Hneď po škole išli Natalie s Jacobom a Danielom ich autom k súrodencom Rossovcom. V pláne bola menšia oslava s hostinou, ako oslava prvého úlovku člena svorky, ktorým bola tentoraz Livigne. Robilo sa to pre každého a bola to tradícia, rovnako, ako každoročný lov losov. Už mal podobnú oslavu aj Lukas, ktorý strhol svojho prvého losa o pár týždňov skôr. Pred rokmi aj Archie a minulý rok Daniel s Jacobom. Livigne a Lukasa bral autom Archie k sebe domov, nakoľko ešte museli vyzdvihnúť predpripravené občerstvenie, ktoré mali doniesť.
Malá chatka bratov Reedovcov sa nachádzala oproti miestu s najlacnejším ubytovaním v Talkeetne s názvom Roadhouse. Bolo to cetrum tohto malého turistického mestečka, ktoré profitovalo hlavne z návštevníkov a turistov, milujúcich nespútanú krásu aljašskej prírody.
Príroda sa tu dala spoznávať a objavovať niekoľkými spôsobmi- loďou alebo raftom po rieke, zo vzduchu, či už helikoptérou alebo malým lietadlom požičaným na miestnom letisku alebo to bola pešia túra po lesoch a horách s doprovodom domácich.
V okolí bolo niekoľko jazier a vodných nádrží, ako aj národných parkov a prekrásnych výhliadkových miest na hory v diaľke. Tie boli jednými z hlavných turistických destinácií. Jedno však bolo isté- Talkeetna mala čo ponúknuť a chytala všetky príležitosti akýmkoľvek možným spôsobom.
Turisti boli lákaní zavesenými tabuľami alebo maketkami losov, či iných miestnych zvierat do obchodíkov so suvenírmi a kaviarní a reštaurácii, hneď pri hlavných cestách. Archie zaparkoval hneď na malom miestečku vyhradenom na auto pred ich domčekom.
Domček, alebo skôr chatka z dreva v bielej farbe nebola veľmi veľká. Bola to len malá stavba s pár izbami. Archie to tu nedávno kúpil, keď predali rodičovský dom, ktorý bol pre nich dvoch zbytočne veľký a nákladný. Takto to mali však obaja omnoho bližšie do práce.
Peniaze boli pre nich veľmi podstatné a dôležité. Nemali ich veľa, no Zenon s Thaliou im finančne prispievali vždy, keď to bolo nevyhnutné. Pomohli by im omnoho viac, no Archie to nechcel. Chcel byť samostatný a nezávislý. Chcel uživiť seba a Lukasa sám, čo na ňom Livigne obdivovala, pretože to nebolo vždy najľahšie.
Predajom domu však získali aspoň nejaké peniaze, za ktoré kúpili auto, chatku a zvyšok bol odložený pre Lukasovo budúce štúdium. Archie sa svojho vzdal a obetoval sám seba na úkor svojho brata. To bola ďalšia z Archieho neuveriteľných vlastností. Bol to pravý, nefalšovaný dobrák od srdca.
Livigne si takých ľudí nesmierne vážila a obdivovala. Keď vystúpali schodiskom do domčeku a prešli malou verandičkou, kde boli rozmiestnené stôl a stoličky s dekami na sedenie, Archie odomkol predné dvere.
Livigne ihneď ovanula známa vôňa horského vzduchu, škorice s jablkami a...preboha. ,,Ježiši. Koľkokrát vám mám povedať, aby ste ráno, keď vstanete, hneď otvorili aspoň jedno okno a nechali ho otvorené celý deň!" Rozpálila sa hnevom Livigne, na čo už vchádzala do malej predsiene, kde si vešali bundy.
Smrad vydýchaného vzduhu, potu a ktoviečoho ešte ďalšieho, nad čím nechcela radšej ani len uvažovať, bol neznesiteľný. Po zemi sa váľali tričká, vreckovky, obaly od čokoládových tyčiniek a čipsov, ponožky, nohavice, dokonca aj slipy.
Okamžite si prikryla nos a ústa rukou a vybehla z predsiene. Tá bola potom napojená na menšiu obývačku, vzadu za ňou boli ďalšie dve izby a kúpeľňa, a hneď doprava od predsiene zase malá kuchyňa.
Ako inak, vyzeralo to tam ako po výbuchu. Nič nové. Keď vyskočila na kaki- hnedý starý gauč, konečne dočiahla na okennú kľúčku a otvorila okno dokorán. Nahla sa z okna von a konečne sa normálne, lapaním nadýchla čerstvého vzduchu. ,,Bolo aj horšie." Podotkol s myknutím pleca Lukas a prešiel okolo nej do svojej izby za obývačkou a zavrel sa v nej.
,,Snažím sa, Livigne, fakt. Dni predtým som tu vetral, naozaj, ale akurát dnes som to nechal pre teba, ako malý darček na privítanie." Žmurkol na ňu Archie s úškrnom. Takýto puch sa nespraví za deň, či dva. Musel to byť aspoň týždeň. Nechutné.
Keď už sa konečne nadýchala toho čerstvého vzduchu a prvotná nevoľnosť ju prešla, bola pripravená čeliť tej smradľavej bombe vnútri znovu. ,,Ste tu ako prasce v chlieve! A kedy sa naučíte, že keď si niečo vyzlečiete, máte to hodiť buď do práčky alebo do skrine?! Toto je neskutočné!" Pohoršovala sa Livigne ďalej, keď prechádzala okolo vecí na zemi.
Archie zmizol niekde v kuchyni. Livigne vykročila ihneď za ním. ,,Nebola som tu dva týždne! DVA! A vy tu z toho spravíte maštaľ! Aj tam by som spala radšej, ako tu!" Vykrikovala na nich, aj keď ju očividne mali obaja na háku. Na tieto výlevy si už po tom čase u nej zvykli.
Kuchyňa na tom nebola o nič lepšie ako zvyšok domu. Na ľavo bola linka s dresom plným špinavého riadu a skrinkami, z ktorých pomaly vytŕčali von krabice od zjedených cereálií. Napravo bol jedálenský stôl so štyrmi stoličkami, na ktorom boli nechané tanieriky z niekoľkých raňajok a večerí, poháre s nevypitým čajom a krabica od zjedenej hawaii pizze s posledným, trochu obschnutým kúskom.
Archie nadvihol krabicu a namieril na ňu. ,,Chceš?" Spýtal sa jej s úškrnom. Presne vedela, kam tým mieri. So znechutenou grimasou na tvári a zároveň nenúteným hadím úsmevom mu odvetila: ,,Nie." Vzala kôš z kuchyne a preniesla ho do obývačky.
Začala zbierať papieriky a odpadky, či už zo zeme, skrinky pod telkou alebo gauča a nízkeho stolíka pred ním. Archie ju potichu jediac pizzu a opretý o zárubňu do kuchyne, sledoval. Nevedela, čo robí Lukas a ani nemala čas nad tým premýšľať.
Keď pozbierala všetok odpad, čo našla a dala ho do koša, pokračovala oblečením. ,,Nemusíš to robiť." Ozval sa Archie, ktorý sa ešte stále opieral o zárubňu v kuchyni. ,,Keď nie ja, kto iný? Ak by som to nechala tak, vyzeralo by to tu ešte horšie." Odvetila mu.
Začala zbierať oblečenie do koša na pranie. Musela sa veľmi premáhať, aby ju nestriaslo pri zbieraní smradľavých a zatuchnutých niekoľko dňových ponožiek. ,,Keď už tam stojíš, pozbieraj tie všetky vaše slipy. Mám dosť silný žalúdok, ale toto robiť odmietam." Nakázala Archiemu.
Archie ju na veľké prekvapenie poslúchol a začal zbierať oblečenie do koša na pranie. Ďalej sa dala do triedenia toho, čo bolo špinavé a čo nie. ,,Lukas!" Zavolala naňho. Po chvíli sa spoza dverí izby vynorila hlava. ,,Hm?" Pozrela naňho. ,,Ty potriediš, ktoré z týchto sú tvoje a ktoré Archieho." Zapojila do práce aj jeho.
Bola ako malý veliteľ generál. Nebudú sa len prizerať ako ich obskakuje, musia sa poriadku naučiť i oni. Ženská ruka im tu jednoducho chýbala. Lukas sa s prevrátením očí a neochotou v pohybe dal do triedenia. Livigne išla zatiaľ do kuchyne.
Tam poukladala všetok riad k dresu a začala ho všetok umývať. Reedovci nemali umývačku, nemohli si ju dovoliť. Umyla všetok riad v kuchyni a pustila sa do skriniek. Povyťahovala prázdne krabičky od cereálií, múk a ďalšie prázdne sáčky. Vyhodila ich do koša, a tým bola kuchyňa vyleštená ako nová. Zamierila do obývačky. Takmer odpadla.
,,Wau! Vy sa teda viete prekonať!" Vyhlásila so zapísknutím. Obývačka bola bez jediného papierika, či kusu oblečenia. Zahliadla, ako Archie zatvára a púšťa práčku. Lukas sa len zazubil. ,,Ja viem." Archie si oprášil ruky, akoby mal za sebou ťažkú prácu. Lukas stál pred svojou izbou s rukami za chrbtom.
Naklonila sa na bok, akoby chcela vidieť, čo za nimi má. ,,Čo to tam máš?" Spýtala sa ho. Lukas sa otočil na Archieho a počkal, kým k nemu príde. Podišla k nim bližšie s nadvihnutým ľavým obočím. ,,Viem, že dary od ostatných dostaneš až na oslave, no my sme ti ho chceli dať o niečo skôr." Vysvetľoval Lukas. ,,Už ste mi ho dali. Som na vás pyšná, že ste tú obývačku tak bravúrne zvládli." Povedala Livigne. Archie sa zasmial a Lukas s úsmevom pokrútil blonďavou hlavou. ,,Nie, nie. To nebol on." Vrhol na ňu jeden zo svojich najžiarivejších úsmevov a vystrel k nej ruku.
V dlani mal položeného malého strieborného vlka na retiazke. Vyl akoby na mesiac. Akoby spieval vlčiu pieseň. Musel byť z dreva, iba postriebrený farbou. ,,A-ale to ste nemuseli. Nečakala som, že mi dáte nejaký darček." Habkala prekvapením.
,,Vieš predsa, že každý dostáva od všetkých členov svorky nejaký dar po prvom úlovku." Vravel Lukas. ,,To áno, ale..." Nevedela, čo na to povedať. ,,Tak, ako si ty dala mne tú sadu..." vysvetľoval Lukas.
To bola pravda, na jeho prvý úlovok mu zohnala menšiu sadu na vyrezávanie, pretože mal v izbe zavesených niekoľko vyrezávaných malých obrázkov a na stole mal pár klád a piliny. Priznal sa jej, že má veľmi rád drevo a že ho baví rezbárstvo, hoci dovtedy to robil len s nožíkom. Bolo však vidno, že má talent.
Tak mu kúpila od miestneho obchodníka sadu na vyrezávanie, ktorá ho nesmierne potešila. ,,...tak aj ja ti chcem niečo dať. No tak si ho už vezmi. Robil som na ňom asi týždeň, brezové drevo, také je všade naokolo, ľahko sa s ním pracuje a dobre chytá aj farbu, takže dúfam, že sa ti páči." Uisťoval sa Lukas.
,,Nesmierne ti ďakujem. Veľmi si to vážim. Je prekrásny. Ďakujem." Vravela dojato so slzami v očiach a hodila sa mu okolo krku. Objatie jej ihneď s úsmevom opätoval. ,,Len sa nám tu, prosím ťa, nerozplač. Nepotrebujem utierať mláku sĺz z podlahy." Podpichol ju, načo ho ihneď capla po ramene. ,,Nekaz peknú chvíľku." Mračila sa naňho, ale usmievala sa.
Potom jej prívesok zavesil na krk a ona si z neho jedným pohybom vytiahla vlasy. Teraz jej siahal kúsok pod kľúčne kosti. Bol nádherný. Archie si odkašľal, a keď sa odtiahli, pokračoval: ,,No, a ja ti dám aspoň toto." Podával jej malý nožíček na červenom obrúsku.
Rukoväť bola rovnako strieborná, ako čepeľ, no zdobili ju vyrezané ornamenty a kvety, hlavne ruže. Prikryla si ústa. ,,To nemôžem prijať, Archie. To muselo byť drahé a vy peniaze potrebujete." Krútila hlavou. ,,Prosím ťa, chlapík v záložni je môj dobrý kamoš zo strednej, dal mi ho za ani nie tretinu." Nadhodil ľahkovážne Archie.
,,Aj tak, musel byť príšerne drahý." Tie peniaze boli pre nich potrebné, viac ako nejaký dar pre ňu. ,,Kúpil som ti ho, lebo sa mi k tebe najviac hodil. Navyše, je to splátka, za záchranu môjho života. To sa síce splatiť nejakým darom nedá, no je to aspoň niečo. Bez teba by som tu už dnes nebol, a preto ti patrí moja vďaka." Vysvetľoval.
,,Ja naozaj neviem, čo mám na to povedať...ďakujem, ďakujem, ďakujem!" Celá dojatá a šťastná vyobjímala aj jeho. Odstúpila a poutierala si slzy z líc. Vzala od neho úzky nožík. Pripomenul jej vreckový nôž, ktorý jej daroval jej biologický otec, pred niekoľkými rokmi. Ktovie, kde skončil. Bol ale dosť ťažký a ani nie zďaleka taký pekný, ako od Archieho.
Tento jej presne padol do dlane. ,,Ďakujem...vám obom. Nesmierne si to vážim. Ani neviete, čo to pre mňa znamená. Ďakujem, naozaj, ešte raz." Objala ich oboch naraz okolo krku. Objali ju späť. ,,No a teraz, keď je všetko upratané, je čas vziať ten koláč od Thalie z chladničky a ísť do vlčieho brlohu." Vyhlásil Archie a namieril si to do kuchyne. Thalia nemala miesto v chladničke, a tak poprosila práve ich dvoch. Vzali koláč v modrej nádobe a nasadli do auta. Cesta im pri spievaní chytľavých známych pesničiek v rádiu, prešla veľmi rýchlo.