V OBJATÍ

13

Na obed som sa totálne vykašlala a dopriala si poobedný spánok. Z dnešnej prechádzky som bola vyčerpaná. Edwin má nejakú prácu ako vždy. Furt niečo rieši a číta. Mňa by toto nebavilo.

Keď som dojedla neskorší obed, ktorý mi nechal Edwin priniesť na izbu bola som prerušená. Do izby vbehol vysmiaty Edwin. Snáď širší úsmev som u neho nevidela.

,,Deje sa niečo?″ s trochou obavy som sa spýtala. Nedôverčivo som si ho prehliadla. Mal až priveľmi dobru náladu.

,,Dnes je skvelý deň,″ prehovoril s dávkou šťastia. Skvelý deň? Dala som mu najavo nech pokračuje. Celkom ma zaujíma čo mu takúto radosť urobil. ,,Prišli prvé správy o našom pacientovi,″ tajomne pokračoval.

,,A?″ vyzvala som ho. Museli by to byť iba dobré správy keď bol vysmiati ako slniečko na hnoji.

,,Liek zabral. Chápeš?″ celý šťastný podišiel ku mne a jemne so mnou zatriasol. Akoby som tomu nechápala čo mi teraz povedal.

,,Takže to znamená...″ nedopovedala som. Nechala som vetu nedopovedanú.

,,To znamená, že si nám zachránila zadky s tvojím tupým nápadom,″ celý šťastný sa zasmial. A zobral si ma do náručia. Nohy sa mi odlepili od zeme a ja som sa ocitla vo vzduchu. Rukami som sa pridržiavala Edwinových širokých ramien. Zatočil nás a následne ma položil na zem. Bola som mierne z tohto jeho neočakávaného činu zmätená. Stáli sme v objatý. Keď sa to dalo vôbec nazvať objatím.

,,Ďakujem,″ zašeptal mi do ucha tesne pred tým než sa odtiahol. Nevedela som ako reagovať. Ale keď som sa pozrela ako zneistil a uvedomil si čo práve urobil nesmelo som sa na neho usmiala. Netváril sa už tak moc šťastne.

,,Podáte lieky ostatným?″ spýtala som sa.

,,Uhm, pravdepodobne áno, ale bude teraz ešte schôdza Rady,″ prehovoril pokojne.

,,Tak?″ spýtala som sa keď sa uráčil dôjsť do pracovne kde som ho čakala. Prekvapene zastal, nečakal ma tu.

,,Všetko v pohode, ale...″ nechal vetu visieť vo vzduchu. Nechápavo som sa na neho dívala.

,,Ale?″ vyzvala som ho, aby pokračoval. Jemne sa zamračil a sadol si za svoj stôl.

,,V našom okolí nie je dostatok surovín na potrebný liek. Ale to sa vyrieši neboj,″ nerobil z toho až tak veľkú hlavu, ale aj tak ho to trápilo. Radšej som sa na to nepýtala.

Vstala som z pohodlného kresla na, ktorom som doteraz sedela. Prezrela som si opäť raz a znova túto miestnosť. Prešla som k malej provizórnej knižnici. Boli tu skôr nejaké staré a zničené kúsky, ale aj nejaké štósy podkladov.

,,Nedotýkaj sa tých kníh,″ varovne ma upozornil keď sa moja ruka skoro dotýkala povrchu jednej z kníh. Rýchlo som si ruku stiahla k sebe a dívala sa iba na názvy kníh, ktoré som aj tak nemohla prečítať.

,,Sú v inom jazyku,″ skonštatovala som potichu. Zaujímalo ma prečo práve tieto tu má. ,,Prečo tieto?″ o kúsok hlasnejšie som sa ho opýtala. Otočila som sa a zistila, že sa na mňa celý čas díval.

,,Lebo sú dôležité,″ jednoducho odpovedal. Prechádzala som sa po miestnosti a preskúmavala ju pohľadom až som zastavila a podišla k jednej stene na ktorej sa rozprestierala mapa. Fascinovane som sa dívala na veľkú mapu. Bolo tu zaznačené všetko. Rieky, pohoria a dediny.

,,Tu sme,″ ozval sa za mojím chrbtom Edwin. Natiahol svoju ruku, ktorá bola už iba z pohľadu väčšia ako moja a nasmeroval ju na mapu kde bol aj načrtnutý zámok. Nahol sa ponad mňa a prstami sa jemne obtrel o tvrdší papier. A pritom sa jemne natisol k môjmu telu.