo chystala.
„Presne to som chcela. Presne tak to malo dopadnúť!“ hnevala sa a snažila sa rýchlo napraviť spôsobenú škodu.
„Nayal, teraz to nechaj tak. Na niečo som sa ťa pýtala.“
Trvala na svojom Allegra, no nevyzeralo to tak, že by to malo na jej spoločníčku akýkoľvek vplyv.
Stále sa len skláňala smerom k tej menšej potope a pre seba si opakovala. „Toľko zbytočnej práce. Toľko zbytočnej práce...“
Allegra od nej sklamane odstúpila, sadla si na kraj jedného z vonkajších kresiel a chvíľu sa snažila upokojiť svoje vlastné rozbúrené srdce. Skôr než ona povie, niečo čo ju prezradí. Skôr než sa ona rozhodne bezhlavo konať.
Rozhodla sa počkať, kým Nayal prácu dokončí. Dať jej pocíti, že prijala jej riešenie. Nechať ju tomu skutočne uveriť a čakať na ďalšiu vhodnú príležitosť.
Pozorovať a veriť, že sa jej podarí prekonať jej obranu.
Bola unavená, jej telo jej dalo nepríjemnú odpoveď na posledné dobrodružstvá. Nemala dostatok síl, aby prekonávala tie nové pocity. Tú novú takmer až zväzujúcu bolesť. Jej limity na ňu zaútočili a ona musela čeliť novej hrozbe. Možnosti, že nebude dostatočne silná na to, aby si dokázala nájsť svoju vlastnú cestu.
Pred tromi mesiacmi...
Bree odhrnula jej prikrývku.
„Čo chceš?“ zamumlala nahnevane a napol rozospato.
„Zmeškala si zdieľanie?“
„Hm... a bolo to skutočne dôležité.“
Allegra ešte stále na pol spala. Večer sa jej podarilo zaspať veľmi neskoro a spamätávala sa z toho len veľmi ťažko.
„Zdieľanie je povinné.“
Mala taký pocit, že jej skutočne niečo také bolo naznačené, ale tak či tak nemala chuť sa niečoho takého zúčastniť.
Prednášať o životnom prostredí bola jedna vec, ale zdieľať svoje najintímnejšie pocity s cudzími ľuďmi, bolo trochu prekročením jej zvyčajných osobných hraníc.
„Mrzí ma to, prepáč.“
„Budeš sa za to musieť ospravedlniť, Astrid. Nepáčilo sa jej to a v najbližšej dobe chce s tebou hovoriť.“
„Kto je Astrid?“
„Naša líderka. Vedie Eden.“
Allegra si spomenula na chladné oči, ktoré sledovali jej prejav. Presne to potrebovala, otvoriť svoje záležitosti priamo pred ňou.
Tomu sa bude vyhýbať až do posledného dychu.
„Erik sa ťa zastal, ale to nič neznemená. Na tvojom mieste by som sa pripravila. Mala by si prísť aspoň na raňajky.“
„Kto je Erik?“ položila ďalšiu otázku, ktorá ju mala zdržať a zbaviť chuti diskutovať s ňou o takýchto veciach tesne predtým než sa skutočne prebudí.
„Náš druhý líder. Vypočul si tvoj prejav a povedzme, že si naňho urobila dobrý dojem.“
To bolo presne to, čo sa ani len nesnažila dosiahnuť. A nemalo to pre ňu žiadny význam. Tak či tak čoskoro odíde a nikdy viac a s ním nestretne.
„Neskôr.“
Odbila ju bez toho, aby premýšľala o tom, čo jej vlastne povedala.
„Allegra, musíš tam ísť!“ ďalej sa držala jej prikrývky, ktorú sa ona snažila zas stiahnuť na seba.
„Prídem, prídem, len sa neboj. Určite.“
„Čakám ťa o opäť minút.“
„Dobre.“
Súhlasila s tým aj keď vedela, že je to nemožné. No v podstate môže vynechať všetky zvyčajné procedúry a len tam ísť.
Neplánovala predsa na nikoho urobiť nijak zvlášť dojem ničím iným len svojimi ekologickými aktivitami.
***
V jedálni bol priam nadpozemský pokoj. Aspoň kým dovnútra nevstúpila ona. Niektorí si začali šepkať a obracať sa. Iní sa nesúhlasne mračili.
Mala pocit, akoby si niečo nesprávne obliekla, snažila sa to nenápadne skontrolovať. No nič zvláštne neobjavila. Ak ti všetko robia len kvôli jej prejavu, bude musieť čo najskôr veci urovnať. Ale ako? Má ísť priamo za nimi alebo radšej mlčať a čakať, kým ich to prejde. Svojimi vyhláseniami toho už zrejme urobila dosť.
Pocítila len ako jej Bree položila ruku na plece a odviedla  k svojmu stolu.
„Len pomaly a opatrne. Prídeš za nimi až keď ta o to požiadajú.“
Allegra potichu prikývla. Považovala to za dobrý plán.
Zachytila pár pohľadov z druhej strany, ale nič čo by ju výrazne znepokojilo. Čelila už aj horším výzvam. Nebol dôvod na obavy.
***
Nayal si konečne sadla k nej. Allegra sa snažila listovať v knihe, ktorú objavila na jednej z políc. Jedna z mála, ktorá sa netykala priamo ekológie.
Mytológia ju vždy zaujímala. Bola pre ňu zdrojom novej inšpirácie a hľadala v nej dôležité spojenia s minulosťou ľudstva. Príbehy jen vždy dokázali poskytnúť útočisko pred temnotou.
Pozrela na Nayal. Na zdroj všetkého, čo bolo súčasťou jej života tu. Pohľadom prijímala jej rozhodnutie a len čakala. Na okamih kedy sa ona rozhodne dať jej kúsok z toho svojho.
„Zachránil mi život dcérka. Mne a mojej rodine a zveril mi teba. To je to jediné čo by si mala vedieť. To najvzácnejšie som našla tu.“
Odpovedala jej práve, keď sa chcela opäť začítať do legendy o Pandorinej skrinke.
„Rozumiem,“ zdanlivo ľahostajne pokračovala ďalej. Akoby hej skutočne nezáležalo na žiadnej odpovedi. Akoby necítila napätie pod povrchom a túžbou po pravde.
Predstavovala si krásnu ženu s tajomnou skrinkou, v ktorej rukách bol na istý čas osud ľudstva. Priniesla mu utrpenie pomocou svojej zvedavosti, no zároveň aj nádej. Nádej, ktorú si priala cítiť aj ona. Dúfala, že sa to skutočne stane s postupným návratom jej síl. Mala pocit, akoby sa jej veko otvorilo aj tu.
Akoby bolo vypustené niečo, čo jej malo pomôcť, no namiesto toho to ostalo zviazané len s nádejou, že by sa Nayal mohla vo svojich tvrdeniach mýliť. To najhoršie bolo to, že aj ona to tak cítila.
Nayal bola pre ňu jediným východiskom, jedinou istotou v tých posledných temných dňoch, a to sa nezmenilo, bez ohľadu na to, ako veľmi si priala pretrhnúť to nové puto, ktoré sa medzi nimi vytvorilo.
„Kde je teraz tvoja rodina?“ položila ďalšiu otázku.
Nayal po tejto otázke, opäť mlčala. No nie tak dlho, ako sa Allegra obávala.
„Časť z nej je tu. Aj teba už za ňu považujem. Stratila som dcéru a tú bolesť nikto nedokáže vymazať, ale teraz si tu ty. A ja opäť môžem byť šťastná.“
„Ako dlho, Nayal. Ako dlho potrvá tvoje šťastie tentoraz?“
„Neviem, to nemôže nikto vedieť, drahá. No vzdať sa možnosti pokúšať sa ho získať, je chyba, ktorá by ti mohla priniesť len zbytočné utrpenie.“
Snažila sa ju pochopiť. Skutočne prijať to, čo sa jej pokúsila odovzdať. No jej obraz, Erika, stále ešte čiastočne zahmlený a znepokojujúci, bol iný než to, čo jej povedala. Nevybavovala si žiadne bližšie podrobnosti, bolo to len akési neurčité tušenie, že všetko, čo jej povedala sa dostáva do rozporu s jej vlastnými predstavami o vodcovi Edenu. Ešte nevedela nakoľko skutočne reálnymi a nakoľko poznačenými jej vlastnou predstavivosťou.
No čoraz viac bola presvedčená  o tom, že nechce zistiť, aké sú jeho skutočné zámery a bolo by pre ňu lepšie, keby sa vrátila k plánu, ktorý v nej pomaly dozrieval počas tej poslednej noci. Odísť z ostrova. Vrátiť sa k rodine. Nemusieť čeliť pravde tu, na mieste, kde bola zraniteľná a mohla byť len hračkou v jeho rukách, ak by sa tak skutočne rozhodol.