Albert bol tichý

Chapter 1

Albert bol tichý, talentovaný, interesantný, mladý muž. Bol mierne vysoký a jeho tajomné oči farby morskej repy, ticho prizerajúce sa na svet okolo neho, ktorý akoby sa ho netýkal, skrývali hlboké utrpenie minulosti. Tmavohnedé pramene jeho vlasov mal neposlušne rozbúrené ani vlny neskrotných oceánov. Jeho zdravá, hladká pleť sa leskla ako bronzové schody. Jeho telo zahaľovalo mierne formálne ale komfortné oblečenie v jesenných farbách. Jeho obtiahnuté tričko s rolákom arašidovej farby bolo vsunuté do béžových riflí a zakryté tmavohnedým kabátom.

Bol Utorok. Albert sedel v jedálni, strácajúc sa v myšlienkach, keď ho prichádzajúci hlas, taký hlboký až sa z neho nosné stĺpy otriasali, vrátil späť do reality.

„Ahoj Bert," povedal Jorik a chytil Alberta za jeho svalnaté, pevné plece. Jorik, ani zďaleka nie tak pevný ako on, no oveľa populárnejší a sebavedomejší, bol Albertov dlhoročný priateľ. Jeho krátke blonďavé vlasy sa chveli pasátmi a jeho svetlé mihalnice skrývali hlboké hnedé oči sťa čierna diera. Kvôli dĺžke jeho voľných tmavooceánových riflí sa veľakrát nechcene stretol so zemou a zašpinil si aj rifle, aj jeho tričko obľúbenej kapely. Albert videl, že dnešok nebola výnimka.

Albert neodpovedal, len úpenlivo hľadel kamsi do diaľky. Jorik sa vedľa neho posadil a snažil sa zistiť kam jeho priateľ sústredí všetku svoju pozornosť. Jorik si už dávnejšie všimol, že s Albertom sa niečo deje, no nechcel sa ho pýtať.

„Kam sa to pozeráš?" nadhodil Jorik a s úsmevom na tvári šťuchol Alberta do pleca. On len sklopil zrak, pomaly otočil hlavu a uprel na Jorika pohľad hlboký ani myšlienky Dalajlámu. Po chvíli sa mu na tvári rozžiaril úprimný úsmev. Dakoho otrávili v kajute. Takéto veci sa v ich meste stávajú často, nebolo to nič prekvapivé.

„Už musím ísť, stretneme sa večer," Pozdravil sa Jorik a nechal Alberta sedieť samého v jedálni. Albert bol veľmi pekný a preto jeho osamelosť nikdy netrvala dlho. Hoci Albert zakaždým spoločnosť slušne odmietol, vždy sa našiel niekto, kto sa mu prišiel prihovoriť. Jeho tajomnosť ktorou bol zahalený, mu jeho túžbu v pokoji sa najesť neuľahčovala.

„Kapustnica je tu vždy dobrá," povedal Albert sám pre seba.

„Áno, ale ja viem urobiť ešte lepšiu. Dal by som do nej hríby, pridajú príjemnú chuť," Nimródová pripomienka bola pre Alberta prekvapujúca, ale jeho prítomnosť nie. Nimród sa už dlhšiu dobu snažil vypĺňať Albertove osamelé chvíle. „Máš tu voľné miesto? Všetky stoly sú už obsadené. Videl som, že Jorik práve opustil tvoj osobný priestor."

„Samozrejme, sadni si," hovoril Albert nespúšťajúc zrak z jeho kapustnice.

Nimród bol vzrastom trochu nižší než Albert. Mal ryšavé vlasy nepravidelne vytŕčajúce z popod klobúka. Jeho útle ruky sa voľne hojdali popri jeho chudom, šľachovitom tele oblečenom v roztrhaných rifliach, značkovej mikine a bielej košeli vytŕčajúcej spopod jeho mikinu.

Medzi jeho druhmi nebol veľmi obľúbený, kvôli jeho zvláštnostiam, no Albert akceptoval jeho neprirodzené črty a dokázal oceniť jeho spoločnosť.

„V piatok robíme oslavu a mamka navarí kapustnicu. Nechcel by si prísť?" Nimród požmurkol po Albertovi.

„Nie som si istý, ja na také veci nie som," čo bola pravda. Albert bol ochotný tráviť jeho voľný čas jedine s Jorikom a Florou. Dohodnutý sú dneska na spoločnom oceňovaní ich existencií od detstva po západe jedinej hviezdy v slnečnej sústave.

„No taak, bude tam Jorik, tvoja sesternica Flora a celá elita našej školy. Môj zoznam postráda už len teba, Berty."

„Umm, budem nad tým rozmýšľať," pričom sa Albert postaví od stola a odnesie prázdnu misku od kapustnice.

Nad Albertovými slovami sa Nimród pousmeje a zakričí mu pozdrav na rozlúčku.

Bola streda. Po škole sa Albert stretol s jeho sesternicou Florou. Keďže Flora sa v piatok chystala na Nimródovu párty, chcela si kúpiť nový odev. Albert ako jej najlepší módny poradca išiel samozrejme s ňou. Nikto by to o Flore nebol povedal, ale nemala žiadny vkus a každý jej skvelý outfit jej pomohol vybrať, náš na pohľad rezervovaný Albert.

„Albert, vyzeráš byť hrozne vyčerpaný. Nože nehanbi sa a prezraď mi, čo si v noci robil?" vyzvedala Flora s starostlivým, jemným hlasom, čo je nezvyčajné, pretože väčšinou by jej hlas prekričal aj vašu mamku.

„Ale Flora, spal som. Bol som pokojný, no potom, dostal som sa do fáze REM. Veď to poznáš... Mal som sen. Ja, Jorik..."

„Hovor Albert, čo ty a Jorik?." Povedala Flora už gradovaním svojho hlasu.

„No, boli sme na lúke. Trávili sme spolu leto na chate Jorikovej Starej Mamky. Pozeral som sa na Jorika, on sa na mňa usmial. Odrazu som stratil zem pod nohami, natiahol som ruku, že sa chytím Jorika, no ten urobil krok vzad. Dlho som bol v beztiažovom stave až som nakoniec dopadol do vody. Ponáral som sa hlbšie a hlbšie, nemohol som sa nadýchnuť. Prebudil som sa a do rána som premýšľal nad Jorikom."

Flora darovala Albertovi krátke komfortné ticho.

„Akým smerom by si sa chcela uberať tentokrát?" opýtal sa jej Albert, vôbec sa pritom nepokúšal zmeniť tému.

„Chcela by som sa producírovať v týchto nových náušniciach čo si mi daroval. Ešte som nemala skoro žiadnu príležitosť ukázať sa v nich," povedala Flora držiac v ruke krásne strieborné náušnice so zelenými traktormi.

Alberta to potešilo. Cieľom ich trasy bol ich obľúbený obchod. Rozhliadol sa po obchode a zamyslel sa. Zrak mu padol na čierne rifle so zelenými vzormi po bokoch. Flore sa okamžite zapáčili.

„Oh áno. Tieto sú skvelé. Tie zelené vzory žiaria ako zastaralá pokožka druhohorských dinosaurov," prikyvovala Flora. Albert jej podal jej veľkosť a pokračoval v pátraní po Florinom outfite.

„Tu máš krátke obtiahnuté, svetlomodré tričko, bude ti trčať centimeter kože medzi ním a rifľami." Povedal jej Albert a podal jej ho. „Teraz ti k tomu ešte vyberiem mikinu."

Prešiel do pánskej sekcie a podišiel k vešiaku s mikinami a svetrami.

Ako sa Albert, svojimi orbami farbi morskej repy, obzeral po obchode hľadajúc mikinu, uvidel podozrivo známu modrú hlavu. Vedel, že už ju kdesi videl. Chvíľu pozoruje záhadnú modrú hlavu a náhodou zazrie čosi, čo zazrieť nechcel. Prichytil ho v akcii krádeže. Uvažuje, čo by mal urobiť. Má ho konfrontovať? Má sa tváriť, že nič nevidel? Má mu pomôcť? Má zavolať ochranku? Táto morálna dilema zahnala Alberta do kúta.

Flora zbadala tento trestný čin a pristúpila k páchateľovi trestného činu. „Ahoj Kajo! Zase kradneš? Ty hanebník, že ti hanba nie je. Vráť to užaj späť!" Flora sa mu potichu no rozhorčene prihovorila.

„Flora, buď ticho! Hodím po tebe topánku!" oponoval Kajo bez ostychu. Flora sa zasmiala a vrátila sa k zmätenému Albertovi. Kajo pokračoval v nelegálnej činnosti.

„Kto to bol a čo kradne?" spýtal sa Albert.

„HEHE, to bol môj spolužiak Kajo. Je to trochu nezbedník. Kradne si šatstvo na tú párty. Je tradíciou že Kajo si na jedinečné podujatia oblečie iba to, čo stihne ukradnúť." Odpovedala Flora.

„Ktorú párty?"

„Na tú čo bude v piatok u Nimróda. Jedinečné párty sa konajú iba u neho." Vysvetľovala Flora. Albert sa len pousmial a keď videl čo si Kajo strká do gatí pomyslel si, že má dobrý vkus.

Albert sa v štvrtok ráno zobudil s ideou, ktorá ho prenasledovala po celý deň. Nevedel prestať uvažovať, ako by asi vyzerali modré vlasy s kradnutým tovarom. Sediac v škole, premýšľajúc nad záhadným zlodejom ho prepadla túžba ísť sa socializovať. Po dlhom zvažovaní a úzkostných stavoch sa Albert rozhodol ísť v piatok ku Nimródovi.