Dandelions

VIII.

Už máme cez 600 prečítaní!!!

Toto je trošku dlhší diel, tak snáď sa Vám bude páčiť.

Kedysi som niekde čítala, že vesmír sa nám neustále prihovára, posiela nám drobné odkazy spôsobujúce nečakané náhody a núti nás vnímať okolitý svet so všetkými jeho aspektami. Núti nás zastaviť sa, rozhliadnuť a zamyslieť sa, či je tu niečo viac. Niečo viac, čo nám život môže ponúknuť. Stojac oproti postave Harryho, moja myseľ uvažovala nad tým, či práve on nebol nečakanou náhodou, ktorú mi zoslal sám vesmír. Možno nakoniec môžem od života očakávať niečo viac. Možno.

„Čo by si povedala na to, keby sme si niekam vyšli," povedal neurčito a nezabudol dodať, „vieš, len tak." Vzápätí si rukou upravil neposlušné vlasy, ktoré mu aj tak o pár sekúnd znovu spadli do čela. Nemohla som sa nezasmiať.

„Čo je?"

„Nič, len.. páčia sa mi tvoje vlasy." Načiahla som sa a obmotala si prameň jeho kučierok okolo prsta. Obaja sme zostali nemo stáť, Harryho oči neopúšťajúc moju tvár. Do riti. V podvedomí som sa za tento čin obviňovala, ale hlavne ma zaujímalo, prečo som to urobila. Fyzický kontakt s ľuďmi ma vždy desil. Letmé dotyky, či objatia, to všetko mi naháňalo strach, pretože stret mojej pokožky s cudzou mi pripomínalo jediné. Georga. Tentokrát som však ja iniciovala daný krok a to ma vyvádzalo z miery najväčšmi. Čo sa to deje?

Rýchlo som trhla rukou a pritiahla si ju k svojmu telu, ktorým mi kolovalo napätie. Bol to však dobrý druh napätia. Nebola som naň zvyknutá, ale nútil ma cítiť sa živo, akoby som v tej chvíli mohla urobiť všetko, čo si zaumienim. Tiché prepáč sa mi predralo pomedzi pery. Harry sa snažil maskovať svoje prekvapenie z celej situácie a iba s pobavením dodal: „Ehm..tak, to si asi jediná. Ďakujem." Jeho prívetivé správanie bolo niečo, načo sa dalo ľahko zvyknúť. Sledovala som samú seba v tých najobyčajnejších chvíľach s týmto cudzincom a nedokázala si vysvetliť svoje správanie. Kde sa podelo to vystrašené dievča, vždy odháňajúce všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom snažili zbúrať múr, ktorý si okolo seba vystavalo? Som stále tu. A vždy budem tým kúskom teba, ktorý nenávidíš.

„Neodpovedala si mi na otázku." Kôpku kníh, ktoré odpočívali na zemi vzal do rúk a začal ich postupne vracať do regálov.

„Čo to robíš?" zvýšila som hlas.

„Pýtal som sa prvý," na perách mu hral nepoznaný úsmev, ktorý utváral malé jamky v jeho lícach.

„Áno, môžeme niekam ísť, len prosím ťa nechaj tie knihy. Požičiavam si ich," stále som frustrovane hľadela na jeho rýchle pohyby, akými hádže knihy na police.

„Myslím, že už asi nie," odvetil, keď dokončil svoju prácu.

„Moja budúcnosť závisí od tých učebníc."

„Tvoja budúcnosť závisí od teba. Prečo chceš týmto premárniť svoje posledné voľné chvíle? Stráviš nad nimi polovicu svojho života, tak sa ukľudni a poď žiť ako normálny mladý človek." To sa ti ľahko povie, odvrklo moje podvedomie. Celý môj život som strávila čakaním na túto chvíľu. Na to, ako ma George konečne prestane využívať, prijmú ma na medicínu a knihy budú mojimi najvernejšími priateľmi. Namiesto toho som tu stála s Georgovým synom, neschopná mu odporovať. Vlastne mal vo všetkom pravdu.

„Ja neviem žiť ako normálny mladý človek. Nemám ani kamarátov," zasmiala som sa, ale čosi v hrdle ma náhle zastavilo. Prosím ťa, neplač.

„Melanie, ako ty nemôžeš mať kamarátov?" Úplne normálne. To je tak, keď ma päť rokov zneužíva tvoj otec, nikto v mojom okolí nemá poňatia o tom, čo ma trápi a ja netuším, či budem niekedy schopná sa s tým niekomu zveriť, chcela som povedať.