𝐼.

17 3 0
                                    

Tajomstvá. Odporné hnisavé rany na našej duši. Priživujú sa na našom svedomí a ničia našu poctivosť. Požierajú našu sebaúctu a menia nás na odporných luhárov. Čím viac tajomstiev skrývame, tým viac sa meníme na opustené ľudské schránky plné žiaľu a nechutnej pravdy. Tajomstvá nás rozdeľujú. Vbíjajú koly medzi nás a medzi tých, ktorí netušia pravdu. Ničia nás zvnútra. Odháňajú nás od našich najbližších a nútia ukrývať sa pred svetom. Tajomstvá nás ubíjajú... a zároveň nás zachraňujú. Skrývajú to, čo má ostať skryté, aby to nepadlo do rúk nehodných. Ale aj držiteľ tajomstva musí byť hoden, ukrývať pravdu. Lebo tá najčistejšia pravda, musí byť ukrytá.

Hlboko v lese, v západnej časti Demilitarizovanej zóny, ktorá sa ako jazva tiahne naprieč Kórejským polostrovom a rozdeľuje krajinu na Sever a Juh, v tajomnej divokej krajine, kde zbrane a násilie nemajú čo robiť, sa ukrýva dedina. Dedina, ktorá nepatrí ani Severu a ani Juhu. Dedina si vládne sama. Neuznáva zákony Severu ani zákony Juhu. Má vlastné zákony. Vlastné pravidlá. A vlastné tajomstvá.

,,Pán generál!" spoza jedného z mnohých stolov vybehol jeden z vojakov. V ruke zvieral dlhý papier s otrhanou hranou. Pred svojim nadriadeným zastal a vzorovo zasalutoval. Generál si premeral mladého chlapca, ktorý mal sotva dvadsať a podvihol obočie. Vojak zostal stáť v pozore a papier podal generálovi. ,,Obdržali sme správu od vzdušnej hliadky. Objavilo sa ďalšie modré pole."

Generálovi poskočilo obočie. Schmatol papier s letovou snímkou a skúmal čiernobiele vrstvy. ,,Kde presne sa to zjavilo?"

,,Demilitarizovaná zóna, pane." odpovedal vojak.

Generál si pošúchal krátke šedivé vlasy. ,,To nie je možné..."

Vojak stál v pozore pred svojim nadriadeným a očakával rozkazy. Generál doňho zabodol pohľad. ,,Nech vzdušná hliadka preletí oblasť ešte raz. Odchod!"

,,Rozkaz pane!" vojak zasalutoval a odbehol späť na svoje miesto, zahlásiť rozkazy vzdušnej jednotke.

Generál sa otočil k najbližšiemu vojakovi. ,,Spojte ma s ministrom obrany. Prepojte mi ho do mojej kancelárie." Nečakal na odpoveď, ktorá aj tak znela : ,,Áno, pane!" a pobral sa po chodbe do svojej kancelárie v opačnom krídle budovy. Usadil sa do pohodlného kresla v tmavej miestnosti, kde sa neobťažoval zažať svetlo a hypnotizoval telefón na stole. V hlave sa mu preháňali spomienky na prvý výskyt modrého poľa v Demilitarizovanej zóne. Z tranzu ho prebralo zvonenie telefónu. Schmatol čierne lesklé slúchadlo a čakal. Hlas na druhej strane znel nevrlo a ospalo. ,,Generál, uvedomujete si, koľko je hodín?"

,,Ospravedlňujem sa, pán minister, ale je to naliehavé." generál si nervózne pretrel spotené čelo.

Na druhej strane bolo chvíľu ticho, ozvali sa tiché nadávky a kroky, akoby minister prechádzal do inej miestnosti. ,,Tak hovorte. Čo sa deje?"

,,Objavili sme modré pole."

Minister zalapal po dychu. ,,Ako? Kedy? KDE?"

Generál pozoroval svetlo na chodbe. Ktosi tam kráčal, ale v tomto čase by tu nikto nemal byť. ,,Pred tromi minútami mi to nahlásila vzdušná jednotka. Modré pole sa objavilo v Demilitarizovanej zóne."

,,To nie je možné! Modré pole zmizlo, keď,... ehm, veď viete." minister znel nervózne.

,,Áno, viem pane. Ja sám som viedol zásahovú jednotku."

,,Tak. Vy sám. Áno. Ehm... vie o tom prezident?"

Svetlo na chodbe zhaslo. Generál sa oprel v kresle a pomaly otvoril zásuvku na ľavej strane stola. Chlad ocele ho upokojil. ,,Nie, pán minister. Najprv som chcel informovať Vás."

Monsta X - All InWhere stories live. Discover now