Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Nero
Podľa toho čo som počul od ľudí by som mohol tvrdiť, že som sa práve zobudil akoby po opici. Trvalo mi niekoľko minút spracovať a dať dokopy čo ma doviedlo k tomu zobudiť sa vonku ležiaci v snehu obklopený chladným vzduchom, ktorý na mňa nemal žiadny efekt. Nemohol som byť mimo dlho. Snažil som si nahovoriť ignorujúc slnko, ktoré práve začínalo vychádzať spoza hôr.
To ma nikto nehľadal? Skvelé.
Zdvihnem sa podráždene zo zeme a oprášim zo seba už zamrznutý sneh. Na zem dopadol vrch môjho obleku. Nevšimol som si toho predtým, ale potom čo mi hnedovláska dolámala väzy, mi ho musela vrátiť aj ma ním rovno zakryla.
Prešiel som malý okruh pokúšajúc sa zachytiť jej pach, no márne. Husto nasnežilo a zápach spolu so stopami sú dávno skryté pod bielou prikrývkou.
Od hnevu päsťou udriem do najbližšieho stromu. Následne ma zavalila kopu snehu a dopadol som zadkom na zem.
,,Kurva!" zahreším a vyberiem sa naspäť do hotelu.
,,Dolámať mi väzy. Tch. Ak si chcela zo mňa spraviť srandu, rozptýliť ma úžasným bozkom, nech si ma nepraje," zatnem päste počas kráčania.
Nemal som chuť ponáhľať sa naspäť, keďže viem, že tam nebude. Nevyzerala žeby sa chcela vracať. V sa mi preháňalo slovíčko prečo.
Prečo by ho zabila? Čo jej mohol Benjamín povedať, že ju to doviedlo k vražde?
Vošiel som cez hlavné dvere akoby sa nič nestalo. Strážnici si medzi sebou iba vymenili divné pohľady, no nechali ma prejsť bez zbytočných otázok. Vedia dobre kto som a nechceli ma nahnevať. Aspoň niečo je dobré na tomto prekliatom mieste.
Dvere som prenikavo zabuchol a oľutoval som to až vtedy, keď som zaregistroval kto všetko sa stále nachádza v privítacej sále.
,,Anjelik čo sa ti to stalo?" matka si dlaňou prekryla šokovaný výraz.
,,Prekliaty človek sa stal!" na zem odhodím premočený vrch obleku.
Šikovne ku mne pribehla a zodvihla ho zeme. Chytila ma ustarostene za ramená a prezerala si vytočenú trosku. To musí byť pohľad na mňa.
Nazriem poza jej hlavu a uvidím Silasa ako po mojej poznámke nadvihol zaujato obočie. V tom si uvedomím kto všetko sa na nás díva.
Matku od seba odtiahnem a bok po boku sa priblížime k môjmu otcovi, Silasovi, Helen, Dobroslavovi a Fjodorovi pod schodisko.
,,Čo sa tu deje?" moja zvedavosť mi nedala a musel som sa opýtať.
Členovia senátu mali byť dávno na cesto do ich sídla. V Heleninom prípade do kaštielia, ktorý jej bol po smrti Márii ich vládou pridelený na starosť. Možno mi čítala myšlienky. V podstate som ju nechal nech ich počuje. Aj musela, keďže si neodpustila vražedné zazretie.
