Dandelions

XIII.

Chcela som mu veriť. Som si istá, že som mu v tej chvíli naozaj verila. Neviem, či ma presvedčil dotyk jeho pokožky, to ako sa usmieval, keď sa snažil spočítať všetky pehy na mojich lícach alebo proste iba ľahkosť tónu, akým povedal slovo sľubujem. Napriek tomu ma však neopúšťal akýsi podvedomý strach z toho, že jedného dňa bude všetko inak. Harry zistí, akým človekom v skutočnosti som a po čase prestane túžiť poznávať ma. Jeho skúmavý pohľad mapujúci každý centimeter mojej tváre o ňu stratí záujem a aj keď to nebude chcieť priznať a ublížiť mi, odlúčime sa. Niečo mi hovorilo, že skôr či neskôr podobná situácia nastane, že urobím nejakú chybu, ktorá ho prinúti svoj sľub porušiť. Ale zaprisahala som sa, že dokiaľ ten okamih nepríde, budem sa iba usmievať.

„Kde trčíte vy dvaja?" obaja sme sa strhli v objatí a nemotorne navzájom odstúpili od toho druhého. Pamätám si, že Georgov hlas nerezonoval v mojich ušiach tak ako dovtedy, zrazu akoby stratil všetok svoj význam a potrebu. Jediné, na čom mi záležalo, bola osoba stojaca priamo predo mnou. Nemohla som si pomôcť, iba ho očami potichu sledovať. Bol atraktívny, ale nie spôsobom, ktorým by dostával celé ženské pokolenie do rozpakov. Niečoho mal viac, iného menej, ale pre mňa všetkého akurát. Úsmev bol to, čo som na ňom zbožňovala najviac. Vtedy sa znovu a znovu menil na malého chlapca, ktorému patrí celý svet a drží ho vo svojich dlaniach. Rozžiarené oči a jamky v lícach, ktorých som sa chcela dotýkať, ale chýbala mi odvaha.

„Ideme," zakričal Harry skôr, ako som si stihla uvedomiť, že George očakáva odpoveď. Jeho ruka stále neopúšťajúca tú moju ma ťahala ku dverám.

„Tiež nechcem večerať so svojím otcom," zdvihol kútiky úst, „ale aspoň máme príležitosť vysmiať sa jeho nevtipným poznámkam a celkovo, vysmiať sa mu." Tak veľmi som chcela povedať niečo ako, prestaň, tvoj otec určite nie je taký zlý, ale ústa mi to nedovili. George nebol až taký zlý, pretože zlo nebol ten pravý meter, ktorým sa dalo merať jeho konanie a keby to Harry tušil, začal by ho nenávidieť skutočne, nielen iba naoko.

O pár minút konečne dorazil domov aj ocko, s ospravedlním v očiach a ovocnou tortou v rukách. Ľudia by povedali, že je prototypom dokonalej hlavy rodiny a v skutočnosti, mali by pravdu. Jeho drobné chyby sa však v mojom prípade menili za tie najväčšie, ale zaprisahala som sa, že mu ich viac vyčítať nikdy nebudem.

„George, Harry, vitajte," uponáhľane oboch pozdravil podaním ruky a potľapkaním po chrbte. Na Georgovej tvári som na pár sekúnd zazrela akýsi prívetivý pohľad, ktorý sa prvýkrát za dlhú dobu nezdal byť hraný a silený. Bola som si takmer istá, že mu na otcovi nejakým jeho zvláštnym spôsobom záleží. Naznačovali to aj jeho neisté pohyby, akoby chcel svojím správaním na otca zapôsobiť, aj keď išlo o prosté sadnutie si za stôl alebo naliatie vína do pohára.

„George, prečo si nepriviedol aj Lorry? Tešil som sa na mladú pani Stylesovú," ozval sa otec pri nakladaní jedla na svoj tanier. Vyzeral unavene, ale cez to všetko nestrácal svoju galantnosť. Udivovalo ma to.

„Mala už nejaký program s priateľkami, iste si to vieš predstaviť," rozpačito odpovedal George. Chcela som ho prerušiť a vykričať mu do tváre, že si to ocko rozhodne nevie predstaviť, pretože jeho žena je mŕtva a dcéra neschopná nájsť si kamarátky.

„Ehm..samozrejme, som rád, že ste tu aspoň vy. Veľmi dlho sme nič podobné nepodnikli." Otec sa naozaj snažil vyťažiť z tejto nepríjemnej situácie čo najviac, aj keď videl, že on bol pravdepodobne jediným z nás, ktorí mal záujem o našu spoločnú interakciu.

„Máš pravdu Chris, čo takto zájsť niekedy do lesa, stanovať, zavoláme aj sestry z ordinácie s rodinami, zopakujeme si časy, keď naši potomkovia boli ešte decká," chopil sa konverzácie George a mňa pri jeho návrhu takmer naplo. V tichosti som sledovala Harryho, ktorý pri každom slove vychádzajúcom z úst jeho otca stláčal dlane do pästí a následne znovu uvoľňoval silu. Keď som ho dávnejšie označila za osobu, ktorá hovorí a robí iba tie správne veci, rozhodne som sa nemýlila.

„Chcel som niečo podobné navrhnúť!" nadšene vyhŕkol otec neprirodzeným vysoko položeným hlasom. George bol jeden z mála priateľov, ktorých mal a rozhodne ho nechcel stratiť. Po maminej smrti sa obaja navzájom odlúčili, potreba vyrovnať sa so stratou, ktorá ich zasiahla bola silnejšia ako ich puto. Otec sa uzavrel do seba a svoj smútok potláčal snahou zachrániť celý svet. George, naopak smútok premenil na zlosť a nenávisť, ktorú si zlízlo moje trinásťročné ja. Veľmi dlho som nechápala, prečo to robil, aký mal dôvod ničiť môj detský svet. Miloval mamu. Nikdy som netušila prečo alebo kedy k tomu prišlo, ale vedela som, že ju miloval viac ako kohokoľvek iného, dokonca viac ako vlastného syna. Tieň citu, ktorý mu prebehol tvárou vtedy, keď mi oznámil, že už viac nechce pokračovať v našom vzťahu ho prezradil. George nebol zvyknutý na lásku a už vôbec nebol zvyknutý o čokoľvek prichádzať. Keď prišiel o osobu, ktorú ľúbil, stratil všetko. Jeho ďalšie činy boli desivým výsledkom slabosti a hnevu, ktorý prežíval. Všetko, čo mi spôsobil bola jeho vina, ale akokoľvek som chcela, nedalo sa mi neustále obviňovať ho.

„Chris je mi to ľúto, ale .. na čo sa tu hráme?" náhle sa ozval Harry a vytrhol ma z myšlienok o jeho otcovi. Opatrne položil príbor na tanier a servítkou si utrel ústa. Jeho reakcia ma prekvapila, prchkosť bola skôr Georgova črta a pri Harrym pôsobila nezvyčajne.

„Harry, ja nechápem .."

„Prepáčte," zodvihol sa a kráčal smerom k vchodovým dverám. Ocko zmätene kýval hlavou. Chcela som byť na Harryho nahnevaná zato, že sa rozhodol svoje nezhody s Georgom riešiť pri večeri u nás, ale úprimne, nebolo to možné. Mám pocit, že potreboval akýmsi spôsobom ukázať otcovi, že ich spoločné priateľstvo nie je nič viac ako falošná zásterka všetkého, čo George dovtedy spôsobil svojmu údajne najlepšiemu priateľovi. Najhoršie na tom bolo, že Harry nemal ani potuchy o väčšine zverstiev, ktoré spáchal.

Všetko čo mám je to, v čo verím. Boli dni, kedy som strácala vieru takmer vo všetko a nemala som takmer nič. Prestala som veriť v Boha, pretože ktorý Boh by dopustil toľko zla páchaného na dieťati? Prestala som veriť v nádej, v domnienke,že pre mňa nezostala už ani štipka. Prestala som veriť v lásku, v akýkoľvek cit, ktorý by ma nútil byť viazaný k druhej osobe. Už nikdy som nechcela nikomu patriť. Sledujúc odchádzať Harryho som v neho verila najviac na svete. Verila som v jeho činy a slová. On bol mojím vykúpením, mojou náhodou, ktorú mi vesmír poslal do cesty, aby mi ukázal, že jedna hviezda môže žiariť jasnejšie než celá obloha a že láska ma nemusí nikdy zväzovať. Bola som voľnejšia ako kedykoľvek predtým, ale prvýkrát za dlhú dobu som mala možnosť voľby. A tú mi ponúkla láska – byť voľnou, ale aj napriek tomu sa vrátiť. K nemu.