Rafael (Sk)

1.

Som vyčerpaná.
Je osem hodín večer. Práve vystupujem priamou cestou z autobusu a mierim domov. Nevládzem.
Nemyslím to vyslovene fyzicky. Dobre, samozrejme že by som privítala pár hodín spánku, vyložila si nohy a dopriala si niake dobré jedlo. No toto nie je o tom.
Proste nevládzem. Som v rozpoložení v ktorom mi je jedno aký krásny je práve západ slnka. Je mi jedno že fúka príjemný vetrík a neďaleko žblnkoce rieka.
Inokedy by som do toho započúvala a cítila niečo. Niečo silné. Dakto by to možno nazval prítomným okamihom. Iný zase šťastím.
Ak by ste sa pýtali... aj to mi jedno. Cítim sa akoby vo mne za posledné mesiace čosi zomrelo. A zostalo po tom len duté nič. Viac mi už nemôžu ublížiť jedovaté poznámky, využívanie či ubližovanie od najbližších. Juchuu. Som v štádiu v ktorom mi je to jedno.

Ešte včera večer som ležala skrútená v agonií na posteli. Tlačila si ruky na ústa aby náhodou nebolo počuť moje vzlyky. Vzlyky trápenia, bolesti a vyčerpania. Keby na mňa teraz niekto namieril zbraň ,spokojne by som sa usmiala a vyzvala ho aby strelil.

S takýmito myšlienkami kráčam ďalej. V diaľke vidím dáke decká ako sa postrkujú pri ceste. Chcem na nich zakričať že je to nebezpečné keď si za nimi všimnem auto. Všetky otázky o mojej existencii mi vyfučali v momente z hlavy.
V tej chvíli som tam bola len ja,auto a deti. Nič viac a nič menej.
Jedno dieťa strčilo druhé.
Spadlo na cestu.
Rozbehla som sa k nim.
Stihla som to.
Malo šťastie.
Vtiahla som chlapčeka do ochranného objatia. Čelom k nemu a chrbtom k blížiacej sa smrti. Nie je to ironické ? Práve v ten deň sme v škole písali úvahu o šťastí. Ja som napísala že je ako neviditeľný  motýlik. Lieta okolo nás a keď sa unaví alebo sa mu náhodou zapáčime, tak si na chvíľočku prisadne do nášho života.
V tom momente si prisadlo na plece toho chlapčeka.

A odo mňa odletelo.