Dandelions

XVII.

Keď som mala asi šesť rokov, rodičia sa rozhodli vziať ma na prvú letnú dovolenku pri mori. Najprv som zaryto odmietala odcestovať do neznámeho prostredia, pretože predstava prázdnin strávených v našej záhrade pobehovaním medzi postrekovačmi a jedením čerešní priamo zo stromu mi pripadala oveľa lákavejšia. Keď ma konečne presvedčili a zaprisahali sa, že more vlastne nie je také zlé a že čerešne môžeme zbaliť so sebou a tváriť sa akoby sme ich práve pozberali, súhlasila som. Na moje veľké prekvapenie, more naozaj nebolo také zlé, práve naopak, zamilovala som sa doň a trávila vo vode každú sekundu. Tri dni neskôr a moja bledá pokožka už dávno nebola bledá, ale nepekne sfarbená dočervena. Pamätám si svoj srdcervúci plač, keď ma pri najjemnejšom dotyku bolela každá časť tela a ja som sa nezmohla na viac, než obviňovať za svoju nerozvážnosť slnko.
„Je to tá najhoršia a najškaredšia vec na svete," kričala som v rozčarovaní, ale mama s otcom na mňa len pobavene hľadeli a smiali sa.
„Melanie, slnko je jeden z dôvodov, vďaka ktorému naša Zem dokáže existovať. Je to ten najkrajší a najvzácnejší dar, aký sme mohli dostať. Ale musíš byť opatrná.  Aj tá najkrajšia a najžiarivejšia hviezda ťa môže popáliť, ak sa k nej dostaneš príliš blízko," vysvetľovala mi mama a hladila mi vlasy zviazané do hustého vrkoča.
„Ale ja som sa predsa slnka nechytala," krútila som hlavou a zdvíhala plecia na znak nepochopenia.
„Viem, že nie zlatko, ale dovolila si mu dotknúť sa ťa. Niektoré veci sú najkrajšie, keď sa na ne dívaš z diaľky."
Trvalo mi dlho, kým  som sa slnka prestala báť a kým mi mamine slová začali dávať zmysel. Svojim spôsobom sa stala akýmsi jeho symbolom. Bola to najkrajšia a najlepšia osoba na svete, ale nemohla som sa jej dotknúť. Nie zo strachu, že by ma mohla popáliť. Jednoducho bola príliš ďaleko. Príliš ďaleko, aby som na ňu dočiahla.
„Máš rád slnko?" z ničoho nič zo mňa vypadlo. Harry na mňa pozrel kútikom oka, akoby sa chcel uistiť, že sa skutočne pýtam na niečo tak prosté. Pritisol svoju tvár bližšie k mojim vlasom a hlboko sa nadýchol.
„Áno, jasné. Slnko je...super," zmätene hľadal správne slová. Pravdepodobne chcel poskladať nejakú originálnu odpoveď, ale keď sám počul, čo mu vyšlo z úst, iba sa zasmial.
„Myslím to vážne. Čo máš na ňom rád?"  Neúmyselne som vložila svoju dlaň do jeho a čakala na stisnutie. Prišlo.
„Milujem západy slnka, ako tento," zodvihol naše prepletené ruky a ukázal na oblohu oranžovej farby.
„Dávajú mi nádej v to, že svet nemusí byť len čiernobiely. Mám rád, keď mi lúče slnka svietia do tváre a zohrievajú ju. Alebo keď v zime roztápajú sneh a vytvárajú drobné ligotajúce sa kryštáliky. To sú momenty, pre ktoré sa oplatí žiť, však?" Pokývala som hlavou a položila mu ju na hruď. Nemohla som uveriť vlastným činom a celej situácii, v ktorej sme sa spoločne nachádzali. Naša blízkosť ma nedesila ako vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli. Bolo to ako keby som mala celý čas pri sebe voľné miesto, ktoré čakalo nato, aby ho niekto zaplnil, ale ja som to nikomu nedovolila. Ale teraz, teraz bolo všetko dokonalé. Harry ma liečil.
„Ako dieťa som sa zvykla báť slnka," pousmiala som sa na dávnej spomienke," hlúpe, nie?  Odkedy si mi povedal, že mám mamu vnímať cez slnečné lúče, mám pocit, že je stále pri mne. Akoby som na ňu nemusela spomínať, pretože tu proste je a nikdy neodíde. Ďakujem ti."
„Rád som pomohol," načiahol sa a vtisol mi na pery rýchlu pusu.
Bola som presvedčená, že je tou najlepšou ľudskou bytosťou, aká mi kedy vkročila do života a nechápala som, ako môže byť akýmkoľvek spôsobom spojený s Georgom. Harry zvykol vidieť v ľuďoch vždy len to najlepšie. Myslím, že sa už veľakrát sklamal nasadením si ružových okuliarov priskoro nato, aby dokázal posúdiť aj negatívne vlastnosti človeka, ale nevyzeral, že by mu to prekážalo. To bol spôsob, akým sa rozhodol vnímať druhých a aj keď to znamenalo občasné popálenie sa, nikdy ho nezmenil. Pozeral na mňa, akoby som bola tá najvzácnejšia vec, ktorú nikdy nechce stratiť. Prehliadal moju rezervovanosť, nespoločenskosť a celkovú odmeranosť voči všetkému cudziemu a sústredil sa iba na to dobré. Akokoľvek som uvažovala, nemohla som sa rozhodnúť, akým dobrom vlastne disponujem.
„Melanie, čo vlastne sme?" Pochopila som, kam svojou otázkou smeruje, ale nebola som si istá ako na ňu odpovedať. Nervozita a panika mi prebehli celým telom. To, čo medzi nami bolo sa rozhodne nedalo klasifikovať iba ako priateľstvo, ale nemohla som hovoriť ani o láske. Veď ešte pred pár týždňami by som podobné slovo nedokázala ani vysloviť. Možno som bola proste konečne šťastná s tým, aké to v danej chvíli bolo a nič viac som riešiť nechcela.
„Harry...ja," habkala som neschopná zosmoliť akúkoľvek súvislú vetu.
„To je v poriadku," prerušil ma, "nemusíš nič hovoriť. Viem, že existujú dôvody, prečo si vždy držíš odstup od ľudí a prečo sa bojíš ...tohto. Netuším o čo ide, ale nebudem vyzvedať, verím, že mi to povieš, keď príde správny čas. Chcem len vedieť, že už je všetko v poriadku. Je?" Jeho oči ustarostene čakali na moju odpoveď.
„Áno Harry...je." Sledovala som ako mu klesol hrudník pri výdychu a ja som sa snažila samu seba presvedčiť, že to, čo som práve povedala, bola pravda.
„Ako som povedal, nemám ani potuchy, čo sa stalo, ale som si istý, že ti dokážem pomôcť. Tu," podával mi do rúk kvety púpavy, ktoré odtrhol iba pár centimetrov od našich ležiacich tiel a naznačil, aby som fúkla do ich šedých huňatých hlavičiek.
„Môžeš sa odpútať od všetkého zlého, od všetkého, čo ťa zväzuje. Akoby si fúkla do púpavy a sledovala jej jednotlivé čiastočky letieť do neznáma. Pomaly sa hojdajú vo vánku a napokon ti zmiznú z dohľadu." Mal pravdu. Hneď ako som začala fúkať do púpav držiacich v rukách, cítila som sa ľahšia a ...spokojnejšia. Drobné kúsočky unášal tichý vietor na všetky strany a pri pohľade na ich tanečné preteky sa mi ústa skrútili do smiešneho úsmevu. Toto bol moment, kedy som mala pocit, že všetko raz znovu môže byť normálne. Púpavy oslobodzujú.
"Si voľná," zašepkal mi do ucha.
A ja by som mohla prisahať, že aspoň v tú chvíľu som voľná skutočne bola.