Dvanásť hodín denne
Smiech sa stráca vo mne
Sama sedím na posteli
V zablatenej košeli
Emócie sa vo mne miešajú
A myšlienky v hlave spievajú
Pocit nevedomosti
Sa rovná len cnosti
Ostatné hodiny sa zdajú byť pokojné
Aspoň na chvíľu zabúdam na krik
S priateľmi to je ako v polosne
No tam, kde som, mi uniká vzlyk
Tvarím sa chladne
Snáď opona nepadne
Bolesť na tvári
Všetko ich to spáli
Ďalších osem hodín
Ostáva niekoľko vín
Na pokojnom cintoríne ležím
No spánok ti neuverím
Pocit dreveného väzenia
Duša v nekonečom kruhu blúdenia
Už len pár hodín
Ešte stále nehorím
Melódiou sa ničim
Už sa nikdy nevyspím
