Na druhý deň sme to skúsili znova, tentokrát s iným prístupom.
Snažila som sa nevšimnúť si, že niekoľko tvári zo včera som už nevidela. Namiesto toho som povedala, aby sa zoradili oproti sebe, skrotení na jednej strane, bytosti na druhej.
„Ak ste si včera vybrali partnera a nemali ste spolu žiadny problém, môžete sa postaviť nabok a sami zatiaľ pokračovať v tréningu," začala som. „Ostatní zatiaľ počkajte, kým vás Alarise s Amandou zaradia."
Obe sa na mňa nesúhlasne otočili.
„Ak ti včerajšok nestačil ako dôkaz, my dve dokopy spolu nefungujeme a už vôbec nie ako príklad pre ostatných," povedala Alarise a Amanda prikývla.
„Dajte tomu ešte šancu, naozaj dokonale sa k sebe hodíte. O to však teraz nejde, svoje záležitosti si vyriešte potom. Teraz len chcem, aby ste spoločne utvorili dvojice, ktoré si budú rozumieť. Obe poznáte svojich, len musíte spolupracovať a využiť to, čo viete. Ja budem dávať pozor a ukľudňovať konflikty, ak sa nejaké vyskytnú."
Bola som hrdá na seba, že som to vymyslela. Nie len, že to pomôže utvoriť lepšie partnerstvá, ale aj Alarise s Amanadou sa naučia spolu pracovať.
Postavila som sa bokom a sledovala, ako spolu začali diskutovať o tom, kto bude s kým. „Ak si nájdete svoju dvojicu alebo vám bude pridelená, nemusíte začať hneď trénovať. Chcem, aby ste sa bližšie spoznali, preto si povedzte pár faktov o sebe navzájom. A vynechajte všetky témy, ktoré môžu spôsobiť konflikt, prosím."
Takto to išlo celé doobedie. Sledovala som ako Amanda s Alarise pracujú a ako sa navzájom dvojice spoznávajú. Stále sa vyskytli hádky, ale väčšinu sa mi podarilo uhladiť. Bolo toho veľa, ale zvládali sme to.
Darien ostal s upírmi a svojou rodinou, aby naplánoval ďalší postup.
Bola som prekvapená, ako dobre to išlo. Okolo obeda za mnou prišla Nicollete. Usmiala som sa na ňu a zakývala som jej.
„Už ma začínali nudiť Darienove strategické reči, tak som si povedala, že ťa prídem pozrieť," vysvetlila a zahľadela sa na trénujúce či rozprávajúce sa páry.
Nasledovala som jej pohľad a založila si ruky na hrudi. „Už to tu začína vyzerať lepšie, mala si to vidieť včera. Keď som to zbadala, myslela som, že sa zabijú. Možno budeme mať aj nejakú nádej."
„Prepáč, že sme vám spôsobili problémy našim príchodom. Keby som to vedela, presvedčila by som Matiasa, aby sme ostali v meste."
Pokrútila som hlavou a drgla do nej plecom. „To je v poriadku, aspoň tu mám teraz posily na otravovanie Dariena."
Na moje prekvapenie zvážnela. „Som rada, že ste sa nakoniec našli. Nikdy by ti to nepovedal, ale tvoj odchod ho zranil, možno viac ako si sám chcel pripustiť. Bál sa, že bude tomuto musieť čeliť sám, ale teraz, keď ste spolu, nemusím sa o neho toľko báť. Viem, že sa o seba postaráte navzájom."
„Samozrejme, že by som ho v tom nemohla nechať samého. Potrebuje niekoho, kto bude viesť bytosti. Dokáže plánovať stratégie, útoky a na bojisku sa ho každý bojí, ale byť vo vedení nie je pre neho."
Zasmiala sa a povzdychla si. „Hej, to je celý Darien, radšej sa s niekým poháda o postupe armády ako dať motivačnú reč. Ani na toto by nemal trpezlivosť. Každého kto by mal námietky by donútil sklapnúť jediným vražedným pohľadom."
„Ktovie však kde by sme boli bez jeho nápadov. Moja impulzívnosť by rozhodne nikoho nezachránila," povedala som. Ak by tu nebol, aby mi zabránil vrhať sa do všetkého bez akéhokoľvek plánu alebo premyslenia, bola by som už dávno mŕtva.
„Tvoríte dobrý pár," povedala s úsmevom spokojne.
Zahryzla som si do pery. Prečo si to každý myslel. „Nie sme takto spolu," opravila som ju.
„Prečo nie?" zmätene na mňa pozrela. Zdalo sa mi to alebo som v jej očiach videla aj sklamanie?
Pokrčila som plecami a odvrátila pohľad. „Je to komplikované. Nejde len o to, čo nás teraz čaká a to, že každú chvíľu môžeme zomrieť. Pozri predsa na mňa. Som zlomená, neúplná. Toto je všetko, čo môžem. Zachrániť ostatných, vybojovať im lepšiu budúcnosť. Ale mňa žiadna nečaká."
„Možno si. Možno sme my všetci a len potrebujeme nájsť niekoho, kto nám pomôže vyliečiť sa," povedala s jemným úsmevom na perách. „Nechcem sa do ničoho pliesť, ale Darien si po smrti Katherine k sebe nikoho nechcel pustiť, radše bol sám ako zažiť znova takú bolesť. Ale taký bol celý jeho život. Odkedy si pamätám, musel prežiť toľko bolesti a zrady, viac než ktokoľvek iný. Snažil sa spraviť všetko preto, aby ochránil svoju rodinu a kvôli tomu ostatní z neho spravili netvora. Bol zradený, mučený, zranený toľkokrát, že to ani neviem spočítať. Za svoj život si prešiel peklom a ver mi, keď ti poviem, že v jeho očiach som videla pokoj iba vtedy, keď hľadeli na teba. Si jediný dôvod, prečo je ešte nažive."
Jej slová ma na krátku chvíľu úplne ohromili. Nevedela som, či to bolo tým, ako to povedala alebo významom. Možno tým, ako mi z nich zvieralo žalúdok a vyschlo v krku. Priala som si, aby som mohla byť pre neho tým, koho potrebuje, ale nebolo to tak.
„Nemáme čas na city. Teraz nás čaká vojna, vzťah by iba všetko komplikoval."
„Láska ťa neoslabuje, práve naopak. Možno, keď si dovolíš milovať tú správnu osobu tak to pochopíš."
Pozrela som sa na ňu. Tentokrát naozaj, pozorne som si ju prehliadla. Stále vyzerala ako pätnásťročné dievča, ako keď som ju videla prvýkrát. Havranie vlasy zapletené vo vrkoči, oblečená v obyčajných rifliach a tričku.
Slová s takouto váhou od nej zneli nemiestne. Vedela som však, že by bola chyba nechať sa oklamať jej mladým vzhľadom. Jej oči niesli známky stovky rokov. Videla toho zo sveta viac ako ja, vedela viac.
Ľahko sa na to zabúdalo, keď bola bezstarostná a veselá, potom však prišli chvíle ako táto, kedy som jej vek nedokázala prehliadnuť.
Akoby vedela, ako ma jej slová zmiatli, povedala: „Pôjdem už pomaly naspäť, ale keby si sa chcela s niekým porozprávať, vieš kde ma nájdeš."
Zamračene som sledovala, ako pomaly odchádza. Skvelé, ako keby som potrebovala ďalší dôvod, prečo v noci nemôžem spať.
Potom sa to stalo. Keď prechádzala okolo jednej dvojice, elf prudko odskočil dozadu v zápale tréningu a narazil do Nicolette. Od prekvapenia stratila rovnováhu a takmer padla. Elf namiesto ospravedlnenia na ňu škaredo zagánil
„Upírska špina," počula som ako zašomral.
Cítila som, ako vo mne stúa zlosť, krv mi vrela v žilách, keď som počula tie slová a videla, ako na Nicollete pozrel. Nerozmýšľala som, v sekunde som dobehla k nemu a vykrútila mu ruku. Bolestne zakňučal a ohromene na mňa pozrel.
„Ospravedlň sa jej," zavrčala som.
Nicolette pokrútila hlavou. „Nie, to je v poriadku."
„Nie je!" odsekla som. „Je to proti všetkému, čo tu chceme vybudovať. Nový svet bez predsudkov, bez nenávisti medzi druhmi. Ako to môžeme dosiahnuť, keď sa navzájom budeme urážať."
„Sú to upíri, nemôžeme im veriť," povedal prekvapene, akoby nečakal, že sa postavím na jej stranu.
„Je to Darienova sestra, prišla nám pomôcť. Nikomu by tu neublížila a ty si ju slovne napadol. Ospravedlň sa jej," zopakovala som, dávajúc dôraz na každé slovo.
Naša hádka začala priťahovať čoraz viacej pozornosti, ostatní prerušili tréning a namiesto toho začali zvedavo pokukovať po nás.
Elf však nič nehovoril. Stále nechápavo na mňa hľadel, akoby som chcela po ňom niečo nemožné a nepredstaviteľné.
„Hovorím inou rečou alebo čo na tom nie je jasné? Pri tréningu si do nej naraz a skoro spadla, namiesto ospravedlnenia ju však urazíš, akoby to bola jej chyba?" opýtala som sa s nadvihnutým obočím.
„Upíri sú naši nepriatelia, nemá tu v prvom rade čo hľadať. Prečo by som sa jej mal ospravedlniť? Môže byť rada, že je ešte nažive," odpovedal.
Pustila som mu ruku, moja sila ho prekvapila a zatackal sa. „Upíri nie sú naši nepriatelia," takmer som zavrčala. „Marcus je náš nepriateľ, lebo chce si podmaniť ostatné bytosti, ale nie všetci upíri. Je načase ukončiť tento kruh bojov a krviprelievania."
Začínala som mať pocit, že nikto skutočne nepochopil za čo sme bojovali. Áno, bolo to bezpečie a lepší život. Ale nie len pre seba, pre všetkých. To znamená aj bytosti, ktoré boli naučené nenávidieť a báť sa ich.
Všetci sme chceli to isté, ale bolo jednoduchšie pokračovať v nenávisti ako skúsiť dať niekomu druhú šancu, pokúsiť sa veriť niekomu inému. Áno, bol by to nebezpečný krok, ale ja som vedela, že je to možné.
„Eduardo má pravdu. Nemali by sme dôverovať upírom, keď sa chystáme na boj proti nim," ozval sa ďalší elf kúsok od nás.
„Povedala som, že Nicolette je na našej strane. Spochybňujete moje rozhodnutia? Chceš sa snáď postaviť na moje miesto?"
Neuhol pohľadom. „Možno by niekto mal, keď si sa rozhodla privádzať tu čoraz viacej bytostí, ktorých dôveryhodnosť nedokážeš zaručiť. Áno, možno skrotení hľadajú domov, ale viež to povedať o všetkých? Stačí len jeden a naša bezpečnosť je ohrozená."
S nadvihnutým obočím som na neho hľadela, odmietla prehrať náš očný súboj. Nemala som dostatočnú autoritu? Alebo mi chýbala ich dôvera?
„Myslíte si, že neviem, čo robím? To sa snažíš povedať?" Snažila som sa najviac ako som vedela, chápala som, aké to bolo všetko nebezpečné a čo sa mohlo stať. Každé rozhodnutie som zvážila snáď tisíckrát, kým som ho urobila. Nevedela som, čo viacej ešte môžem urobiť.
„Hovorím tým, že by nás mal viesť niekto skúsený, niekto komu dokážeme veriť a nasledovať ho."
Na krátku chvíľu som len prekvapene stála na mieste. Mňa za niekoho takého nepovažovali? Nerobila som snáď všetko preto, aby som im pomohla? Aby som ich zachránila? Dokázala som im viackrát, čoho som schopná a predsa to nestačilo.
„Fajn," povedala som s predstieraným kľudom, hoci vo mne bublala zlosť. „Ktokoľvek ma porazí v súboji jeden na jedného, môže sa ujať velenia. Ak nie, už nebudem chcieť počuť ďalšie námietky. Toto je vaša posledná šanca."
Elf si chvíľu nebol istý, či to myslím vážne, no keď pochopil, že áno, už viac nezaváhal. Elfovia boli známi svojou premyslenosťou pohybov, vedela som, že v tomto smere by som ho neprechytračila, preto bolo treba poraziť hrubou silou.
Nechala som ho, nech zaútočí prvý. Trpezlivo odrazila jeho útoky, a počkala na krátke zaváhanie, na príliš dlhé premýšľanie ďalšieho kroku a podkopla mu nohy, až bolestivo dopadol na chrbát.
„Niekto ďalší?" spýtala som sa.
Našlo sa predsa len pár odvážlivcov. Skúšali to dokonca aj bytosti so svojimi schopnosťami, no vedela som ako proti nim bojovať a neporazili ma. Aj keď niektorí skúšali porušiť pravidlo a zaútočili v skupinke, ani som sa nezapotila.
Vedela som, že si to neskôr vyberie svoju daň, ale bol úžasný pocit môcť využiť svoju silu naplno, nepotláčať ju. Ale aj prítomnosť tieňov bola silnejšia, cítila som ju v každom pohybe, keď som do nich začínala dávať príliš veľa sily, príliš veľa hnevu. Vedela som, že sa dostávajú do mňa čoraz viac a viac.
Preto som bola rada, až to nakoniec všetci vzdali.
Dokopy ich nebolo veľa, možno pätnásť. Všetci na mňa hľadeli s rezignáciou a niektorí aj s pokorou. Nemali byť prečo nahnevaní, dala som im šancu a nestačili mi. Ostávalo im iba sa podriadiť.
„To je na dnes všetko," povedala som. „Uvidíme sa zajtra v rovnakom čase."
Večer som si konečne našla chvíľu voľna. S Alarise sme si užívali pokojnú noc u nás na verande a popíjali vílie víno. Stratená v myšlienkach som sledovala oblohu pokrytú hviezdami a rozmýšľala nad dnešným dňom.
„Čo sa ti stalo? Si nejaká tichá?" spýtala sa. „Pokiaľ viem, teba niekto nedonútil pracovať s ľadovou kráľovnou celý deň. Nie, nechaj ma hádať, zase máš plnú hlavu Dariena?"
Zasmiala som sa a odpila som si z pohára. „Mala by si dať Amande šancu, nie je taká, ako sa zdá. Nemala to medzi vlkmi jednoduché a môže sa zdať neprístupná, ale fakt je jedna z najlepších skrotených, aké poznám."
„To je super, ale vyhýbaš sa odpovedi. Takže predsa len myslíš na jedného nemenovaného upíra?" naliehala zvedavo.
Zafňukala som. „Nemôžem za to. Nicolette, jeho mladšia sestra mi nasadila chrobáka do hlavy. Už ani neviem, čo cítim. Všetko je to také... zložité."
Nadvihla obočie. „Prečo sa tomu tak brániš? Možno k nemu niečo cítiš, no a? Bola by som prekvapená keby nie. Ak sa nepoponáhľaš, možno po ňom vyštartujem ja."
„Nerob si srandu!" tresla som ju hravo po pleci. „Neviem, ak mám pravdu povedať, možno sa len bojím. Keď som sa zamilovala do Axela, išla som do toho bez premyslenia, so všetkým, čo som mala a vypomstilo sa mi to. Zranil ma tak, že mu to možno nikdy nebudem schopná odpustiť. Teraz sa bojím, že znova skončím so zlomeným srdcom, aj keď je možno už neskoro."
„Je to všetko o dôvere, musíš mu predsa veriť, že to neurobí. Poznáš ho, myslíš si, že by bol toho schopný?"
„Nie, myslím, že nie, ale stále je tu ten strach. Bojím sa niekoho pustiť k sebe, povedať mu o všetkých mojich neistotách a strachoch. Postavila som si okolo seba vysoké nepriestrelné múry a nemôžem ich jednoducho len tak zbúrať a ostať bezbranná."
„Ja viem, že rady odo mňa asi nie sú najlepšie, keď sa pozrieme na moje skúseností s láskou, ale May, krúžite okolo seba snáď celú večnosť. Každý vidí, že niečo medzi vami je, len ani jeden z vás nechce urobiť prvý krok." Odmlčala sa, hľadiac kdesi do diaľky. Potom sa s vážnosťou obrátila na mňa.
„Stále ho miluješ?" opýtala sa. „Axela, myslím."
„Ja neviem," odpovedala som úprimne. „Jedna moja časť navždy bude. Tak dlho pre mňa znamenal všetko a mali sme aj dobré chvíle, vieš? Nemyslím, že niekedy budem schopná na neho zabudnúť, ale-"
Ozvalo sa buchnutie dverí. Obzrela som sa za seba a uvidela som, ako tam stojí Darien. Na tvári sa mu mihla bolesť a zrada, ale schoval to za nečitateľnú masku, že som si nebola istá, čo som to videla dobre.
Zamračila som sa, predo mnou predsa neskrýval, čo cíti a na čo myslí. Vždy sme si hovorili všetko, ako to bolo. Prečo...
Musel počuť, o čom sme sa rozprávali. V duchu som zanadávala. Načo sú mi nadprirodzené zmysly, keď nedávam pozor?
„Darien-" začala som.
„Nechcel som vás rušiť. Môžete pokračovať, aj tak niekde musím byť," tón jeho hlasu bol chladný, až mi z neho prebehol mráz po chrbte. Jeho pohľad ma zabolel, pozeral na mňa ako na niekoho cudzieho.
Skôr než som stihla niečo povedať bol preč.
„Obávam sa, že nás počul," povedala Alarise ticho.
Nie, nie, nie. Počul tú zlú časť! Mal počuť to, čo som sa chystala dopovedať! Áno, jedna moja časť bude stále Axela milovať, pretože nech spravím čokoľvek, budem stále jeho skrotenou. Ale nie tak ako kedysi. Je to len zvyšok krotiteľského puta.
Zvyk, staré úlomky, ktoré chcem pochovať niekde hlboko vo svojom vnútri.
Tvoril značnú časť mojej minulosti, ale na tom nezáležalo. Už dávno nie som tou May, akou som bola kedysi. Zmenila som sa a pre oboch bolo lepšie, ak Axel nebol súčasťou môjho života. Nechcela som ho vo svojom živote, pretože tu bol niekto iný.
To som chcela, aby Darien počul.