Boj o korunu

1. Kapitola - Začiatok všetkého

Dnes... Dnes ma čaká ten najsmrteľnejší a najvzrušujúcejší deň môjho života. Čaká ma totiž Persefónsky boj, skúška od ktorej bude závisieť celý zvyšok môjho života. Tejto skúšky sa musí zúčastniť každý akonáhle dovŕši 13 rokov. Dúfam, že to zvládnem, presne dnes sú moje narodeniny. No nie je to také čarovné ?

Persefónsky boj je rozdelený na dve časti. Prvá časť sú psychologické testy a druhá časť je fyzický test. Dnes ma čakajú psychologické testy, aby ma čiastočne zaradili do môjho zariadenia, ale úplný výsledok sa dozviem až po fyzickom teste. Samozrejme ak prežijem... NIE! To zvládnem jasné?! JA. TO. ZVLÁDNEM!

Ach mám strašné nervy. Predsa len sa začína kľúčový moment môjho života, od ktorého bude všetko závisieť.

„Izabella! "mamin hlas ma vytrhol z mojich myšlienok a zišla som dole, aby som si dala raňajky. „Nervózna?" spýtala sa ma. Asi moja nervozita bola príliš nápadná. „Veľmi." povzdychla som. „ Ty to zvládneš. Verím ti. A nezabudni, že akokoľvek tvoja skúška dopadne, stále ťa budeme ľúbiť." Povzbudila ma s úsmevom na tvári a obrovským medvedím objatím. Cítila som ako moja nervozita pomaly, ale isto opadáva. V hlave mám toľko myšlienok, že som si ani neuvedomila aká som v skutočnosti hladná. Tak som sa vrhla na tanier s raňajkami, ktorý bol v priebehu pár minút vyprázdnený.

------Miesto skúšky-------

Zastali sme pred obrovskou budovou. Vyvaľovala som oči v úžase. Ešteže nikto nebol na blízku, lebo by si určite myslel, že mi preplo v prašine. Budova vyzerala nádherne. Celá bola sivo-biela a v svetle sa obklad javil ako dúhový. Priamo nad vchodovými dverami sa týčil mohutný znak Persefónskeho boja a pod ním bolo napísané trochu menším písmom: Oddelenie psychologických testov. Takže to vyzerá že táto budova je súčasťou ešte VÄČŠIEHO KOMPLEXU?!

Zamierili sme teda do oddelenia psychologických testov, kde som objala svojich rodičov ako keby sme mali vidieť posledný krát, no ja dúfam, že ich znova uvidím. Odviedli ma do zvláštnej miestnosti. Miestnosť bola tmavá a prázdna. Iba v strede stál jeden stôl a dve stoličky, ktoré boli prisunuté k stolu. Zrazu sa mi začali abnormálne potiť dlane a cítila som veľkú hrču v hrdle, ktorá mi sťažovala rozprávanie. Ach jaj, len to nedokašli... mi zrazu prebehlo hlavou. Chvíľu som sa obzerala po miestnosti, aby som sa trochu s priestorom oboznámila.

V tom sa z ničoho nič som začula neznámy ženský hlas prehovoriť „Ahoj Izabella,". Toto mi nemôžu robiť, skoro som z kože vyskočila. Hlas neznámej osoby bol milý, ale zároveň prísny, vysoko položený a veľmi príjemný. Prisadla si k stolu: „ Moje meno je č.99 a dnes ťa budem skúšať a pozorovať. Následne ťa potom zaradím do tvojho zariadenia ako Perfoni, Stermoni, Tremoni, Karmoni, Odpadík alebo Skupinsta. Verím, že si bola oboznámená, ktoré funkcie vykonávajú jednotliví členovia rôznych zariadení." pozrela sa na mňa ľadovými očami. Očami bez farby, bez života. Celkom ma to zaskočilo, tak sa mi podarilo dostať zo seba obyčajné, roztrasené „Á-Áno.".

„To je skvelé, tak môžeme prejsť samotnému testu." Čím viac som ženu pozorovala, tým viac mi jej pohyby a spôsob reči prišili neprirodzené, priam až robotické. Samozrejme, veď už len jej meno neznie normálne. Vlastná hlúposť mi prišla humorná. „ Najskôr mi povedz o tvojej rodine." prikázala č.99. „ U-um, moji rodičia sú Elis a Mark Robertson, ale moji biologický rodičia zomreli v boji keď som bola malé bábätko, takže si ich vôbec nepamätám a som jedináčik." Slová sa zo mňa hrnuli rýchlosťou svetla. Nemala som v úmysle to povedať presne takto. „ Odkiaľ si, záľuby, obľúbená farba, jedlo, počasie." Zaznel skôr príkaz ako otázka. „Som z mesta Ercia, moje záľuby sú maľovanie a trénovanie, obľúbená farba je zelená, obľúbené jedlo sú palacinky, milujem dážď." Ani som nevedela ako a slová sa zo mňa sypali. „ Podľa informácií o tebe, ktoré si mi poskytla, sa hodíš ako Perfoni," č.99 zdvihla zrak od papierov a uprene sa mi zapozerala do očí. Ako keby jej ľadové, prázdne oči mi hľadeli priamo do duše a čítala všetko o mne ako v otvorenej knihe. Bolo prekvapivo veľmi ťažké udržať s ňou očný kontakt. Každou sekundou som sa cítila menšia a menšia. „ ale skôr by som ťa zaradila ako Stermoni." Nakoniec vyhlásil jej prísny hlas. „ Č-čo?" hlúpo som sa spýtala, neschopná v danom momente túto informáciu spracovať. Ale to už č.99 bola preč. Zmizla. Ďalšia divná vec.

„ Stremoni...?" spýtala som sa seba v nemom úžase. Samozrejme, že myšlienka ochraňovania samotnej Kráľovnej ma vydesila, ale zároveň nesmierne nadchla. Len som bola rada, že ma č.99 nezaradila ako Odpadíka alebo Eponi. Aj keď Odpadíci sú zriedkaví, šanca že ma mohli zaradiť ako Odpadíka je nízka, ale nie nulová. Majú to veľmi ťažké, predsa len žijú na okraji spoločnosti a ľudia nimi pohŕdajú.

Bola som tak ponorená vo svojich myšlienkach, že som si ani nevšimla, že som sa premiestnila z tej nesmierne nepríjemnej miestnosti do väčšej, trochu svetlejšej. Po stranách sa nachádzalo zopár obyčajných okien s obyčajnými hladkými závesmi až po zem a v strede miestnosti bola veľká pohovka vínovo červenej farby, očividne mala už niečo za sebou... Pred pohovkou sa nachádzal koberec, vzor na koberci mi pripomína typický koberec v dome starých ľudí. Nad touto myšlienkou som si nemohla pomôcť len sa uškrnúť a usadila som sa na koberec pred pohovku. Radšej sa budem od pohovky držať čo najďalej, vyzerá že sa každú chvíľu rozpadne. V strede koberca bol menší konferenčný stolík. Postupne tu začali prichádzať aj ďalší ľudia.

Keď sa tu všetci dostavili, objavila sa tu č.99, ruky plné papierov. „ Blahoželám všetkým, ktorý úspešne splnili psychologické testy. Avšak Vám všetkým pripomínam, že toto nie je finálny výsledok tejto skúšky. Váš výsledok sa môže úplne zmeniť na základe vášho zajtrajšieho výkonu v druhej časti skúšky." dopovedala keď položila všetky papiere na konferenčný stolík pred pohovku. Všetkých si pozorne premerala jej ostrým pohľadom. Všimla som si, že miestnosť je celkom plná, ale moju pozornosť upútal človek natiahnutý na pohovke. Bol oblečený v tmavých farbách, kapucňa zakrývala väčšinu tváre. Vyvaľoval sa na pohovke bez obáv, že sa môže pod ním každú chvíľu rozpadnúť. Rozhodne vzduch okolo neho bol iný. Niekedy sa mi zdalo, že nie je skutočný, viac sa podobal na ducha a nikto nevykazoval žiadne známky toho, že by si ho čo i len všimli. Všetci nastŕkali uši, počúvali inštrukcie čo najpozornejšie, aby na nič nezabudli a ja tu sedím rozptýlená niekým úplne neznámym. Super absolútne nič netuším a ďalšom teste...musím niečo vymyslieť. Pridala som si imaginárnu poznámku v hlave až na to nezabudnem.

Dostala som papierik so zvláštnym názvom: Fletcherov priechod, zdá sa mi to ako ulica? Myslím, že som ten názov už niekde počula. A čas. Predpokladám, že čas a miesto zajtrajšieho stretnutia. Pustili nás konečne von. Osvetlilo ma prudké slnečné svetlo, takže som musela chvíľu počkať kým sa mi oči prispôsobia. Potom som sa rozbehla k rodičom a zovrela ich v tuhom objatí. Vybrali sme sa domov a po ceste sme preberali moje výsledky. Rodičia vyzerali pyšní a spokojní s mojim výsledkom, čo ma zalialo vlnou šťastia a cítila som môj rastúci úsmev od ucha k uchu.

Zajtra to zvládnem. Nesmiem ich sklamať. Nie teraz, keď som došla až sem. Budú na mňa hrdí.

-----???-----

„Čo si myslíte o tohtoročných nováčikoch, pane?" č.99 namierila otázku na muža usadeného v pohodlnom kresle. Hľadiac na nespočetné množstvo obrazoviek, ktoré tvorili spolu jeden veľký obraz sa muž uškrnul. Nebol to hocijaký úškrn, ale úškrn plný zvedavosti. „ Teším sa na zajtrajšie výkony našich sľubných nováčikov..." s každým slovom sa úškrn zväčšoval. Č.99 zrazu cítila zimomriavky prechádzať po jej chrbte.

Zábava sa začína.