6:20pm
Mohol by si dnes prespať u mňa?
Nečakala som dlho a moja tvár sa rozžiarila ako som medzi riadkami Jiminovej odozvy našla aj odpoveď. O hodinu nato sa objavil pred domom. Celá natešená som sa ponáhľala k dverám kde som ho vrúcne objala na privítanie.
Keď sme skončili menšiu priehradku po dome spolu sme sa usadili v obývacej miestnosti. Jimin ovinul svoje ruky okolo môjho tela a pritiahol si ma k sebe. Ja som ho objala okolo jeho pásu a položila si hlavu na jeho hruď. Pokojné ticho ktoré vládlo v miestnosti bolo avšak prerušené zvonením a striedajúcim sa agresívnym búchaním do dverí. Jimin sa odtiahol odo mňa v tom že sa pôjde pozrieť čo sa deje. Ja som ho ihneď zastavila. Nemôžem riskovať že človek stojací vonku bude presne niekto kto nepozná Mr. Parka. Cez bočné okno, ktoré sa nachádzalo blízko vchodu som nakukla von. Bolo šero no, keď som identifikovala stojacu osobu pred dverami až mi prešiel studený mraz po chrbáte.
,,Prosím choď do mojej izby a zostaň tam dokým neprídem po teba."hnala som Jimina po schodoch avšak on sa bránil. Bolo vidieť na jeho tvary že silné buchoty ho znervózňovali a chcel zostať po mojom boku keby sa náhodou situácia nečakane zvrtla.
,,Prosím."roztiahla som ruky a bránila som mu cestu ku dverám. Vedela som že bolo preňho ťažké sa vzdať no nakoniec poslúchol moje slová a odišiel na druhé poschodie.
,,Je čas všetko skončiť."zhlboka som sa nadýchla predtým ako som stískal kľučku a otvorila dvere. Naskytol sa mi pohlaď na Taehyunga opretého o rám dverí. Keď zaznamenal moju prítomnosť vzápätí zodvihol zrak zo zeme . Vôbec som nevedela čo som mala očakávať od neho v tej chvíli, ale pocit strachu som určite nepociťovala. Vedela som že niekde vo vnútri som zdatná. Keď sa nato teraz tak pozerám jediný problém po celý ten čas bol, že ja sama som sa vykreslila ako slabý človek pred ním. Láska k nemu ma vykreslila ako slabú a ľahko zraniteľný či ľahko ovládajúcu osobu.
,,Neviem čo si chceš furt dokazovať Taehyung, ale už mám toho tvojho chovania plné zuby. Som nesmierne znechutená z teba."začala som bez ohľadu nato či tato ľudská bytosť ma vôbec ešte nejaké city alebo nie.
,,Prosím ťa nechaj ma už jednoducho na pokoji. Minulosť už nezmeníš respektívne nič už nezmenši, tak prosím ťa ešte raz prestaň a nechaj ma. Budem ti zato veľmi vďačná."povedala som. Bol ticho, až som si myslela že konečne si po prvý krát zobral moje slová k srdcu, ale ako vždy zas som sa hlboko mýlila. On schmatol golier môjho trička a pritiahol si ma k sebe. Moja ruka v mihu-okamihu vyletela do vzduchu a bez milosti som mu jednu strelila. Ruka ktorá ma doteraz držala sa premiestnila na jeho pomaly červenajúce sa líce. Situácia ktorá sa mi naskytla som okamžite využila. Keďže som nebola pod jeho kontrolou rýchlostnou svetla som sa dostala naspäť dovnútra a náhle zatvorila dvere za sebou. Cez bočne okno som ho nenápadne sledovala. Stál tam bez hocijakého pohybu. Bola som veľmi prekvapená, keď nijak agresívne naspať nereagoval čo by som od neho očakávala. Po niekoľkých minútach nasadol na svoju motorku a odišiel.
,,Kto to bol?"príliš zvedavý Jimin sa spýtal hneď ako som stúpila do izby. Nezazlievaj mu to.
,,Taehyung. Preto som chcela aby si sa skryl. Nechcela som riskovať."odpovedala som a sadla si na okraj postele. On urobil to isté.
,,Keby zistil že si tu, bol by to definitívny koniec."pozrela som naňho a pokračovala: ,,Keď som ešte dočasne bývala u jeho rodičov tak raz uvidel notifikáciu s tvojim menom. Našťastie nevedel o akého Mr. Parka sa jedná, ale obidvaja vieme že furt pozná teba ako môjho učiteľa a jeho bývalého učiteľa."povzdychla som si.
"Počkať!? Ty si s ním bývala v jednom dome ."úplne odignoroval viac ako tri-štvrtinu toho čo som povedala.
,,Rodičia."zodpovedala som mu jeho otázku jedným slovom predtým ako som mu chcela všetko postupne vysvetliť.
,,Veľmi často bývajú na cestách. Už keď som navštevovala určitý ročník na základnej škole moc som ich nevídala, ale vtedy som bývala v opatere mojej tety. Ona už zomrela a ja dospela. Získala som si väčšiu dôveru u rodičov a preto ma nechajú samu doma aj niekoľko týždňov ako napríklad teraz. Avšak v ten deň ako som prišla ... z ... toho ... Busanu som našla rodičov doma celých vystrašených kde som. Následne som sa s nimi pohádala a potom utiekla z domu a prespala u Jungkooka. Na druhý deň som zistila že rodičia museli zas náhle odisť preč, ale ich dôveru vo mne po tom čo sa stalo som polovične stratila a tak som musela zostať u otcového kamaráta. Môj vzťah s Taehyungom bol predtým tajný. On nepoznal mojich rodičov a ja zas nepoznala jeho rodičov no a vtedy sa to stalo. Vtedy som zistila že syn otcového kamaráta je Kim Taehyung a ja vlastne budem bývať s ním v jednom dome na dobu neurčitú. Nejak som to tam vďaka-bohu prežila. Pani Kim a Pán Kim boli veľmi láskyplný ku mne. Začiatkom minulého týždňa som sa dozvedela že rodičia sa vracajú naspäť domov. Znova som si získala ich dôveru a konečne som mohla ujsť od toho netvora."
Nepamätám si kedy som sa cítila tak neuveriteľne šťastná ako tieto posledné dva dni, ktoré som strávila s Jiminom. Zistila som, ako veľmi mi po celý ten čas chýbal a ako vlastne veľmi ho doopravdy ľúbim. Všeobecne jeho existencia na tomto svete je nesmierne dôležitá pre mňa odteraz.
Po ceste do školy som si spomenula na Jungkooka. Ako som tak rozmýšľala nad ním uvedomila som si, že je čas sa s ním porozprávať. Zistila som, že som už konečne pripravená sa mu zo všetkým zdôveriť. Som prípravná mu povedať moje pravé city ku Mr. Pakovi. Už viem že on nie je len typ zábavy pre mňa, ale je to človek ktorého milujem a budem chcieť stráviť svoj život.
V škole to prebiehalo rovnako ako vždy. Práve sme mali hodinu matematiky s Mr. Parkom, keď ma napadlo čo keby som si tak oprášila moju starú dobrú provokáciu. Dúfam že moje profesionálne zručnosti sú stále rovnako dobré.
,,Slečna Bomi, ste po škole!"oznámil Mr. Park na konci hodiny. Doširoka som sa usmiala, keď sa mi podarilo úspešne dosiahnuť to čo som chcela.
,,Prečo si ho provokovala? Zabudla si že sme sa dohodli že sa stretneme po škole?"Jungkook nechápajúco pozrel na mňa.
,,Neboj Kookie. Stačí mi pätnásť minút . Ak neprídem do pätnástych minút dnes platím ja."žmurkla som naňho. Na súhlas mi podal ruku ktorú som prijala.
﹂﹁
Miesto toho aby som čakala na Mr. Parka v triede som rovno zašla do jeho kabinetu.
,,Prečo si dnes...?"poškrabal sa na zátylku a odsunul sa od stola.
,,Len tak."podišla som k nemu a sadla si na jeho klin. Ruky som obmotala okolo jeho krku a nahla sa bližšie k nemu. Zahľadela som sa do jeho očí pred tým ako som spojila naše pery do dlhého bozku. Keď sme sa odtiahli Jimin si ma pritiahol naspať, ale tento raz do objatia a zaryl svoju hlavu do mojej hrude.
,,Popravde chcela som ti povedať že sa chcem dnes zdôveriť Jungkookovi ohľadom všetkého čo sa do teraz stalo. Myslím si že by mal vedieť čo sa deje však predsa je môj jediný a dokonca najlepšie kamarát. Vždy som mu všetko hovorila a pomaly začínam mať výčitky svedomia že Jungkook neni v obraze ohľadom nás dvoch."zdôverila som sa Jiminovi. Bolo ticho, ako keby premýšľal čo povedať.
,,Urob ako uznáš za vhodné. Ak si praješ aby vedel pravdu potom mu ju povedz. Ty sama poznáš Jeon Jungkooka a ty sama najlepšie vieš aké riskantné to môže byt pre nás, pre mňa a hlavne pre teba."vyjadril sa. Pravda, ale on nie je taký.
,,Jungkookovi môžme veriť. Môžeš veriť."sebavedome som povedala predtým ako som opustila jeho kabinet. Pozrela som sa na čas. Stále som mala nejakú tu minútu k dobru. Samozrejme našu málu stávku som vyhrala. Jungkookovi to nešlo do hlavy no čoskoro sa to zmení.
V obchode ktorý sa nachádzal cez ulicu od parku Jungkook kúpil naše obľúbené tvarohové nanuky a dve krabičky čokoládového mlieka. Spolu sme sa presunuli do parku a sadli si presne na rovnakú lavičku ako pred dvoma týždňami. Presne nato isté miesto kde som sa chcela po prvý krát zdôveriť Jungkookovi. Ako ten čas letí. V tichosti sme tam sedeli až dokým som sa neodhodlala prehovoriť.
POV Tretia osoba
,,Kookie?"Bomi prehovorila. Jungkook sa otočil jej smerom a prikývol na náznak že ju počúva.
,,Zamilovala som sa do Mr. Parka."drobným hlasom povedala. Popravde, bála sa jeho reakcie. Bála sa že ho sklame alebo sa mu znechutí. Keď jej slová ovinuli Jungkooka ihneď zamrzol na mieste. Bez slove na ňu pozeral. Neveril čo práve započul. Nechcel veriť čo práve započul.
,,Neviem ako sa to stalo, ale viem že moje city k Mr. Parkovi sú skutočné Jungkook."dodala. Zas bol ticho. Čím dlhšie bolo ticho medzi nimi, tým silnejšie pociťoval ako sa jeho srdce pomaly rozpadá na drobné kúsky.
,,Prečo nič nehovoríš?"spýtala sa. Vadilo jej že z nedokázala vyčítať s jeho tváre nič. Na druhú stranu jeho oči sa postupne začali napĺňať slzami no ihneď ich striasol. Nechcel si priznať že Bomi mu zlomila srdce.
,,Bomi ja..."nedokázal sa prinútiť povedať niečo. Nevedel či jej má povedať pravdu ohľadom jeho citov k nej alebo potichu trpieť a predstierať ako keby sa nič nedialo. Bál sa že keď sa jej teraz zdôverili stratí ju.
,,Bomi... ja..."rozmýšľal čo povedať a ako sformulovať jeho city. Celá situácia, ktorá sa práve odohrávala vytvárala nesmierny nátlak na neho.
,,Bomi páčiš sa mi."vysypal zo seba. Nedokázal to už udržať v sebe. Zo šoku si Bomi držala ruku pred ústami. Ich očný kontakt sa ani raz neprerušil. Bomi si práve uvedila že zlomila Jungkookovi srdce.
,,Jungkook..."jej hlas sa zlomil a nasucho prehltla.
,,Ja som myslela že sa ti po celý čas páči Nina."stále neveriacky pozerala naňho.
,,Nikdy."bez zaváhania povedal a pokračoval: ,,Jedine dievča ktoré sa mi páči si ty."bolo počuť ťažkosť slov v jeho hlase. Bomi zostala ešte vo väčšom šoku. Behom pár minút sa všetko obrátili hore nohami.
,,Jugnkook ja vážne neviem čo mam povedať."prehovorila no nie nadlho. Vždy keď chcela niečo povedať zakaždým sa jej slová zasekli v krku. Čo sa práve dialo bolo nie len pre ňu ale aj preňho neopísateľne. Bomi si nikdy nemyslela že Jungkook bude mať k nej city rovnako ako Jungkook si zas nikdy nemyslel že Bomi sa zamiluje do Mr. Parka.
,,A ako veľmi ho miluješ?"Jungkook sa spýtal. Pomaly si začal uvedomovať že jeho šanca proti Mr. Parkovi je nulová. Videl to na Bomi. Videl že pre nú je len kamarát. Bolelo ho to.
,,Moc Jungkook až to bolí."jej slová ho ešte viac zranili. Bol si vedomý že hocičo čo teraz povie ho len zraní avšak vedel že Bomi zato nemôže, že to nie je jej vina. Môže si za to on sám? Môže zato osud? Môže zato...? Kto viem...
,,Jungkook, prosím nechcem ťa stratiť. Tak veľmi pre mňa znamenáš. Moja láska k tebe ako kamarátovi bude vždy so mnou. Bez teba, niet mňa. Cítim sa ako keby moje slová mali len prázdny význam ale ver mi nemajú. Až ma to ubíja."jej prvá slza vyšla na povrch. V zapati nato ako si to všimol ju objal bez váhania. Pohlaď na ňu ako sa trápi v jeho náruči si uvedomil čo sa vlastne stalo.
,,Bomi."chytil ju za ramena a odtiahol si ju od seba. Jej oči boli červené od plaču.
,,Bude to ťažké obdobie pre obidvoch, ale rozhodne neplánujem ťa opusti v žiadnom prípade, ale prosím ťa Bomi daj mi čas. Daj mi čas dokým ta prestanem milovať viac ako kamarátku."Jungkook mi daroval slabý úsmev.
,,Kamaráti navždy?"nastavil svoj malíček.
,,Kamaráti navždy."preplietla svoj malíček s jeho malíčkom.
✨
DNES TENTO PRÍBEH OSLAVUJE DVA ROKY!!!!! PRESNE PRED DVOMA ROKMI SOM NAPÍSALA PRVÚ ČASŤ!!!!!!! WOW!!! taktiež táto čast ma cez 2000 slov takže sa úplne hodí k tej dvojke xd
inak prosím nebuďte tichí čitatelia vážne chcem počúvať vaše názory aby som vedela či sa mam zlepšiť poprípade v čom a a tak :(((
a teraz naspäť ku knižke xd vážne neverím že tento príbeh ma už dva roky, ako ten čas fakt letí. si pamätám ako som len písala šiestu čast a dnes som tu už dvadsiatou šiestou. taktiež sranda ako teraz pozerám že v šiestej časti jungkook "vyznal" jeho lásku bomi a presne o 20 časti dopredu dnes to skončilo takto xd
a nakoniec by som nesmierne chcela poďakovať za 50k zhliadnutí a 3k hviezdičiek akože WTH nikdy v živote som si nemyslela že niekto fakt bude čítať moju knižku a čo som si už vôbec nemyslela že sa aj bude niekomu páčiť. vaša podpora veľmi veľa znamená pre mňa.
ĎAKUJEM
❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤
p.s: ani si nepamätám že som začala tento príbeh na hobiho narodeniny :DD
p.s2: prepáčte za gramatické chyby písala som to v rýchlosti