Môj sexy učiteľ

Prvá kapitola 3

To som už vedela, že sa ma chystá vziať na jedno z tých miest, ktoré nebudú celkom v súlade s mojimi zvyčajnými preferenciami.

***

Môj mladší brat sa rukami opieral o zábradlie. Z miesta, na ktorom sa nachádzal mal dokonalý výhľad na všetkých hostí, ktorí pomaly prichádzali na jeho veľkolepú párty.

Bolo mi horúco, len nedávno som zo seba zhodil obradný odev. Obliekol som si to len preto, aby som sa mohol zúčastniť hlasovania. Inak mi boli všetky tie oficiality absolútne ukradnuté.

Na jeho luxusných hodinkách už bolo takmer pol deviatej. Voľby sa pomaly blížili ku koncu.

„Rád ťa po štyroch rokoch, opäť vidím, Kristián."

„Teraz som Ian."

Meno Kristián mi dal otec a len on.

„Iste, ako len povieš."

„Sčítavanie prebieha bez problémov?"

„Dá sa to tak povedať."

Pozrel sa na svoj mobil, zrejme každú chvíľu očakával správu o výsledku. Bol pokojný možno až priveľmi na to, čo všetko bolo v stávke.

Neodpovedal som. Tie štyri roky som potreboval na to, aby som sa vymanil z otcových predstáv o dokonalosti.

Štyri roky po otcovom boku zmenili môjho brata, na osobu, ktorú som nespoznával.

Akoby ten milý chlapec, ktorý sa za mnou len skrýval, zrazu niekam zmizol a ja som pred sebou videl budúceho grand magusa hermetického rádu modrého úsvitu. Magického rádu, ktorý bol neodmysliteľne spätý s históriou našej rodiny.

Môj otec prevzal rád ešte pomerne mladý a za jeho pôsobenia získal množstvo významných víťazstiev. Ako jeho syn, vychovaný vo filozofii rádu a vedený k mágii, mal veľký potenciál v tejto temnej tradícii pokračovať. Stál vždy pri ňom, bol jeho poslušným vojakom, keď som sa ja rozhodol podľa jeho slov na všetko vykašľať a žiť si svoj vlastný život. Otec mi to nikdy neodpustil a kým žil viac so mnou nestrácal čas. Možno preto som ani na okamih nezapochyboval, komu prináleží môj hlas. Môj brat bol rozhodne menším zlom, než tí ostatní. Aj napriek zmenám, ktorým si prešiel, veril som, že vedomosti, ktoré rád získal budú v dobrých rukách.

„Ak potrebuješ pomoc, som tu."

Nakrivo sa usmial.

„Skutočne?"

„Viem, čo si myslíš, o mojich rozhodnutiach, no nechcel som, aby ovplyvnili náš vzťah až natoľko. Nič sa nezmenilo na to, že som ochotný ti kryť chrbát, za každých okolností. Bol by som rád, keby sme zahodili staré spory."

„Iste, ako len povieš."

Obrátil sa mi chrbtom, smerom k zábradliu a pohodlne sa oprel, tak aby sme sa za žiadnu cenu nedotkli jeden druhého.

„Adam, ty veľmi dobre vieš, že som nemal na výber. Otec mi nedal žiadnu inú možnosť."

„Na tom už nezáleží. Nezabúdaj, že dôležitá je len prítomnosť. To ostatné je len ilúzia."

Díval sa na mňa, ako na nepriateľa. Ja som si len prial, aby sa mi tento jeho postoj čím skôr podarilo zmeniť. Bol som pripravený na tom určitý čas pracovať. Veril som, že aspoň v tomto zmysle bude benevolentnejší než bol náš otec.

Ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo, prerušila ďalšia správa.

„Tak a je to tu."

Potom ako ju prečítal, ku mne natiahol ruku.

„Gratulujem ti, Ian. Tak sa ti to napokon podarilo."

„Čo sa mi podarilo, Adam?"

„Rád je teraz v tvojich rukách a prišiel čas, aby sme si vymenili úlohy. Ja odídem, aby si mal voľné pole."

„Nerozumiem."

„Výsledok volieb je jednoznačný. Grand magus si ty. Väčšina hlasovala za teba, tých pár hlasov, ktoré som dostal ja. Tak tie sa dajú spočítať na prste jednej ruky."

Vytrhol som mu mobil. Myslel som si, že si zo mňa robí len žarty, no to čo mi povedal, bola pravda.

Väčšina členov schopných hlasovania hlasovala za mňa. Videl som ten výsledok pred sebou a predsa som nemohol uveriť.

„Uži si oslavu, aj svoj nový dom. Je majetkom rádu a ten týmto okamihom prechádza do tvojich rúk."

„Adam, ja som nevedel, že budú za mňa hlasovať. Nič som preto neurobil."

„Možno nie vedome, no očividne ti dôverujú viac než mne. Viac než osobe, ktorá pre rád skoro položila svoj vlastný život, kým ty si sa túlal s rôznymi dievčatami a užíval si všetky vymoženosti bežného života."

„Adam, ja..."

„Nie, nemusíš mi nič vysvetľovať. Vzal si si len to, čo ti patrí. Nech je to už akokoľvek, odteraz som voľný a za všetko čo sa stane, padne zodpovednosť hlavne na tvoje plecia."

Zopakoval mi tú najhoršiu možnosť. No bolo mi jasné, že si nenechá ujsť možnosť všetku zodpovednosť hodiť na moje plecia.

„Zbohom, Ian. Rád som ťa opäť vidiel."

„Adam, počkaj."

Chcel som ho zastaviť, no on akékoľvek moje snahy o pokračovanie nášho rozhovoru ignoroval.

Dokonca si ani nevzal ten prekliaty mobil. Akoby aj ten bol len vecou, ktorá patrí rádu.

Nechal ma samého s myšlienkami, hraničiacimi s hrôzou a absolútnou bezmocnosťou.

Mohol by som odmietnuť a ponúknuť mu tú funkciu. No niečo také by nikdy neprijal. Bolo by to ako facka, ktorá by navždy zničila aj posledné zvyšky nášho spojenia.

Odišiel som kvôli tomu, aby som sa vyhol možnosti, že by som mohol nastúpiť po svojom otcovi.

Neboli sme kráľovskou rodinou, nebolo to niečo, čo bolo vopred stanovené, no naša rodina mala v ráde svoje miesto, ktoré ju priam predurčovalo k tomu, aby sa mohla o tento post uchádzať. No k moci sa pokojne mohol dostať aj niekto, bez tradičnej línie. Čo však bola omnoho horšia a nebezpečnejšia možnosť. Musel som myslieť aj na to, čo sa stane, ak zanechám rád v absolútnom chaose.

Vedel veľmi dobre, čo to so mnou urobí. Možno s tým počítal už dlhší čas, len ja som nevidel žiadne varovné náznaky. 

Mal som sa skôr zaujímať o voľby a všetko čo s nimi súviselo. No jediné na čo som dokázal myslieť bolo to, že otec ma nechcel vidieť ani v okamihoch, kedy sa to dalo považovať za nevyhnutné.