Poznáte ten pocit, keď vám stekajú slzy po tvári a vy ani neviete prečo? Kedy nemáte dôvod prečo byť smutným, no napriek tomu ste....aj keď máte "dobrý" život, vám to nestačí... Poznáte ten pocit?
Pocit kedy sa nedokážete nadýchnuť bez toho hrobového ticha niekde vo vašom vnútri....
Pľúcami mi prúdil nikotín... A ja som nekontrolovateľne plakala, slza za slzou, myšlienka za myšlienkou.... Premýšľala som nad životom...
Môj život nebol zlý, no napriek tomu som chcela niečo viac. Bála som sa budúcnosti. Vedela som že sa to všetko iba doserie a ja tu iba sedím, klepem sa od chladu a strachu a premýšľam nad zmyslom života.
Ľudia sú naivný, veria že sa im oplatí žiť, no neuvedomujú si, že od svojho prvého dychu sú odsúdený na smrť. Odkedy sa nadýchnu vedia, že jedného dňa umrú, skôr či neskôr, to je jedno, proste umrú. Nie je zmysel prečo žiť.
Heh, áno... Mám pesimistické myslenie... No nehanbím sa za to.
Chcela som jedného dňa, sa pozrieť do zrkadla a usmiať sa s hrdosťou v očiach, spokojná so svojou postavou. Prečo je život taky krutý a nedopraje nám. Teda, oprava, prečo sme MY taký krutý a všetko zvaľujeme na život, vesmír, hviezdy ba boha... Neuvedomujeme si že za všetko si môžeme sami!?
Asi nie, minimálne ja nie... Chcela som sa narodiť, pochopiť život a umrieť.... Nič viac som neočakávala. Veľké očakávania idú ruka v ruke so sklamaním.
Ktoré robí až príliš veľké zmeny v našej mysli....
Milovať či nenávidieť za šancu žiť?