𝐍𝐢𝐤𝐝𝐲 𝐬𝐚 𝐧𝐞𝐯𝐳𝐝𝐚́𝐯𝐚𝐣

𝙾𝚗𝚎

Nebudem tu písať jednotivé postavy v príbehu budem opisovať vzťah že kto je kto to už zistíte v príbehu
--------------------------------------------------------------

Ahoj ja som Reven Puevig(číta sa Rejven Puevig), som dievča ktoré sa novo prisťahovalo do Californie a bude začínať nový život v novej škole s novými ľuďmi. Možno ste sa zamysleli nad mojim priezviskom. Áno je neobčajné. Moja rodina pochádza z talianska a toto priezvisko sa nesie už niekoľko storočí. (Ani nwm ako ma toto priezvisko napadlo ale treba to niečím okoreniť). Bola som vždy srašne usmievava ale potom ako zomrel otec som sa obliekala iba do čierneho a s nikým som sa nebavila iba s mojou jednou kamarátkou a psychologičkou.

Prvý deň školy je tu mama ma zobudila a ja som sa pozrela na hodiny bolo 6:30 prebrala som sa a išla do kúpeľne. Ako som išla tak som o niečo zakopla bola to fotka na ktorej som bola ja a otec tak strašne mi chýba. Zomrel keď som mala 11 teraz mam 15 a strašne mi chýba. No musela som ju zhodiť keď som sa v noci otáčala na posteli. Prišla som do kúpeľne a urobila hygienu a dala na seba nejaký make up. Keď som prišla späť do izby tak som sa obliekla a išla dole sa naraňajkovať.
,,Dobré ráno a čo si tak skoro hore"divala sa nechápavo mama.,, veď je prvý deň v novej škole.....zabudla si?"vzdychla som si,,Jaaaj áno prepáč zabudla som no šup ideme" no jo typická mama stále zabúda ale nečudujem sa lebo má ťažkú prácu a väčšinou sa vracia domov o 21:00 ale to nevadí aspoň cez víkendy trávime spolu čas.

Som pre branou školy a práve teraz si uvedomujem že idem do novej školy do nového prostredia.,,Maj sa a uži si to...Ahooj!"zvolala mama z auta a kým som jej stihla povedať ahoj tak už frčala do práce. Vstúpila som do budovy. Všetci na mňa pozerali ako na božie zjavenie bolo mi to nepríjemné. Ja som typ človeka čo je zo začiatku veľmi uzavretý taký strašný introvert ale potom už je to lepšie. Došla som k riaditeľni a hneď predomnou stál riaditeľ.,,Dobrý deň, vy musíte byť Raven Puevig ja som riaditeľ Brenner teší ma(ja viem že to je zo st ale kreativita nepustí)teší ma" povedal a predstavila sa.,,Dobrý deň, áno ja som Raven."odpovedala som.,,Dobre takže budeš chodiť do 9.D. Poď zavediem ťa tam."prišiel mi ako dosť milý človek no a tu bol ten moment stáli sme pred dverami. Bola som v strese no v tu ranu riaditeľ otvoril dvere a ja som vkročila. No a tu to začalo.
,,Toto je vaša nová spolužiačka takže sa k nej budete správať slušne jasné a ja teraz už pôjdem" predniesol a odišiel. Zostala som tam stáť ako tĺk a nič som nehovorila a zrazu sa ozvalo od učiteľky.,,No predstav sa nám a povedz nám niečo o sebe" povedala a ja som tam mlčky stála ale asi po 30sec som sa odhodlala a niečo povedala.,,No takže volám sa Reven Puevig som z talianska ale byvala som vo Vancouvru a teraz bývame s mamou tu v californii" povedala som hanblivo a potichu. Na nikoho som sa nepozerala a zrazu sa ozvalo zo zadu.,,A otec je kde...vykašlal sa na vás" povedal namyslený chalan. Už v tej chvíli som si uvedomila aké pako bude so mnou v triede a tak som slušne odpovedala a popritom som zdvihla hlavu a sebevedomo som sa naňho pozrela a prenikla mu až do myšlienok mojim pohľadom a ostro som sa mu pozrela do očí a povedala:,,Nie nevykašlal ale zomrel keď som mala 11 rokov a teraz si môžem sadnúť?",,Jasné môžeš sadni si vedla Oscara sedí tam vzadu." Sadla som si a nič nerobila. Dala som si slúchadlá a počúvala smutné pesníčky. Vždy počúvam pesničky čo vyjadrujú moju náladu a to bolo vždy buď pesničky strašne smutné alebo iba smutné. Vždy som bola nenápadná ale na tejto škole tomu tak asi nebude. Niekto do mňa hodil papierik kde bolo napísané "vyzeráš ako mrtvola" samozrejme si tieto narážky nemohol nikto odpustiť. Vždy to ignorujem. Zazvonil zvonec jediná radosť v mojom živote lebo sme mali dejepis a potrebovala som odtial co najrýchlejšie preč.

Bol obed, išla som do jedálne ale niekto ma potkol. Áno, padla som ale oni nevedia že také si ja nenechám a spomínala som že som dosť výbušná povaha ak nie tak áno som a to dosť tak som na nich navrieskala.,,Tak si do mňa ešte kopnite keď vám to robí radosť šikanovať druhých, ale vieš čoho mi bude ľuto že ten čo je zlomený nie som ja ale ty keď ti tieto veci robia radosť. To musíš byť dobre ublíženy ale to nevadí keď sa chceš s niekym porozprávať tak som tu zavolaj keď chceš" napísala si mu svoje číslo na pohár a odišla. Všetci sa na vás pozerali a ty si išla len ku skrinke a tam sa objavil on ten chalan. Zavrel mi skrinku pred nosom a povedal:,,Čo si o sebe myslíš tak toto ti len tak neprejde moja" vyhrožoval ti ale ty si sa nad ním len tak zasmiala a povedala:,,Takého ako ty sa v živote báť nebudem a mimochodem keď už sme sa tak pekne porozpravali nemala by som vedieť ako sa voláš?" Áno som aj dosť drzá,,Volám sa Jaden" nič som nepovedala a dala si sluchadlá do uší a odišla. Vybrala si sa domov a popritom si púšťala pesničku Like that od Bea Miller. Cítila si sa konečne slobodná zo svojho vlastného uzavretia pred všetkými. Konečne som sa dokazala postaviť na vlastné nohy prvý krát som sa cítila šťastná dokonca som sa aj pousmiala ale iba pousmiala keby tu bol môj otec tak by som sa usmievala stále ale 4 roky som sa neusmiala ani len so zubami. V pomyslení na otca sa mi nalada zmenila na smutnú tak som si pustila smutný playlist ale z nejakého neznámeho dôvodu som začala po ceste tancovať. Nikdy pred tým sa mi to nestalo ale bol to dobrý pocit no ale nálada ma prešla keď som do niekho narazila bol to on Jaden. Pozerala som sa naňho a on zas na mňa. Až teraz som si všimla jeho krásnych kučeravých vlasov a jeho nadherných očí.
Bože Reven čo to mektáš.

V jeho blízkosti som cítila divný pocit v bruchu, ktorý som nevedela identifikovať ale bolo to príjemné. To ticho prelomil jeho krásny hlas.,,Čo tu robíš nevedel som že aj taký deadinside človek dokáže sa aspoň trošku zasmiať z radosti" uškeril sa.,,Ja len idem domov" odpovedala som.,,Inak prepáč mi za dnešok správam sa jak idiot ale nie je to doma zrovna najľahšie......mala si pravdu potrebujem sa s niekym porozprávať" povedal a vyzeral dosť smutne.,,Ja viem že som mala pravdu lebo si prechádzam tažkým obdobím už dlho ale viem sa ovládať...no....ehm...aspoň som sa to naučila nejako" povedala som dosť nevládne.,,Môžem ťa odprevadiť domov?" Opýtal sa ma a ja som iba kývla hlavou. Rozprávali sme sa o tom ako to v živote ide a zistili sme že obidvom "šťastie praje" neboli inak povedané že "nám ide karta". Povedal mi o tom ako jeho otec chodí prechlastaný domov a taktiež aj jeho dedo čo s nimi býva jediná mama je normálna ale tu skoro celé dni nevidí lebo tažko pracuje aby uživila rodinu a to iste musí robiť aj Jaden. Bolo mi ho ľúto ale vedela som že nechce počuť ľútosť ale pochopenie a viem to presne lebo to isté potrebujem aj ja. Všetci majú dokonalé rodinky ale málokedy nájdete niekoho kto vám rozumie čo si takým ťažkým obdobím prešiel. Na počudovanie sme si dosť rozumeli. Keď som prišla domov mama ako vždy nebola doma tak som sa nejedla osprchovala a išla do postele bola som chvílu na mobile a asi o takej 23:00 som zaspala. Celý čas som mala veľ otázok.
Čo bol ten divný ale zároveň prijemny pocit v bruchu? Alebo ako to že si s ním až tak rozumiem? Po dlhom rozmýšľaní som zaspala.

Čo si myslíš bude z toho láska? Možno áno možno nie to sa uvidí v ďalších kapitolách. Užívaj😘