Dandelions

XI.

Hovorí sa, že ak máte niekoho nezištne radi, urobíte všetko preto, aby bol daný človek šťastný. Aj napriek tomu, že nebudete súčasťou šťastia, ktoré mu chcete zabezpečiť. Vaše cesty sa rozdelia rovnako rýchlo, ako sa spojili a o pár chvíľ si nespomeniete nato, že ste kedysi zdieľali podobné názory, viedli nekonečné rozhovory o ničom, chodili na zaužívané miesta. Dovolíte tej osobe zmeniť štýl obliekania či spôsob, akým si česala vlasy a postupne zabudnete na všetky tie malé detaily, ktoré vás nútili ju ľúbiť. Necháte ju ísť, pretože je to správne.

To bol môj plán. Teda, aspoň to som si myslela v sobotu poobede, chystajúc jedlo na večer. V duchu som prosila Boha, aby sa Harry rozhodol neprísť, nakoľko mi dal jasne najavo, že bude lepšie, ak všetko skončíme. Nezazlievam mu to, bol to môj nápad, a aj keď som s ním akokoľvek nesúhlasila, vedela som, že to tak bude lepšie. Netuším prečo, ale predstava Georga sediaceho oproti mne počas večere mi po dlhom čase nenaháňala strach. Od nášho posledného stretnutia mi myšlienky pomaly prestali zachádzať do tajných chodieb mojej mysle označených nápisom George je nechutný hajzel, ktorý ťa pripravil o všetko, lenže pri každom strete s jeho synom, pri každom strete s jeho pohľadom ma čosi vo vnútri pichlo a nemohla som sa zbaviť toho nepríjemného pocitu, aký ma vždy zaplavil, keď som bola s Georgom. Ale ty nie si s Georgom, kričala som na seba za každým, keď ma to prepadlo. Harry je niekto celkom iný, je to prvý človek, ktorému na tebe záleží, aj cez to všetko, že si kôpka nevysvetliteľných a navzájom bijúcich sa citov.

Náhle som sa strhla, keď mi ostrá čepeľ noža nepríjemne pohladila kožu na prste. Zaaukala som a inštinktívne ho pritiahla k ústam. Kvapky krvi mi na tričku vytvorili rôzne útvary a spôsobovali mi závrat. Videla si už horšie ako porezaný prst. S prípravou večere som sa musela poponáhľať, keďže otec musel nečakane odísť do práce, kvôli naliehavému prípadu. Nemohla som sa hnevať, ale pre otca bol každý prípad naliehavý. Svojich pacientov poznal nie len podľa ich diagnóz, ale naozaj vedel, kto sú. Poznal ich mená, priezviská, to, čo robili predtým ako ich zmohla zákerná choroba. Vedel koľko majú rokov a aké sú ich záujmy. Nedovolil žiadnemu kolegovi, aby akýmkoľvek spôsobom ovplyvňoval jeho rozhodnutia ohľadne liečby. Možno mal strach, že zase zlyhá. Tak ako to bolo s mamou. On však nezlyhal, vtedy nie.

Mäso sa restovalo na panvici, v druhom hrnci som varila ryžu a taktiež krájala zeleninu na šalát. Všetko mi padalo z rúk a nemohla som sa na prácu vôbec sústrediť. Zvyčajne ma varenie bavilo, ale tentokrát vo mne nevyvolávalo nič pozitívne. Kapustu som nešikovne hádzala do veľkej sklenenej misy a postupne pridávala uhorku, rajčiny a kúsky mozzarely. Po umytí všetkého špinavého riadu a prestretí stola ma už pomaly dostávala panika. Bolo pár minút pred šiestou a ocko stále nechodil. Zaprisahala som sa, že ho hneď po príchode zabijem. Rýchlo som sa ešte zbehla hore prezliecť do pohodlných riflí a voľného trička, necítiac potrebu sa pre niekoho príliš snažiť. Vlnité vlasy som nechala neposlušne padnúť z vrkoča na plecia a taktiež si na mihalnice naniesla trochu špirály. Neznášala som vrstvy makeupu na svojej tvári, aj keď rozhodne bolo čo zakrývať. Drobné nedokonalosti a jazvičky mi zdobili takmer celé líca, ale nevadilo mi to. Boli mojou súčasťou a ja som ich nepotrebivala skrývať. Snažila som sa mať rada takú, aká som. Aj keď na druhej strane, istú časť seba budem navždy nenávidieť.

**

Pri zvuku zvončeka mnou zatriaslo. Nevedela som, z čoho byť nervózna. Fakt, že otec nestihol prísť na čas ma skôr hnevalo, ale to, že dvaja chlapi, stojaci pred našimi dverami nejakým zvláštnym spôsobom ovplyvňujú celý môj život ma vyvádzalo z miery najviac. Rýchlym krokom som sa pobrala k dverám, hneď po tom, ako som zavrhla možnosť, že sa budem tváriť, že nie sme doma.

„Melly," začula som ako prvé pri otvorení ťažkých vchodových dverí. V nepokoji som si zakúsla do spodnej pery.

„George," nepríjemne som odvetila. Jeho mohutná postava zaberala takmer celý priestor pred dverami a v tej chvíli mi prišlo, že tam nestojí aj Harry. Časť mňa sa potešila, keďže som sa bála nášho ďalšieho stretnutia, ale druhá časť túžila po jeho prítomnosti, najmä preto, aby som nemusela zdieľať rovnakú miestnost iba s Georgom.

„Pozveš ma ďalej?" spýtal sa s nechutným úškľabkom na perách, bez pochýb užívajúci si túto situáciu. Nepohla som sa zo svojej pozície a stále zvierala kľučku, akoby som v každej chvíli mala pred ním zabuchnúť dvere. Samozrejme, že som to chcela urobiť, ale nemohla som. Rukou som mu ukázala, že môže vojsť dnu a neochotne sa postavila na stranu. Pomalým krokom prekročil prah a ramenom sa dotkol mojej ruky. Tentokrát som už necítila strach alebo rozrušenie. Bola to iba nenávisť a hnus.

„Otec sa ešte nevrátil..."

„Z kliniky, áno viem," pousmial sa. Vyzliekol si sako a čakal, že mu ho vezmem.

„Vieš, kde má miesto," odvrkla som. Nebudem mu predsa robiť slúžku vo vlastnom dome.

„Mala by si sa naučiť byť lepším hostitelom ."

„Ty by si nemal vôbec chodiť."

„Stále rovnako vzdoruješ," jazykom si navlhčil pery a pristúpil bližšie ku mne. Napätie mu pulzovalo v tepne na krku a pevné ruky hľadali cestu k tým mojim.

„Opováž sa ma..."

V tej chvíli som začula zvuk v predsieni a mňa prepadla ešte väčšia panika. Otec nás takto nikdy nemôže uvidieť. V zrkadle visiacom na stene som však uvidela odraz niekoho iného. Bol to Harry.