Za múrom

Kapitola 22- Kde bolo, tam bolo...

Než stihnem čokoľvek povedať, zloží.

Darček pre ňu mám, aj šaty pre seba mám. Ryanovi som o tej oslave poobede nepovedala, ale stavím sa, že Alice včera mala dosť času mu o tom povedať.

Keď sa konečne pozbieram do úrovne, kde som schopná odolať pokušeniu vo forme teplej mäkkej postele, vstanem a prezlečiem sa do džínsov a trička.

Potom idem do kuchyne.

Na stole mám pripravené raňajky. Palacinky???

Alebo ešte lepšia otázka- Tyler vie variť?

No nie, Emily, celý čas žije na pizze.

Ticho!

Kde je ale on? Nevyzerá to, že by tu bol. Alebo je v svojej izbe? Tam sú totiž dvere zatvorené. Nie som si istá, či tam mám chodiť. Je to predsa jeho súkromie, nie?

Keď po zaklopaní nikto neodpovedá, otvorím a potichu vojdem.

Prevapene pozerám na posteľ. On spí..

Áno, ja viem, čo už je na tom také šokujúce??

On. Vyzeral tak pokojne, tak uvoľnene... takýto výraz nemal cez deň hádam nikdy- až teraz som si to uvedomila.

Chvíľu po čumení na neho som konečne pozrela aj na veci okolo seba.

Izbu mal prekvapivo upratanú- okrem nejakých papierov na stole bolo všetko dokonale uložené.

Wau, takže je maniak do upratovania??

Prejdem ku papierom na stole. Sú to fotky. Desiatky fotiek.

Na niektorých sú ľudia, ktorých nepoznám, kdesi je príroda, a nájdem jednu, nad ktorou sa pozastavím oveľa dlhšie. Som to ja- ako sedím v lavici v učebni chémie. S hlavou na rukách spím.

To muselo byť vtedy, keď som kvôli tomu zostala po škole! Ale prečo ma fotil??

*Tylerov pohľad*

Zobudím sa na tiché kroky.

Otvorím oči- Emily stojí pri mojom stole a pozerá si fotky.

Moja myseľ automaticky protestuje, no potom to nechám tak. Má právo vedieť o mne aspoň niečo.

Ďalej ju pozorujem- jednu z nich drží v ruke a na tvári ma mierny úsmev.

Posadím sa do sedu- ,,Ahoj.''

Nadskočí a rýchlo položí fotku späť na stôl.

,,A-ahoj!'' Zakokce.

Musím sa nad ňou smiať- tvári sa, akokeby som ju pristihol pri krádeži Monalízy.

,,Páčia sa ti??'' Nakloním hlavu nabok.

Začervená sa. ,,Sú krásne.. prepáč že som sa v nich hrabala.''

Uškrniem sa. ,,To nič. Už si hore dlho??''

Pokýva hlavou že nie. ,,Iba pár minút- zobudila ma Alice, má dnes totiž narodeniny. Nevedela, aké si má zobrať šaty.''

Hej, to sa na ňu podobá..

Presunieme sa do kuchyne, kde sa najeme. Večer som nevedel zaspať, tak som spravil nejaké palacinky.

,,Nechceš prísť aj ty?" opýta sa neisto.

Najprv nechápem. ,,Kde?"

,,Na tú jej oslavu.." vysvetlí.