Tajomné dievča

4. časť

Och bože, čo tí zase odo mňa chcú? Asi ma chcú poučovať o tom, ako sa mám správať a dávať mi hocijaké kázne. Na to fakt nemám náladu ale premôžem sa. ,,No počúvam vás.“ Pozreli sa na seba, a pohľadom sa dohadovali, ktorý prvý začne. Ako vždy začal otec. ,,Myslím si, že vieš, o čom sa chceme s tebou porozprávať. Chceme si vypočuť dôvod, prečo si to spravila, a prečo sa takto chováš. Bola si vždy slušné, bezproblémové dievča a teraz si presný opak. My ťa nespoznávame.“ Ja som to nezvládla, a začala som sa smiať a o chvíľu na to plakať. Pozerali sa na mňa a vôbec ma nechápali. Kedy ma vlastne oni chápali? Nikdy. ,,Vy chcete počuť moje odôvodnenie? Aj tak všetko, čo vám poviem otočíte proti mne. Takže ako keby som kydala na seba. Je to pri vás fakt zbytočné. Ale keď to chcete nech sa páči. Áno, bola som slušné dievča na prvom stupni základnej školy a nie teraz, keď mám 16 rokov a vy poriadne ani neviete, že máte dcéru. Prídete domov a zavriete sa do kancelárie. Vôbec vás nezaujíma či ma niečo netrápi, či nemám problémy alebo či vás aspoň nechcem objať. Ja ani poriadne neviem, že mám rodičov. Vkuse som sama doma. Čo by za to dali iné deti ale mne z toho hrabe. Vstanem a odchádzam do školy – som sama doma. Prídem zo školy – som sama doma. Načo nám sú tie sprosté peniaze keď spolu nemáme žiadne zážitky? Čo budem rozprávať svojim deťom? Ako som doma sedela sama a plakala do vankúša, pretože som nepociťovala rodičovskú lásku? Keď budem mať deti, tak budete chcieť byť tí najlepší starí rodičia. Ale hlavné je byť dobrými rodičmi vlastnému dieťaťu a nie vnúčatám, nemyslíte? Máme tisíce € na účte, ale ani raz sme spolu neboli na dovolenke. Idete do roboty a necháte mi peniaze na stole. Myslíte si, že sa dobre cítim, keď väčšina mojich ,,kamarátov“ je so mnou len kvôli peniazom? Vždy im všetko platím lebo vedia, že Sokulíková má veľa peňazí. Mňa to už naozaj nebaví. Vžite sa do mojej kože. Už od mala som mala opatrovateľku. Nerada to hovorím, ale vy ste pre mňa v podstate cudzí ľudia.“ Plesk. Pristála mi na líci otcova ruka. Už druhý krát mi dal facku!  Pozrela som sa naňho nechápavo. Nie len ja, ale aj moja mama. ,,Martin, čo si to spravil? Ja som na mäkko z toho, čo nám tu Mishell rozpráva, a ty jej vylepíš facku, lebo hovorí pravdu? Zamysli sa. Naozaj sme od rána do večera v robote. Vôbec sa jej nevenujeme. Aj mne je hocikedy clivo za rodinnou pohodou.“ Prišlo to na mňa. Rozplakala som sa pred očami vlastných rodičov. Bežala som do chodby, obliekla sa a tresla dverami. Kde teraz pôjdem? Je večer a zajtra je škola. Mám pri sebe len peňaženku, mobil a kľúče. Som v zlom psychickom stave. Vidím to na bar. Pokúšala som sa zavolať Dii, ale tá má vypnutí mobil. Tak skúsim druhú možnosť – Andrej. Vybrala som sa smerom ku jeho domu a akurát som ho stretla. Videl ma celú uplakanú, rozmazanú ale aj tak ma objal a držal v pevnom náručí. Ruku mal v mojich vlasoch a jemne ma hladkal. Vedel, že otázka čo sa deje bude zbytočná, tak len ticho čakal kým sa nezmôžem a nepoviem mu to sama. Keď už som prestala plakať, pozrela som sa na neho a on mi v tú chvíľu dal malý božtek na čelo. Rozplakala som sa ešte viac pri spomienke na detstvo, kedy som bola malé dievčatko svojho tatka. Po nejakých 15 minútach som mu porozprávala čo sa stalo a on len ticho počúval. Videla som na jeho pohľade, že mu to je naozaj ľúto. V tom mi zazvonil mobil. Pozrela som sa na displej a tam bolo vysvietené  ,,Otec“. Nezdvihla som mu, ale to bola asi chyba. O chvíľu na to mi prišla výhražná SMS, že ak do 10 minút neprídem domov, tak bude so mnou zle. Kašlala som na to, a zavolala Andreja do baru. Keď je človek psychicky na dne, stačí pár pohárikov a je totálne opitý. Ja som presne tak skončila. Ani neviem ako, ale ocitla som sa doma v posteli. Neviem, či ma doniesol Andrej domov, alebo otec prišiel po mňa. Keď som sa pozrela na hodinky, bolo pol 12. Do riti! Veď ja som zaspala. Keď som sa pozrela do zrkadla, prišlo mi zle. Ako som sa mohla takto opiť? Mám okno. Neviem čo som pila, s kým som pila a kde som pila. Išla som sa umyť, najesť a prihlásila som sa na Fb. Uvidela som tam správu od Andreja ,,Miška, si v poriadku? Veľmi sa o teba bojím.“ Naozaj? To som bola piť s Andrejom? Ako som sa mohla znížiť na takú úroveň? Hanbím sa sama za seba. Otvorili sa vchodové dvere a v nich stál otec s nenávistným pohľadom. ,,No čo, už si pobalená?“ Pozerala som na neho s otvorenými ústami, pretože som vôbec nechápala o čom hovorí. ,,Čo otec? O čom to hovoríš? Prečo by som mala byť zbalená?“ Otec dostal záchvat smiechu. V tú chvíľu som ho neznášala. Prečo mi to robí? Prečo ma naťahuje? Bola som neskutočne napätá. ,,Aha, slečinka má zo včera okno? Ja som ti hovoril kde pôjdeš, a je len tvoja vec, či si to pamätáš alebo nie. Padaj sa pobaliť, dnes večer odchádzaš.“ 

Takže v prvom rade sa vám chcem ospravedlniť, že veľmi dlho nebola pridaná žiadna časť, ale snáď pochopíte, že bolo vysvedčenie a ja som si musela opravovať známky + mám v poslednej dobe nejaké divné obdobie. Dúfam, že mi prepáčite a táto časť sa vám bude páčiť. Čo si myslíte, že kde otec zoberie Mishell? Budem veľmi rada, za každé jedno prečítanie, vote alebo komentár. ♥