Maxim E. Matkin - Mužské interiéry

Prvá kapitola - Sesterstvo vaječného bielka

Samurajovia vždy používali mejkap a parfum. Bol to ich spôsob, ako sa pripraviť na smrť v boji. Aj Lola vnímala ranné líčenie trochu ako bohoslužbu. Bolo to každodenné krátke spojenie s bohyňou v sebe, meditácia, modlitba a obetovanie súčasne. Niekedy - napríklad aj teraz - sa bohoslužba menila na zaklínanie netvora, dráždenie býka za zvukov vzrušených a zvedavých divákov prahnúcich po krvi. Nie že by po tom túžila. Jednoducho nebolo vyhnutia.

Už dávno zistila, že v stave najvyššej zúrivosti, keď ju prechodné šialenstvo obalí ako mäkký nárazník a ona je nezastaviteľná a nezničiteľná, neváha a nepochybuje. Zbavenie sa pochybností vždy považovala za veľmi úľavný sprievodný jav rozhodnutia niekomu zakrútiť krkom. Pevnou rukou si naniesla tenké linky na očné viečka. Nadýchla sa sladkasto chemickej vône riasenky a zadívala sa do svojich očí v zrkadle. Boli to dva body, ktoré by pohli svetom, keby chceli. Pohli svetom smerom k šrotovisku, pretože nič iné si isté súčasti tohto sveta nezaslúžia.

Vo vyleštenom výťahu stúpajúcom nahor všetci uhýbali očami a snažili sa čo najskôr zmiznúť z jej dosahu. Ona bola však na vysokých podpätkoch pevne rozkročená v strede kabíny, pod pazuchou držala malú striebornú kabelku a v ruke jej visela biela igelitka, z ktorej potichu na dlážku odkvapkávala krv. Nikto sa jej neprihovoril, hoci vedeli, kto je. Ale ona aj tak nestála o prejavy obligátnej zdvorilosti, tak ako skutočne odhodlaný bojovník nepotrebuje povzbudzovanie a talizmany, aby sa odvážil vykročiť do arény alebo na bojisko. Sila je vo vnútri. Svet tam vonku je len odrazom, ilúziou, ktorá je pretvoriteľná a pominuteľná.

Dvere boli otvorené, takže ich nebolo treba rozrážať, čo Lolu - vzhľadom na možný dramatický efekt - trochu mrzelo. Aspoň tie dvere za sebou zatreskla, keď vošla, mala dojem, že ten zvuk jej urobí dobre.

Mladou myklo, keď sa zacapili dvere a keď jej Lola pozrela do očí, uvidela v nich čistú hrôzu.

- Pán riaditeľ má pracovné stretnutie, - povedala však prekvapivo pevným hlasom.

- Neprišla som za manželom. Prišla som za vami, Šeri, - povedala Lola. - Čas zúčtovania.

- Prosím?

- No čo myslíte, čo som tým myslela?

- Neviem. Film?

- Neprišla som sa rozprávať o filmoch, - povedala Lola. - Viem, čo robíte a nepáči sa mi to. Nepýtam sa, prečo to robíte, ani či s tým prestanete. Mňa nezaujímajú vaše odpovede. Máte len jedinú možnosť: zmiznúť do inej galaxie. Máte týždeň na to, aby ste sa vygumovali z mojej mapy. Nechcem o vás už nikdy počuť. Ak budem ešte o týždeň vedieť čokoľvek o vašej existencii, bude vaša existencia mať takúto podobu.

Lola zdvihla igelitku a prevrátila ju hore dnom presne nad prostriedkom pracovného stola. Na rozložené papiere s výživným plesknutím dopadol kus hovädzieho. Krv oprskala všetko okolo, dokonca aj Lolu, ale tej to bolo jedno. Ak ti vadí pohľad na krv, nevydávaj sa, manželstvo nebude nič pre teba, to by sa malo hovoriť budúcim nevestám na zásnubných hostinách a nie pretriasať šaty a zoznamy hostí.

- Zavolám ochranku, - zasipela Šeri. Jej bledá tvár dramaticky kontrastovala s červenými mokrými škvrnami na jej bielom svetri.

Vyzerá ako kašmírový, ale nie je, pomyslela si Lola. Aj ona taký mala. Pred desiatimi rokmi. Vyzeral, ale nebol. Na pravý vtedy nemala peniaze. Zrazil sa jej po praní a ona nad ním v kúpeľni plakala.

Zrazu si vedela predstaviť túto ženu, ako tak isto sedí v kúpeľni na vani a plače. Nad svetrom aj nad všetkým. Rozumela by tomu plaču do poslednej slzy. Na chvíľu dokonca pocítila aj čosi ako potenciálne možný súcit a porozumenie. Keby boli veci inak a keby ten súcit nebol v tejto situácii až hanebne nevhodný. Je s ňou v tom potupnom spolku nedobrovoľne. V sesterstve vaječného bielka, či ako to volali kedysi jej spolužiačky, keď postupne prichádzali na to, ktorá ešte spala s tým istým predčasne vyspelým chlapcom. Aj ja, aj ty sme mali v sebe ten istý penis, moja, máme niečo spoločné. Nič dobré to ale nie je.

- Zavolám ochranku, - zašepkala znovu Šeri civejúc na ten kus mäsa.

- Pokojne, - povedala Lola. Na súcit a porozumenie tu nie je miesto.

- Nezabudnite, na čom sme sa dohodli, - povedala ešte a otočila sa na odchod.

Nechala za sebou krvavú igelitku a tlmený hovor akéhosi pseudodôležitého rokovania za čalúnenými dverami veľkého šéfa. Pritom to podstatné sa vždy deje vonku. Pri kopírke, nad kávovarom a na stole sekretárky.

Šoférovala preplneným mestom a príjemná zúrivosť, ktorá ju dovtedy ovládala, z nej pomaly vyprchávala a prenechávala miesto rezignovanej únave. Púšťala chodcov cez priechody, autá z bočných ulíc a vliekla sa za autoškolami. Keď zaparkovala pred gymnáziom, bola už takmer celkom odovzdaná osudu a tradičnému rozpisu všetkých tých vecí, ktoré mala načarbané v diári.

Sledovala svojho syna, ako sa pomaly kláti od brány školy. Nagélované vlasy, na bunde nejaký fľak - asi od obeda, pod nosom niečo neidentifikovateľné, čím sa ani neoplatí špiniť žiletka. Puberta je strašná vec, pomyslela si Lola, keď si ho prezerala. V tvári mal známky bývalého detského pôvabu, v nie celkom koordinovaných pohyboch vyhúknutého tela predzvesť budúcej mužskej krásy, aktuálne to však bol len nestály zhluk hmoty a duševných poryvov, ktorý držal pohromade len s najväčším vypätím síl.

Syna dobehol jeho kamarát Špako, tak sa ťahali k Lolinmu autu spolu a lenivo, bez skutočného zápalu sa hádali.

Otvorili dvere auta.

- Si debil, vieš to? - povedal Špako.

- Ty si totálny debil, si úplne nekompletný, ty magor, - povedal Špakovi Lolin syn.

- Ahojte debili, - povedala Lola chlapcom a naštartovala. - Dobre sa to počúva.

- Dobrý deň, - povedal Špako. - On začal.

Lola zastavila pri odbočke na hlavnú, za zvuku smerovky čakala, či ju niekto v hystérii popoludňajšej zápchy pustí z vedľajšej cesty a či sa niečo dozvie aj od syna. Syn mlčal.

- Čo nového v škole, Elvis? - oslovila ho teda ona.

- Čo si mi sľúbila? - spýtal sa Elvis.

- Kopec vecí.

- Sľúbila si, že ma nebudeš strápňovať pred kamošmi.

- Ja ťa strápňujem?

- Kto teda? Kto iný mi tu hovorí Čo nového v škole, Elvis? To si toho Elvisa nemôžeš nechať pre seba?

- Jaj, tak toto myslíš, - povedala Lola. - Áno, sľúbila som, že pred kamošmi ti Elvis hovoriť nebudem. Lenže Špako nie je tvoj kamoš. Ručíte na seba ako dva postrelené mrože. Tak sa kamoši nerozprávajú.

- Čo ty vieš o kamošoch? - povedal Elvis.

- By si sa divil. O kamošoch, o láske, aj o tom, kto je debil, viem viac, než potrebujem.

Elvis otvoril dvere na aute.

- Šibe ti? - zvrieskla Lola.

- Vystupujem, - povedal Elvis. - Idem autobusom.

Lola zabrzdila a zastala.

- Tak nech sa páči. Choď. A nezabudni byť k šoférovi taký prívetivý ako ku mne, uvidíme, či ťa neprivrzne do dverí.

Elvis vystúpil a tresol dvermi.

Lola pozrela do spätného zrkadielka na Špaka na zadnom sedadle.

- Ja by som sa aj zviezol s vami, pani Nebeská, budem ticho, sľubujem, - povedal Špako.

- Si jeho kamoš, alebo nie? - spýtala sa Lola.

Špako si vzdychol a vystúpil. Dobehol za Elvisom a spolu šliapali k zastávke.

Keď ich Lola obiehala, zatrúbila dlho a prerušovane vymyslenú znelku, akoby bolo čo oslavovať.

Nasledujúce dve hodiny strávila v Auparku prehŕňaním sa vo svetroch. Nebola schopná si nič kúpiť. Vo všetkom si pripadala zvädnutá ako opršaný veniec na cintoríne. Nakoniec vošla do kabínky s pár kusmi čiernej spodnej bielizne. Vyzliekla sa donaha, obliekla do čiernych podväzkov, podprsenky, nohavičiek, narúžovala si pery a prečesala vlasy. Dívala sa na seba do zrkadla, dnes už druhýkrát a hodnotila sa ako na bonitácii nejakého špeciálneho psieho plemena.

Predsunula boky. Prižmúrila oči. Bedrové kosti sa jej rysovali pod pevnou pokožkou, nohy dlhé, brucho hladké, prsia súmerne a smelo trčali do priestoru.

- Je to dobré, alebo nejako pomôžem? - opýtala sa spoza závesu predavačka.

- Je to dobré, - povedala Lola po zrelej úvahe. - Je to stále dobré.

Kúpila si cédečko Joa Cockera, pretože zúfalo potrebovala počuť nejaký mužský hlas, ktorý by ju ubezpečil, že všetko ešte môže byť v poriadku. Počúvala ho v aute, kým stála v zástupe iných áut, ktoré dávali prednosť nekonečnému prúdu korčuliarov na tradičnej piatkovej jazde mestom. What Becomes Of The Broken-Hearted. What Becomes?

Lola sedela na sedadle, dívala sa na prehliadku korčuliarskej módy, na krátke nohavice, ramienka podprseniek trčiace spod tielok, prilby, chrániče, dlhé vlasy vejúce vo vetre. Dvojice držiace sa za ruky, dievčatá na neistých nohách, ale isté si tým, že sú také sexy, že domov samy nepôjdu, svalovcov s fľašou vody v ruke, dredy, copy, šatky, usporiadateľov v krikľavých tričkách. Korčuľovali v prúde plnom života, predvádzali sa, hrali sa na európsku mládež ťažko nad vecou, boli pekní, aj ustráchaní, či sú pekní dosť, dychtiví, pozérski, trápni, smiešni, ale boli živí, tak strašne živí, že si Lola uvedomila svoju nekonečnú únavu, porážku, opotrebovanosť.

Okolo celkom blízko prefrčal vysoký mladík s červenou šatkou na hlave. Vzápätí sa vrátil, chytil sa otvoreného okienka. Mal dlhé hladké prsty. Ukazovák pravej ruky prelepený leukoplastom.

- Ste neuveriteľne krásna žena, viete to? Tak nebuďte smutná. Pekný večer prajem, závidím tomu mužovi, ktorý ho strávi s vami, - povedal mladík a kým stihla Lola zareagovať, bol zase preč, odkorčuľoval, stratil sa v dave.

Lola sa rozplakala a plakala, plakala, až si odplakala všetok mejkap, čo mala na tvári.

Druhá kapitola - Ty si taká iná

Dnes som mala prsia nechať doma, pomyslela si Šeri. Vydúvali sa z čiernej podprsenky a z hlbokého výstrihu ako dva grapefruity. Sladkohorké, teplé a spotené. Cítila na sebe unavujúce prepaľujúce pohľady uslintaných milovníkov citrusov. V saku požičanom od kolegyne takmer nemohla dýchať, ale bola to jediná možnosť, lebo jej vlhký sveter napchatý v taške ešte stále smrdel od hovädzej krvi. Sedemkrát prepratý v umývadle na dámskych záchodoch.

Ktosi okoloidúci potichu zahvízdal a niesol sa preč aj so svojím pachom dlho nepratých džínsov. Šeri sa zatočila hlava, chytila sa kovového okraja regála, ako keď sa slabší plavec zachytí okraja bazéna plného krúžiacich žralokov.

- Potrebujete poradiť?

Šeri sa otočila a objavila za sebou chudého mladíka v divnej zástere s prepravkou v ruke. Dokladač tovaru v hypermarkete, to je moja realita, zhodnotila deprimovane.

- Vyzerám na to? - odsekla.

- Vyzeráte, - povedal on. - Ale ja sa nechcem vnucovať.

Štrngal fľašami, keď ich ukladal do regálu, jednu vedľa druhej, tak aby sa nálepkami smiali jedným smerom, dopredu, do budúcnosti. Šeri sa dívala na tie dlhé šľachovité ruky, vláčne pohyby, pokoj v tvári a zrazu vedela celkom presne, tak ako to vie len dcéra stredoškolskej slovenčinárky, že človek s takou výslovnosťou a intonáciou môže robiť dokladača tovaru, len ak na niečom šlape. Na čomkoľvek. Na viacerom čomkoľvek. Proste odborník.

- Potrebujem si kúpiť niečo, z čoho sa opijem do mŕtva, - povedala Šeri.

Mladík sa postavil, o krok odstúpil a premeral si sortiment destilátov pred sebou.

- Chcete z toho aj vracať, alebo len hlava aby odišla? - spýtal sa.

- Nejaké mozgové bunky nech mi odumrú. Aby som nič necítila. Okno. Amnézia. A aby to bolo rýchle. Nemám čas do rána sa prepíjať do bezvedomia.

Dokladač sa natiahol a zobral do ruky fľašu.

- Tequilla? To je také veselé pitie, - povedal.

- Ja som chcela veselé pitie?

- Vodka?

- Všetci teraz pijú vodku. Keď to pijú všetci, nemôže to fungovať.

- Tak slivovicu.

- Ručíte za ňu?

Dokladač sa zahľadel na Šeri:

- Vyzerám na to?

- Nevyzeráte, že by ste ručili za čokoľvek. Ani za seba neručíte, že?

- Rada koketujete? - spýtal sa jej.

- Som len unavená.

Vhodil jej fľašu slivovice do košíka.

- Keby niečo, nájdete ma tu, tak dva týždne to ešte vydržím, potom ma zase zhltne peklo, - povedal.

- Mňa už zhltlo, - povedala Šeri. - Ale ďakujem.

Dokladač zdvihol prepravku a na odchode povedal, ani na ňu nepozrel:

- Nepite to nalačno, kúpte si slaninu, v pulte tú najviac vpravo.

S neprestávajúcim pocitom, že je sledovaná, sa Šeri pohla smerom, ktorým neurčito tušila výskyt zvieracích mŕtvol. Slaniny boli strašné. Tie vpravo, vľavo, aj v strede. Šeri sa nahla nad pult, aby si ich mohla obzrieť a nemusela sa ich dotýkať. Nechala na seba sálať chlad z chladiaceho zariadenia.

Zatvorila oči a znehybnela, naklonená nad údenými výrobkami, dúfajúc, že na chvíľu zastane čas a ona dostane možnosť urobiť si vo vlastnom živote existenčnú prestávku.

Reprodukovaná hudba zhasla a z reproduktorov sa ozvalo služobné hlásenie:

- Stratilo sa malé dievčatko Anička Winterová, ktoré však počúva hlavne na meno Šeri. Má na sebe biele topánky, texasky a kvietkované sako, ktoré je jej malé. Prosíme, aby Anička alias Šeri prišla k pokladni číslo 1, čaká ju tu jej inštruktor, s ktorým... - hlas hlásateľky zakolísal, akoby zapochybovala, či to má naozaj prečítať, - ... mala byť až do pol piatej. Opakujem...

Šeri otvorila oči a narovnala sa. Cítila, ako sa jej nahrnula červeň do tváre.

- ... má na sebe biele topánky, texasky a kvietkované sako, ktoré je jej malé...

Nie, nehalucinujem, to je len idiotský sprostý žart, Šeri sa snažila skoncentrovať, zhlboka sa nadýchla.

Okolo prešla pani v stredných rokoch, na hlave trvalá, obtiahnutý pulóvrik obkresľujúci záveje tuku na tele, do zápästia natesno zarezané hodinky. Zapichla do Šeri oči, nohy pomaly obkresľovali okolo obete kružnicu, pohľadom Terminátora vyhodnocovala, čo bolo v jej zornom poli.

- ... k pokladni číslo 1, čaká ju tu jej inštruktor... - hlaholil reproduktor.

- Slečna, - ozvala sa terminátorka.

- To nie som ja! - povedala Šeri, chytila fľašu slivovice, nechala košík tam a rozbehla sa preč, čo jej opätky stačili.

Zabrzdila až tesne pred poslednou pokladňou, nachádzajúcou sa presne na opačnom konci než tá s číslom 1. Bola rozhodnutá dostať sa z toho miesta čo najrýchlejšie. Oprela sa o pohyblivý pás a lapala po dychu. Vtedy sa za ňou objavil vysoký muž v obleku za päťdesiat tisíc. Gregor. Šeri sa strhla.

- Prečo ideš poslednou pokladňou? - spýtal sa pobavene.

- Lebo ma čakáte pri prvej, - povedala Šeri zúrivo.

- Zase si vykáme?

- Zase!

Bola to chyba, tá noc v hoteli minulý týždeň bola strašná chyba. Teraz si zase vykajú, po tom, čo si celú noc tykali, ona vie všetko o jeho vôňach, chlpoch, rukách, slinách, a pretože sa o tej jedinej noci - len diabol vie ako - dozvedela jeho žena, Šerin život už nikdy nebude ako predtým.

Gregor sa usmial, okolo očí sa mu vyskladali vejáriky. Šeri si niekoľko mesiacov predstavovala, že mu ich bozkáva a pred týždňom mu ich aj bozkávala a už nikdy nikdy nebude. Zaplavila ju vlna nenávisti, lásky a čistej telesnej žiadostivosti.

- Prečo ma nechávate vyvolávať ako stratené decko, keď som vám nechala odkaz, že musím odísť a zajtra prídem skôr a všetko dorobím? - vyštekla naňho potichu.

- Chcel som ťa vidieť.

- Ako ste ma našli?

- Náhodou. Videl som ťa v diaľke medzi regálmi v saku našej účtovníčky. A vedel som, že pôjdeš presne opačným smerom, než ťa budem čakať.

Usmial sa a pohladil ju po ramene:

- Si v poriadku?

- Netykajte mi.

Šeri vytiahla z peňaženky bankovky a podávala ich pokladníčke. Lenže tá už mala v ruke Gregorovu kreditnú kartu. Dnes bol stále o krok popredu.

- Ja si to zaplatím! - povedala Šeri, ale ani on, ani pokladníčka nereagovali.

- Bál som sa o teba. Odveziem ťa domov, - povedal jej Gregor, kým podpisoval účet.

- Nechcem.

Zdvihol fľašu slivovice a strčil ju do igelitky.

- To je večera? - spýtal sa.

- Dajte mi pokoj, - povedala Šeri, ale z jej hlasu sa už vytrácal vzdor.

- Mám jej dať pokoj? - spýtal sa Gregor pokladníčky.

Pokladníčka pokrčila plecami a usmiala sa. Mala kruhy pod očami a bledú pleť, akoby bola k tej pokladni prikovaná ako galejníčka. - Ja by som od takého fešáka chcela všetko, len nie pokoj, - povedala.

- Vy ho nepoznáte! - povedala Šeri.

- A ako by som rada! - usmiala sa pokladníčka.

Keď Šeri zdvihla dlane zo sedačky Gregorovho auta, zostali po nich na kožených poťahoch dve vlhké škvrny. Zastali pred domom, v ktorom mala Šeri prenajatý malý jednoizbový byt.

- Tak ďakujem, - povedala Šeri a otvorila dvere.

- Môžem ísť u teba na záchod? - spýtal sa Gregor.

- Robíte si srandu?

- Nerobím. Treba mi. To je príroda, to sa nedá okašlať.

- Nemôžete ísť inde?

- Vidíš tu nejaké vhodné kríky?

- Myslela som toalety v reštaurácii alebo na pumpe.

- Je to akútne, - Gregor nahodil psie oči.

- Dosť trápny pokus, ako sa dostať ku mne do bytu.

- Viem. A tykaj mi už zase konečne.

Kým bol Gregor zatvorený na toalete, Šeri sa zbavila saka a obliekla si veľkú bielu košeľu, ktorá jej prischla od minulých Vianoc, keď sa ktosi z príbuzenstva netrafil komusi inému do správnej veľkosti. Pripadala si v nej dostatočne asexuálne na túto príležitosť, keď treba čo najskôr vyhodiť z bytu muža, od ktorého by sa nechala najradšej čo najrýchlejšie pretiahnuť. Som chudera, povedala si Šeri a otvorila slivovicu. Hodila do seba prvý poldecák a vhrnuli sa jej alkoholové slzy do očí. K dnešnému resetu sa zjavne bude musieť preplakať.

Začal jej zvoniť mobil. Keď pozrela na displej, rozhodla sa nechať ho vyzvoniť. Lenže zazvonil druhýkrát. A tretíkrát.

Zo záchoda vyšiel Gregor. Usmial sa na ňu spôsobom, ktorý ju nekonečne podráždil. Tak sebaisto. Tak sexy. Tak bez štipky pochybností o tom, či je správne stáť práve v tejto kúpeľni, umývať si ruky a obzerať si krémy na poličke pod zrkadlom.

Keď telefón začal zvoniť štvrtýkrát, naliala si ďalšiu slivovicu, vypila ju a zdvihla.

- Ahoj, Filip.

- Šeri.

- Čo je?

- Môžem sa u teba zastaviť?

- Nie.

- Prečo nie?

- Prečo áno?

- Musíme sa porozprávať.

- Všetko sme si povedali.

- Nepovedali.

- Ježiši, Filip, daj mi už pokoj!

Zložila.

- Kto to bol? - opýtal sa Gregor bezostyšne obzerajúci knihy v knižnici.

- Nikto.

- „Moje meno je Nikto". Poznáš ten film?

- Nie.

- To sú tvoje knihy?

- Áno.

- Nevedel som, že toľko čítaš.

- Mám ich na ozdobu, - povedala Šeri.

Gregor vybral z police malú knižočku, náhodne ju otvoril a prečítal:

- „predtým než navždy

odídem z tohto sveta

ach môcť tak ešte

na pamiatku jediný

jeden raz uvidieť ťa!"

- Mali by ste ísť domov, - povedala Šeri.

- Tykaj mi.

- Mal by si ísť domov, Gregor, - povedala Šeri ešte raz.

- Mne je tu s tebou dobre, - povedal Gregor.

- Bola za mnou tvoja žena.

- Viem.

- Bolo to strašné.

- Už na to nemysli.

Šeri pokrútila hlavou. Nedá sa nemyslieť. Cíti sa pokorená, ponížená, špinavá, ukrivdená a vinná. Všetko spolu. Dá sa to vysvetliť? Povedala len:

- Čo je to za šťastie, ak niekoho iného tým šťastím robíme nešťastným?

Gregor na ňu pozrel, prekvapene a dojato, akoby povedala nejakú základnú prevratnú myšlienku o hmote, gravitácii a energii a potom vyprskol do smiechu. Smial sa neviazaným smiechom zdravého človeka bez výčitiek a bez zbytočných myšlienok, objal ju a ona sa nechala, potom sa začala smiať tiež, po všetkých tých slivoviciach nalačno a potom jej strčil ruku pod košeľu a jazyk do úst a bola stratená.

Bolo to ako smršť, bez predohry, bez vyzliekania, len horúčkovité ruky a túžba a celkom mokré nohavičky, stiahnuté džínsy a rozopnutý rázporok a rýchle, vražedne rýchle prirážanie na ukojenie až bolestného hladu tela.

V posteli sa milovali druhýkrát. Pomaly a dôkladne. Obhladkaní, oblízaní a obhryzení do posledného miestečka.

Ležala mu na ramene a napadlo jej, že možno neexistuje žiadna karma, žiaden boh, žiadna vesmírna spravodlivosť, ktorá zariadi, aby tí zlí pykali. Možno všetky tie mechanizmy všehomírnej spravodlivosti vymysleli len ľudia, ktorým sa krivdilo, aby dokázali uniesť svoj život aj po akte poníženia a zrady, ktoré im niekto spôsobil. Existuje síce veľa príbehov o božích mlynoch, ale možno sú tie príbehy len účelovým výberom, ktorý sa tým porazeným, tým nešťastnejším, chudobnejším, škaredším a menej milovaným hodil do krámu.

Dotkla sa teplého nahého mužského tela vedľa seba. Nahmatala ľahko stoporený penis. Možno sa treba zamerať na veci, ktoré naozaj sú. Tu a teraz a iba kvôli nám.

- Ešte, - povedala mu.

A Gregor sa otočil a vyhovel jej.

Tretia kapitola - Som tvoj rytier

Gregor kedysi zbalil Lolu na toaletný papier. Na luxusný mäkký superbiely toaletný papier v časoch, keď mala drvivá väčšina jej spoluobčanov na záchodoch v lepšom prípade sivastý papierový recyklát, v tom horšom naskladané kúsky čohosi, čo bolo treba najskôr požmoliť, aby to zmäklo a potom spočinúť v ľahkej meditácii, aby sa myseľ odosobnila od pocitu, ktorý bude na patričnom mieste nasledovať. Vtedy dávno pre ten papier vycestoval do Rakúska a doniesol jej to, po čom túžila, tak ako to raz medzi rečou spomenula „ako po jednej z drobných každodenných radostí". Lola mala rada najvyššiu kvalitu, a preto bolo trochu nepochopiteľné, prečo si vybrala Gregora. Gregor si nepreberal, v toaletných papieroch, ani v ženách, a tak bral trochu ako životnú iróniu, že sa oženil práve s Lolou.

Gregor sa pohrabal v kufri auta a našiel medzi neporiadkom balík toaletného papiera, ktorý mu ktosi doniesol z Ameriky. Boli na ňom kvety sakury alebo niečo podobne absurdné. Nechať si nosiť toaletný papier z celého sveta bola čistá haluz, ale on túto výstrednosť s istou zvrátenou radosťou rád podstupoval. Cítil sa ako skvelý manžel, čo má všetkých v paži. A Lole sa sakury budú páčiť, bol o tom presvedčený.

Vo vchode načapal dvojicu mladých. Na okamih zadúfal, že je to jeho syn, ale nebol, na to je Elvis ešte príliš mladý a nezorientovaný. Tento mládenec bez rozpakov a celkom zorientovane vytiahol ruku z nohavíc sedemnásťročnej susedky, Gregorovi sa dokonca zazdalo, že k nemu zavanula sladkastá vôňa štiav nadržanej mládky. Prešiel okolo nich bez slova a diskrétne, ešte ani nevošiel do výťahu, už sa k sebe znovu prilepili. Nič prerušované nie je dobré, spomenul si na pravidlo z mladých čias.

V byte bolo ticho a tma. Všetci na mňa serú, pomyslel si Gregor nie bez pocitu úľavy. Kým sú jeho vlasy, ruky, ústa nasiaknuté pachom inej ženy, je lepšie nenaraziť na tú vlastnú.

Otvoril chladničku a vyhrabal z nej poslednú plechovku piva. Lola nebola nakúpiť, čo nie je dobré znamenie. Aj keď sa hnevá, jedlo pre rodinu nezanedbáva. Len ním zlostne trieska o stôl.

Otvoril plechovku a zamieril do kúpeľne. Potom sa zarazil a vrátil sa. Dvere do obývačky nebývajú zatvorené. Teraz boli. Otvoril ich v očakávaní dvoch oblizujúcich sa puberťákov.

V kresle sedelo nehybné telo. Zachrčalo.

Gregorovi vypadla plechovka piva z rúk. Siahol po vypínači a izbu zalialo svetlo.

- Tu je teda živo, - prehovoril z polospánku Gregorov otec, profesor Teodor Nebeský, a pomrvil sa v kresle. - Piatkový večer v márnici. Som si myslel, že som už umrel.

- Čo tu robíš potme? - spýtal sa užasnuto Gregor.

- Keď som prišiel, ešte bolo vidno. Vedel som ja, že zaspím a nikto sa neuráči prísť domov?

- Ty máš kľúče?

- Divím sa, že ty máš kľúče. Som tu častejšie než ty. Kde je Lola?

- Neviem.

- Rozvádzaš sa?

- Prečo?

- Cítim vo vzduchu pach rozkladu.

- To je pivo, - povedal Gregor a šiel pohľadať handru.

Keď sa vrátil, otec už nesedel v kresle. Stál nad kalužou piva a dopíjal jeho zvyšok z poslednej plechovice, ktorá zostala doma. Mal impozantnú postavu, sivú bradu a rád počul, že sa podobá na Seana Conneryho. Gregor s pobavením zvykol sledovať, ako sa jeho otec tváril, že je vetchý starec prelezený chorobami alebo muž pri sile a v najlepšom veku, podľa toho, ako sa mu to práve hodilo. Teraz mu však nekonečne liezol na nervy s tým výrazom sudcu a poslednými kvapkami jeho piva na perách. Hodil handru na parkety a nohou ju posúval po rozliatej mláke.

- K tomu sa musíš zohnúť, - poznamenal otec.

- Nemusím, - povedal Gregor.

- Zatečie to pod nábytok a zvetrané pivo smrdí hnusne, - povedal otec.

Gregor pozrel dolu. Pramienok piva smeroval pod kreslo. Čupol si k handre a posunul kreslo.

Na túto chvíľu otec čakal. Ozval sa zhora, so svätožiarou lustra nad hlavou:

- Čo vlastne sleduješ?

- Čo myslíš?

- So svojou ženou. S Lolou.

- Nič. Čo by som mal?

- Chceš, aby ťa opustila?

- Prečo sa pýtaš? - Gregor zdvihol hlavu.

- Správaš sa tak, - povedal otec. - A to ma trápi. Lebo keď stratíš Lolu ty, stratím ju aj ja. A ja ju mám rád. Je to jediná normálna žena v celej široko rozvetvenej rodine.

Gregor sa postavil. Pozerali sa s otcom z očí do očí.

- Nechápem, o čom hovoríš. A neviem, o čo ti ide, - povedal Gregor.

Otec sa otočil, akoby nič, vrátil sa ku kreslu, sadol si, zložil hodinky, vytiahol mobil a začal si porovnávať čas.

Gregor šiel do kúpeľne a hodil handru do umývadla. Pustil vodu a umyl si tvár. Mala pravdu, povedal si, tá malá jašterica Silvia mala pravdu. Jeho bývalá milenka s nedoštudovanou psychológiou mu tvrdila, že celé detstvo a dospievanie bol poháňaný snahou vyrovnať sa otcovi a celú dospelosť snahou vyrovnať sa vlastnej žene. A mimoriadny vzťah tých dvoch len zvyšuje tlak na jeho ego, ktoré sa musí niekde ventilovať. Kým sa ventiloval v jaštericinej vagíne, bolo to v poriadku. Potom začala vypisovať Lole anonymy.

- Ešte sme nedohovorili, - zakričal z obývačky otec.

- Jebem ťa, - zašepkal Gregor svojmu odrazu v zrkadle.

- Si môj syn, do pekla, to si naozaj myslíš, že ti chcem zle? - zakričal otec.

- A čo teda chceš? - spýtal sa Gregor opretý o obývačkové dvere.

- Aby si urobil Lole radosť, - povedal otec. - Aby si ju potešil, aby si urobil, čo bude chcieť. Aby ťa neopustila. Splň jej nejaké prianie. Nejaké veľké prianie. Choď s ňou do Kene alebo jej kúp kožuch. Ona má tohto života plné zuby. Viem to. Ja som dvakrát rozvedený, viem o takýchto chvíľach všetko. Príliš skúšaš jej trpezlivosť. Ona je skvelá žena, bola by škoda o ňu prísť.

- Až taká skvelá nie je. Má svoje muchy. Muchy veľkosti vrtuľníka, - povedal Gregor.

- Niet ruže bez tŕňov. Ale je mnoho tŕňov bez ruže. Povedal Schopenhauer a vedel, čo hovorí. Lola je ruža a ty nebuď kokot. Ja s ňou chcem ďalej obedovať a hrávať šach. Ja inú ženu nemám, len tú tvoju.

Otec odišiel a Gregor sa naložil do vane. Díval sa, ako z kohútika umiestneného medzi jeho symetricky trčiacimi nohami prúdi horúca voda a vyrába penu a šteklivé pocity na penise. Pozoroval všetky tie fľaštičky, tégliky a mydlá umiestnené na preplnenej polici nad vaňou. Z číreho rozmaru si hodil do vody zo päť olejových guličiek, ktoré v kúpeľni skladovala Lola a chvíľu skúmal, čo robí so smaltom a pokožkou ich mastnota. Mal chuť zavolať Šeri, žiadalo sa mu čeliť jej zarytej drzosti, jej hanblivej obscénnosti, chcelo sa mu hovoriť s ňou o sexe a o tom, ako by to chcela a čo má na sebe. Lenže Šeri spí. Po troch orgazmoch a štyroch slivoviciach to musí byť spánok hlboký ako smrť.

Napísal jej esemesku: Milujem tvoju picku a rozhodol sa ju neposlať. Akokoľvek miluje jej pičku, ak to napíše takto, už sa do nej nedostane. Napísal Stale citim, ako vonias. Chvíľu váhal a potom to zmazal. Nebude jej písať nič. To je totiž, akoby jej napísal všetko, čo by chcela čítať. Ženy si vedia vymyslieť slová, ktoré im nikto nepovedal a potom si vsugerujú, že ich takmer počuli. Pošle jej kvety. Sú hmatateľné a potom, chvalabohu, uvädnú a vyhodia sa, nezostanú ako zneužiteľný dôkaz v mobile.

V predsieni to zabuchotalo a do kúpeľne vošla Lola.

- Ahoj, - pozdravil ju Gregor z vane.

- Ahoj, - povedala ona.

Umývala si ruky a pozerala cez zrkadlo na jeho nahé telo vo vode. Aspoň sa mu tak zdalo, že je to jeho telo, ktoré tak skúma. Gregor by rád rozumel tomu pohľadu.

- Je doma aj Elvis? - spýtal sa.

- Áno, doviezla som ho.

- Kde bol?

- U Špaka.

- Vyzerá trochu ako psychopat, nezdá sa ti?

- Ktorý z nich?

- Vlastne ani neviem, - zasmial sa Gregor. - Všetci vyzeráme ako psychopati.

- Ja nie, - povedala Lola. - Ja vyzerám ako ich obeť.

- Poď sem, - povedal Gregor.

Lola sa otočila a Gregor vedel, že sa k nemu nepriblíži ani o milimeter v žiadnej zo sfér, v ktorých je možné priblíženie dvoch ľudských bytostí. Ale Gregor nie je z tých, čo sa zľaknú a dajú najavo, že vidia početnú alebo technickú prevahu nepriateľa.

- Čo by si najviac chcela? - spýtal sa jej.

- Kameň mudrcov a svetový mier, - povedala.

- Niečo osobnejšie.

- Moje osobné túžby sú naozaj osobné.

- Aspoň jednu.

- Aby ma z vysokých podpätkov neboleli chodidlá.

- Bolia ťa chodidlá?

- Strašne. Vyhodila som tie topánky do kontajnera a šoférovala naboso.

- Poď ku mne do vane, pomasírujem ti ich.

- Vieš, že nepôjdem.

- Aspoň som to skúsil.

Lola otvorila dvere a chystala sa odísť. Akoby obaja dohrali predstavenie s názvom Čo lepšie by ste chceli od dlhoročného manželstva? Gregor zrazu zatúžil dotknúť sa jej, tak ako to robieval kedysi, aby sa uistil, že je naozaj jeho, že si ju zobral, že mu patrí. Chcel cítiť jej hebkosť a teplo, to, že jej v žilách prúdi krv, v nervoch si odovzdávajú správy neuróny, že je z mäsa a kostí, že ho ešte stále miluje a že by preňho umrela.

- Doniesol som ti darček, - povedal.

- Videla som.

- Páči sa ti?

- Áno.

Gregor kdesi počul, že spoľahlivou mierou partnerskej lásky je výraz zúčastnených, keď spomínajú na svoje zoznámenie, na prvé dni a týždne zamilovanosti. Nech sa medzi nimi práve deje čokoľvek, ak sa pri spomínaní usmievajú, ešte stále sa majú radi a nič nie je stratené.

- Som tvoj rytier s hajzlákom pod pazuchou, ako vtedy, tak naveky, amen, - povedal Gregor a čakal na reakciu.

Usmiala sa a jemu sa veľmi uľavilo.

Štvrtá kapitola - Minúta ticha za High Society

Filipova matka vždy tvrdila, že ak sa nejaký chlap rozhodne učiť na strednej škole, tak hlavne preto, aby mohol preťahovať študentky, ak na základnej, tak sexuálne frustrované kolegyne. Vychádzala z vlastných skúseností, pretože ona sama bola učiteľka, ktorú najskôr pretiahol a oplodnil jej kolega telocvikár, aby si ju zobral, prestúpil na gymnázium a tam pretiahol študentku maturitného ročníka, ktorá sa nakoniec stala druhou pani telocvikárovou. Nad Filipovou prihláškou na pedagogickú fakultu najskôr matka absolvovala hysterický záchvat, potom vyhlásenie Len cez moju mŕtvolu a keď zvážila synovo odhodlanie a svalovú hmotu zdedenú po otcovi, tak kapitulovala s výrazom najhlbšieho sklamania. Filip tak nastúpil na dráhu pedagóga s aprobáciou angličtina/dejepis poznačený dvojnásobným dedičným zaťažením a vďaka spolužitiu s matkou vytrénovaný na boj zblízka so ženami v kategórii manipulácia, predmenštruačná tenzia a citové vydieranie. V priebehu piatich rokov štúdia chodil s piatimi najkrajšími spolužiačkami, po škole sa stal obľúbeným členom pedagogického zboru a suverénnym víťazom neoficiálnej ankety medzi študentmi o sexy úsmev a najlepší zadok v učiteľskom zbore.

A potom stretol Šeri. A potom s ňou chodil, až kým ho neodkopla. A preto teraz sedel v kabinete, počúval zvonenie na šiestu hodinu, držal v ruke mobil a bojoval s pokušením zavolať jej a spýtať sa, prečo ho už nemiluje, prečo sa s ním nechce stretnúť, prečo s ním nechce žiť, spať, hovoriť a prečo ho nepustí medzi svoje stehná, keď to je to miesto, kde by potreboval teraz byť najviac zo všetkých miest vesmíru.

Filip držal v ruke mobil, cítil, ako sa mu potia ruky. Zhlboka sa nadýchol. Nič nie je hnusnejšie než ponížený, žobrajúci muž, povedal si. Hodil telefón do šuplíka v stole, zamkol ho a šiel učiť stredovek. Nebol zďaleka taký temný, milí žiaci, ako by sa vám mohlo zdať podľa historických filmov, plných tieňov a tmavých miestností osvetlených len ohňom z krbu. Bol plný farieb a svetla, hier a poézie. Predstavte si slnko prenikajúce cez farebné vitráže v oknách kostolov, vlajky, erby, obrazy. Viete, čo sú trubadúri?

S prísľubom jednotky ako bič tomu, kto na ďalšiu hodinu prinesie najkrajšie rytierske vyznanie lásky vo veršoch, vybehol z triedy a vrútil sa do kabinetu ako narkoman nabudený na ďalšiu dávku. Spadli mu kľúče, keď chcel odomknúť stôl a ako sa po ne zohol, udrel sa do hlavy o dosku stola. Napočítaj do desať, ty idiot, povedal si Filip. Nie je to normálne, čo robíš, toto je už choroba. Daj jej pokoj, zamestnaj sa iným, takto ju späť nedostaneš, štekali ste na seba ako psi, rozišla sa s tebou, ale veď si si to želal, uľavilo sa ti, keď to povedala, zbalil si sa za desať minút, si idiot, si totálny idiot.

Filip si oprel hlavu o stôl. Zavolá jej, že nutne potrebuje Jeseň stredoveku od Huizingu a keď bude tvrdiť, že ju nemá, povie, že sa sám popozerá medzi jej knihami, že tam určite je a možno tam je naozaj, tú knihu nevidel aspoň rok, bohvie, či ju k nej nedovliekol a potom sa stratila v tom neporiadku, čo má v knižnici.

Strčil kľúč do zámku a vytiahol šuplík. Na mobile svietil neprijatý hovor. Od Šeri. Filipa zaliala teplá vlna. Áno, boh existuje a má ho rád.

Privreté dvere sa odchýlili a za nimi sa objavili dvaja študenti. Karin, čo stále plače, a Marek, ktorého všetci volajú Elvis.

- Môžem? - spýtala sa Karin, s hlasom mierne zlomeným. Slzy sú blízko.

- Zatvorte, prosím, dvere na moment, - povedal Filip.

Karin vošla dovnútra a zatvárala dvere.

- Zvonku ich zatvorte, Karin, - povedal Filip.

- Zvonku? - spýtala sa ukrivdene.

Mala jemnú tvár, nádherne tvarované pery a nevedela, že je pekná. Zatiaľ. Filip rád pozoroval ten druh zmeny, keď sa zrazu dievča vráti po prázdninách do školy a je na nej vidno, že už na to prišla. Aj táto na to raz príde. Len keby v kuse nerumázgala.

- Chvíľu počkajte na chodbe, potom sa vám budem venovať, - povedal mierne. Hlavne sa jej bude venovať pri otvorených dverách, človek nikdy nevie, čo si tie opice dokážu vymyslieť.

Karin konečne pochopila a Filip vyťukal Šeri.

- Volala si? - spýtal sa nenútene.

- Môžeš prísť? - spýtala sa.

- Čo sa stalo?

- Tak môžeš?

- Jasné, - povedal Filip a ona zložila.

Zbalil si veci a vyšiel na chodbu. Karin sa akútne potrebovala ubezpečiť, že tú trojku z písomky si bude môcť opraviť ústne na budúcej hodine a že Filip verí, že to bola iba nepochopiteľná zhoda okolností, keď získala len štrnásť bodov z tridsiatich.

- Ste hrozne zlatý, - povedala Karin a vysmrkala uslzené sople do vreckovky.

- Škoda, že o tom nevedia všetci, - povedal Filip.

- Ja to pokojne rozhlásim, - povedala.

O parapet bol opretý Elvis. Pozoroval ho ťažko interpretovateľným pohľadom, asi takým, akým sa masajskí bojovníci uprene a bez výrazu dívajú do objektívov kamier, ktoré k nim vláčia neduživo bieli prišelci.

- A vám ako môžem pomôcť? - spýtal sa Filip.

- Nijako, - povedal Elvis.

- Nič ste nechceli?

- Nič.

- Nečakali ste tu na mňa?

- To je jedno, - povedal Elvis, odlepil sa zo svojho miesta a kráčal preč.

- Naozaj? - spýtal sa ešte pre istotu Filip. Elvis sa tváril, že nepočuje a zabočil za roh.

Šeri mu otvorila po prvom zazvonení a Filip si uvedomil, že už takmer zabudol, aká je krásna. V bielej blúzke a modrej sukni po kolená vyzerala trochu ako letuška. Podal jej žltú ružu s červenými okrajmi lupeňov, o ktorej mu minižena v kvetinárstve povedala, že je z odrody High Society. Šeri k nej roztržito privoňala.

- Chvalabohu, že si prišiel, - povedala a vošla do izby.

Na stole bola obrovská kytica červených ruží, Filip odhadoval, že ich môže byť tak päťdesiat. Šeri k nim do vázy zastrčila tú jednu žltú, ktorá medzi nimi zostala žiariť ako stroskotanec. Filip stál v ponožkách v tom mraku vône a spýtal sa:

- Kto dnes dáva takéto snobské kytice? Prešli ťa autom a teraz nechcú, aby si vymáhala bolestné?

- Sú to len kvety, Filip, nemusíš ich nenávidieť len za to, že sú.

- Ja nenávidím? Len sa pýtam.

- Kašli na ne a poď sem.

Na bielom uteráku na zemi pri posteli ležala korytnačka. Filipova korytnačka Penelopa, ktorú mal od detstva. Zostala u Šeri, kým Filip zabsolvuje so žiakmi dva školské výlety a dá si do poriadku bývanie.

- Prepáč, - povedala Šeri. - Je mi to strašne ľúto.

Filip si čupol na zem a zacítil zápach.

Penelope z oka vybehol mravec a za ním druhý.

- Čo sa stalo? - spýtal sa.

- Ja neviem, - povedala Šeri.

Filip cítil, že sa mu do očí tlačia slzy. Nikdy neplakal, aspoň ako dospelý nikdy. Teraz sa v ňom však chystal rozplakať ten dvanásťročný chlapec, ktorým bol, keď mu tú korytnačku doniesol otec na narodeniny.

- Kedy si ju videla naposledy?

Šeri pokrčila plecami.

- Pred týždňom? - povedala neisto.

- Pred týždňom? Ty si tu nebola?

- Bola, ale..., - Šeri sa zatvárila kajúcne. - Zabudla som na ňu. A dnes som prišla domov a niečo tu smrdelo.

- Šeri, ty si taká krava!

Pohladil Penelopu po pancieri, na prst mu vybehol popletený mravec.

- Nedáš si panáka? - spýtala sa Šeri.

- Nedám, - povedal Filip.

Šeri sa však objavila so štamperlíkom slivovice a takmer prázdnou fľašou. Strčila mu do ruky pohárik a štrngla ním o fľašu.

- Neser sa, - povedala a prevrátila do seba posledný hlt, ktorý zostal na dne. - Viac nie je, tiež mám ťažké životné obdobie.

Filip do seba hodil panáka a Šeri povedala:

- Mala som ju rada. Dúfam, že je teraz niekde na pláži v korytnačom nebi. Chceš za ňu držať minútu ticha?

- Dobre, - povedal Filip a tak mlčali.

Bolo tam dusno, pach kvetov a rozkladajúcej sa zvieracej mŕtvolky, ostré ticho zuniace až hlboko v hlave a pravidelné odkvapkávanie vody z kohútika v kúpeľni, ten zvuk, pre ktorý by Filip dokázal vraždiť.

- Máš ešte to tesnenie? - spýtal sa Filip.

- To, čo si vtedy kúpil a potom nemal čas?

- Nezačínaj.

- Mám.

- Daj ho sem.

- Ja som ho chcela vymeniť, ale nevládala som povoliť závity.

- Teraz klameš.

- No dobre, klamem, nechcela som, aby si mal pocit, že ťa zneužívam.

- Ja teraz trúchlim, tak na mňa nechoď s pocitmi.

Vymenil jej tesnenie a všímal si pritom jej nohy v jemných hladkých pančuškách, na ktorých sa prišla dvakrát spýtať, či niečo nepotrebuje. Potom si umyl ruky, priesvitným červeným mydlom, nad ktorým sa ešte spolu smiali v obchode, že vyzerá ako amarouny z toho starého socialistického sci-fi seriálu.

- Ďakujem, - povedala mu Šeri, keď skončil.

Sedela skľúčene na gauči a dívala na neho, ako berie mŕtvu Penelopu zabalenú v uteráku a uloženú k večnému spánku v škatuli od Šeriných zlatých sandálov a chystá sa na odchod.

- Len som splatil dlh.

- Nemal si žiaden dlh, - povedala Šeri. - Mám ho ja. Môžem pre teba niečo urobiť?

Miluj ma a už nebuď taká, chcelo sa povedať Filipovi.

- To je v pohode, - povedal.

- Nechceš, aby som ti vyfajčila?

Filip sa zastavil vo dverách, zdalo sa mu, že má sluchové halucinácie.

- Prosím?

Zadíval sa na ňu. Vyzerala skôr smutne než laškovne, bol to zvláštny druh hry, s ktorou začala, ale hoci s ňou chodil dva roky, ešte stále sa stávalo, že nevedel, či niečo myslí vážne.

- Poď bližšie, - povedala mäkko.

Urobil pár krokov, ona k nemu natiahla ruky a pritiahla ho za džínsy k sebe. Dívala sa mu zdola uprene do očí, keď mu rozopínala gombíky na rázporku a Filip zrazu zacítil mandľovú vôňu jej šampónu.

- Bavíš sa dobre? - spýtal sa jej.

- A ty?

- Ja neviem, o čo ti ide.

- Nechceš to?

- Nie takto.

- Nie?

Vyslobodila z nohavíc jeho stoporený úd a on zhora videl ako v spomalenom filme jej cestičku vo vlasoch, klenuté krivky obočia, prsia učupené v okrúhlom výstrihu, a hlavne pery, pootvorené vlhké hebké pery, ktoré sa blížili k napnutej hladkej hlavičke jeho penisu, pripravené pohltiť ho do teplého mokrého tunela, objať jazykom, nasať do vnútra.

Filip uhol nabok.

- Čo to robíš? - spýtal sa jej. - Preskočilo ti?

Napchal si bolestivo nepoddajného vtáka do nohavíc a sadol si vedľa Šeri.

- Chceš so mnou zase chodiť? - spýtal sa jej.

- Nie, - povedala.

- Prečo?

- Lezieš mi na nervy.

- A môj vták ti nelezie?

- Tvoj vták nie.

- Máš nejaký problém? Prečo robíš zo seba kurvu?

- To bolo dosť hnusné slovo.

- Nezahrávaj sa so mnou. Nemôžeš huliť niekomu, kto ti lezie na nervy. Je v tom rozpor. Ja ťa mám rád. Stále.

- Ja viem.

- Aj ty ma máš rada?

- Neviem.

- Ako to môžeš nevedieť?

- Vidíš. Môžem. Nechcem skončiť tam, kde sme už boli. A okrem toho už niekoho mám. Tak trochu.

- Pána Megalomanská Kytica?

- Môžem sa ťa niečo spýtať? Myslíš, že mi môže niekto, kto ma strašne nenávidí, spôsobovať svojou nenávisťou ujmu na zdraví?

- Akú ujmu na zdraví?

- Búši mi srdce a potom sa na chvíľu zastaví. Hocikedy. Príde to zrazu a ja mám pocit, že asi umriem. Pár sekúnd. Potom to prejde.

- Toto zahováraš?

- Nezahováram. Len sa pýtam. Ty si čítal všetky tie okultné knižky.

- Robíš niečo, za čo ťa môžu tak strašne nenávidieť, že si želajú tvoju smrť? - spýtal sa Filip a už sa ani nenamáhal zakryť hnev, ktorý ním lomcoval.

- Potrebujem pomoc, - povedala Šeri.

- Som tu.

- Potrebujem zmeniť miesto. Odišla som dnes z práce ešte pred obedom a už sa tam nemôžem vrátiť.

- Ukradla si niečo?

- V podstate áno.

- Koľko?

- Číslami sa to nedá vyjadriť.

- A dá sa to vrátiť? - spýtal sa.

Zazvonil Šerin mobil. Pozrela na displej. Potom na Filipa.

- Choď už, prosím.

- Prečo?

- Choď už, - povedala a zdvihla sa z gauča.

Otvorila skriňu a zahľadela sa na farebnú zmes šiat na vešiakoch. Bez toho, aby naňho pozrela, si vyzliekla sukňu a len v pančuchách sa začala prehrabovať medzi sukňami.

Filip by aj niečo povedal, ale nedostávalo sa mu slov. Vzal škatuľu s korytnačkou a vyšiel von z bytu. Ešte než za sebou zatvoril dvere, rozmyslel si to a vrátil sa.

Vzal z vázy svoju ružu High Society a vonku pred domom ju šmaril do kontajnera. A je úplne jedno, že to nepomohlo.

Piata kapitola - Dobre odležaná manželská láska

Vonku príjemne mrholilo, drobné kvapky upokojujúco pukotali na červenom pršiplášti. Lola ho mala ešte z detstva a bolo trochu zvláštne, že sa doň stále zmestila. Kráčala mokrou vinicou až k starému domu s modrými okenicami. Dvere s kosoštvorcovým okienkom sa otvorili a zjavili sa v nich jej rodičia. Lolina matka v hrubom svetri ju objala, voňala ako sušené jablká.

- Páči sa ti to tu? - spýtala sa matka.

- Poď sa pozrieť zvnútra, - povedal otec.

Lola sa potešila, že ju tam rodičia čakajú spolu a v harmónii, v akej ich nevidela už dvadsať rokov, od ich rozvodu. Vyšla po točitých schodoch hore, rukou sa pridržiavala chladného kovaného zábradlia. Cítila bezpečie, ako málokedy v novom prostredí. Ale ten priestor, zakrivenie, tajné východy, skratky, odtiene žltej a modrej akoby k nej odjakživa patrili.

- Toto okno bude moje, - povedala dívajúc sa do záhrady a na mesto rozkladajúce sa za ňou.

- Si šťastná? - spýtala sa mama. - Takto si si to predstavovala?

- Som šťastná, - povedala Lola. - Konečne som našla, čo som hľadala.

- To je dobre, - povedal otec.

Lola zacítila teplú ruku hladiacu ju pod košeľou po nahom chrbte a rodičia a dom zrazu začali strácať pevné obrysy.

- Spi ďalej, - zašepkal Gregor. - Nič nerob.

Bola príliš rozospatá na to, aby si dokázala spomenúť, či sa naňho ešte hnevá. Príliš očarená domom, v ktorom ešte stále trochu bola, vdychujúc vlhký vzduch.

Pootočila hlavu, aby ju jej muž mohol bozkávať na krku, prehla telo, aby dočiahol na prsia, odtiahla od seba nohy, aby medzi ne mohli zablúdiť jeho prsty. Ležala na boku chrbtom k nemu a on sa k nej prisunul celou masou svojich svalov a kostí. A držala pevne zatvorené oči, rozhodnutá ešte sa nezobudiť a nepremýšľať, v tejto chvíli brať len to príjemné, čo sa jej ponúka.

- Nesníva sa mi to? - vyslala ešte otázku k rodičom rozplývajúcim sa v nekonečnom priestore.

- Je to skutočné! - smiala sa mama z diaľky. - A všetko je tvoje, tak ako si chcela!

Cítila, ako penis vnikol do jej vagíny a začal sa v nej hýbať. Gregorove horúce ruky ju hriali na koži. Vedela, že na ňu počká, že vydrží, až kým nezačne hlasno dýchať, kým sa jej nechty nezaseknú do posteľných obliečok, kým nezovrie okraj postele v kŕči nastupujúceho orgazmu.

Zostala ležať na bruchu so zatvorenými očami. Nechcelo sa jej ešte vstávať a ísť do kúpeľne, nechala si teda stekať Gregorovo semeno do nočnej košele. Hladil ju po zadku a fúkal jej do vlasov.

- Si krásna, - povedal jej.

Usmiala sa. Nebude mu odpovedať. Kým nerozpráva, ešte stále je tu možnosť, že mu unikne do spánku.

- Nechcela by si druhé dieťa? - spýtal sa Gregor.

Lola pootvorila pery. Nie, povedala v duchu. Muži však často nevedia dešifrovať ani prednesené slová, nieto myšlienky.

- Nie, - povedala nahlas.

- Kedysi si chcela.

- Pred desiatimi rokmi.

- To je už tak dávno?

- Áno. Aj pred deviatimi, ôsmimi a siedmimi rokmi som chcela.

- Tak ho majme teraz.

Lola pomaly otvorila oči. Gregor sa usmieval, vlasy mu trčali na všetky strany.

- Teraz už nechcem, - povedala.

- Prečo?

- Prečo zrazu chceš ty?

- Prečo ty zrazu nechceš?

- Unavilo ma čakanie, kým budeš chcieť aj ty. A tebe stačilo jedno.

- Zmenil som sa.

Lola sa začala smiať. Naozaj nechcela, aby to vyzeralo sarkasticky, ale nemohla si pomôcť. Prevrátila sa na chrbát a smiala sa.

- Žeriem ťa, keď sa smeješ, - povedal Gregor.

- Škoda, že mám na to tak málo dôvodov.

- Teraz máš. Som pripravený ti splniť, čo by si chcela.

- Vieš čo by som chcela? Dom.

- Dom?

- Starý dom s modrými okenicami a kúskom vinice.

- Načo ti bude vinica?

- Iba malý kúsok vinohradu, len aby som mohla na jeseň vyjsť z domu a odtrhnúť si strapec.

- Tak to by mal byť ten dom radšej niekde blízko Billy alebo Terna a môžeš si ísť odtrhnúť strapec aj v zime alebo na jar. Aj cviklu obchytať, aj mrkvu, aj tekvicu vytrhnúť z rúk predavačke v špinavej zástere.

Lola sa lenivo posadila.

- Predavačku v špinavej zástere mi do vízie neťahaj.

- Nebudem. Keď sme už pri tom, potrebujem vyprať košele. Mohla by si ich dnes hodiť do práčky?

- Jasné, šéfe, - povedala Lola a dívala sa, ako Gregor vstáva a vyberá si veci zo skrine. Nespýtala sa, kam ide, lebo to by ho prinútilo povedať, že do firmy a ju by toto vyhlásenie prinútilo zavolať tam na pevnú linku a tomu sa musí vyhýbať. Pretože keby nezdvihol alebo keby zdvihol až po dlhom zvonení a ozval sa zmeneným hlasom, aký dobre pozná, to by ju zase zrazilo do čiernej diery, z ktorej sa jej nechce znovu vyhrabávať.

Gregor mal najväčší počet košieľ na svete hneď po arabských šejkoch a Georgovi Michaelovi. Na ich žehlenie si Lola raz za dva-tri týždne volala pani, ktorú tá činnosť nefrustrovala zďaleka tak ako Lolu. A prala ich naraz, až keď to bolo nevyhnutné.

Dávala tie jemné drahé košele do práčky a naschvál si k nim neprivoňala. Naschvál nepozrela, či nenájde fľak od rúžu, od mejkapu alebo dlhý vlas, ktorý jej nepatril. Zranení už utŕžila dosť. Nepotrebuje ďalšie. Košele bude pozerať, keď ich bude vyberať z práčky. Až keď budú čisté. Šťastie je vlastne často otázkou chronológie.

Práčka spustila zvuk štartujúcej stíhačky, roztočila bubon a dramaticky odstreďujúc sa vybrala z kúpeľne von. Do cesty sa jej však postavilo umývadlo, čo ju rozzúrilo a ako Golem pustený z reťaze začala trieskať do porcelánu. Keď Lola vpálila do kúpeľne, práve na práčku hrdinsky vyskakoval Elvis vo vyrastenom pyžame so znakom Supermana na hrudi.

- Mojich šesťdesiatpäť kíl vyriešilo situáciu, - povedal Elvis.

- Ďakujem, - povedala Lola.

- Keď vyčerpá vodu, posuniem ju naspäť, - povedal Elvis s preloženými rukami znázorňujúc sen o Supermanovi, ktorý sa sníva niekomu, kto je na neuroleptikách.

- Čo by si chcel na raňajky? - povedala Lola.

- Čo si dáš ty?

- Hrianku so syrom a kávu.

- Dám si to isté.

- Odkedy piješ kávu?

- Odteraz.

- Wau, - povedala Lola.

- Nehovor wau, pôsobí to neprirodzene, - povedal Elvis.

- Hovorila som wau, keď si ty bol ešte na hubách a mal si mínus desať rokov.

- Už vtedy to bolo neprirodzené, ver mi, - povedal Elvis.

- Nechcem ťa presviedčať, že o tom vieš trt, aby sa niečo nestalo s tvojím krehkým sebavedomím, ale o tom, čo je mi prirodzené, vieš naozaj trt, - povedala Lola a pohla sa do kuchyne.

- Aj slovo trt používajú len vykopávky, - povedal.

- Dávno som sa ti nevyhrážala, že ťa dám do detského domova, však? - spýtala sa Lola a Elvis sa rozrehotal.

Uvarila smrťáka a pozorne sledovala, či z tej kávy v modrobielom hrnčeku syna nevystrie. Elvis si ju však štedro docukril a potom udatne popíjal v rámci nezvyklo obšírnej konverzácie.

- Na koľko percent využívaš svoju mozgovú kapacitu? - spýtal sa.

- Odkiaľ to mám vedieť?

- Tipni si.

- Na tridsať.

- Cha! Na sedem!

- To máš odkiaľ?

- Z odbornej literatúry.

- V ktorom roku to vyšlo?

- Prečo?

- Lebo ja som čítala, že mozog využívame na tridsať percent.

- Na tridsať percent ho využívajú len géniovia.

- Aha. A ty na koľko?

- Ja expandujem.

- To mi odľahlo, nechcela by som, aby si zostal sprostý.

- To som akože sprostý podľa teba?

- To nie, územiu sprostosti sa vzďaľuješ raketovou rýchlosťou.

- Vieš, čo si o tebe myslím?

- Začínam mať strach.

- Že premrhávaš svoj potenciál na blbosti.

- Môžeš byť konkrétnejší?

- Nie. Sama sa nad tým zamysli.

- Nemám čas sa zamýšľať. Musím vyprať, navariť, upratať a potom mám stretnutie.

- S tvojimi kamoškami?

- Áno.

- A čo som hovoril pred chvíľou?

- To nie je mrhanie. To je psychohygiena. Inak by ma kleplo.

- Kde to máte, v Auparku? Zveziem sa s tebou a pôjdem do kina.

- Na niečo umelecky hodnotné, alebo sa tiež pôjdeš premrhávať?

- Umelecká hodnota je záležitosť subjektívna, ale dobre, máš bod.

Na svoj bod pridelený od syna za schopnosť čeliť protiargumentom myslela, keď sa jej kamarátky spýtali, ako je na tom jej manželská kríza. Jedna vyzerala ako Ornella Mutti, ten istý úsmev, tá istá iskra, o dve triedy lepší intelekt a o tri triedy horší vkus na mužov pod svoju úroveň, vďaka čomu mala štyridsať a bola slobodná, čo sa ale pri tom všetkom dá brať ako výhoda. Druhá sa podobala na Meg Ryan a rada vzbudzovala dojem, že v ničom nemá celkom jasno, čo, samozrejme, absolútne nebola pravda, hlavne čo sa týkalo mužov a manželstva zvlášť. Bola druhýkrát vydatá a znovu šťastne. Niekto sa jednoducho vie narodiť.

- Som povrchná, - povedala Lola. - Nerozprávam sa s ním do hĺbky, nezaujíma ma, na koho myslí, ani čo skrýva v hlave. Je to svojím spôsobom koniec nášho intímneho života, lebo keď niekoho nepúšťaš do svojich myšlienok a radšej sa neodvažuješ prenikať do tých jeho, je to vlastne horšie, než keď ho nepúšťaš medzi nohy.

- A medzi nohy ho púšťaš? - spýtala sa Meg a hodila si do kávy ďalší cukor.

- Už znovu áno. Nejaký čas som nemohla. Povracala by som sa, keby si vo mne umýval vtáka, ktorého mal predtým v inej.

Ornella zdvihla obočie a šla obzrieť zákusky.

- A čo sa stalo s tou jeho dotyčnou? - spýtala sa Meg, ktorá nestrácala čas okolkami.

- Zmizla, - povedala Lola. - Stratila sa. Dúfam. A ja mám z toho zlý pocit.

- Nebodaj výčitky?

- Tak nejak.

- Ku každej žene patria nejaké tie výčitky. Keď si žena, automaticky si zvykni, že výčitky sú tvojím prirodzeným módnym doplnkom ako podprsenka, kabelka a predmenštruačné tenzie, - povedala Ornella a položila si na stolík mastne vyzerajúcu roládu.

- Ale chápete, ako sa cítim? - spýtala sa Lola.

- Netreba mať už v našom veku výčitky svedomia, kvôli mužom už tobôž nie, - povedala Meg. - Keby si mala dvadsať, dobre. Ale v našom veku? Keď sme im už všetko dali? A keď ich už vlastne nepotrebujeme? A oni to vedia?

Som obrátená dovnútra, pomyslela si Lola. Všímam si hlavne syna a muža. Žijem pre nich. Gregor je obrátený von. Jeho vnútorný kruh je pre neho samozrejmosťou, tak hľadá, čo zaujímavé je tam vonku. Uniká mu, čo sa deje vo vnútri, možno sa raz otočí a vnútorný kruh bude prázdny, nebude mu mať kto strážiť zázemie. Základný tábor bude opustený. Ja som síce obrátená dovnútra, ale stále menej sa tam stretávam s ľuďmi z mäsa a kostí, stále viac tam komunikujem s tieňmi, zdá sa mi.

- Môj život sa stáva prázdnejším a menej reálnym, - povedala Lola nahlas.

- Je priskoro na rezignáciu, - povedala Ornella.

- Tu je reality na zaplakanie. Aj tu sú ľudia, pozri, treba sa im otvoriť a trochu sa nechať zaplniť, - povedala Meg s úškrnom.

Lola zdvihla oči, otočila tvár smerom von na zástupy prúdiace nákupným centrom. V dave zbadala Elvisovho učiteľa z gymnázia. Zdvihla ruku a zakývala mu.

Filip jej odkýval a pohol sa smerom k nej.

Vyzeral akosi spustnuto. Kruhy pod očami, trojdňové strnisko, vyťahané sprané tričko z Pohody spred troch rokov. V roztrhnutej igelitke z Panta Rhei niesol knihy.

- Nechcem vás rušiť, - povedal Filip. - Ale dobre, že vás stretávam. Elvis v poslednom čase nie je vo svojej koži. Mám taký dojem. Nechcete sa o tom porozprávať?

Lole pripadal práve Filip ako niekto, kto nie je vo svojej koži a potreboval by sa porozprávať. Usmiala sa naňho.

- Ďakujem, - povedala. - Mám prísť za vami do školy, alebo vás môžem teraz pozvať na kávu?

Filip váhavo pozrel za Lolin chrbát, kde na neho hľadeli dva páry pobavených a zvedavých očí jej priateliek.

- Odsadneme si, - uistila ho Lola.

Filip si objednal espresso, čierne a horké, Lola už druhé kapučíno. Filip začal so svojimi pozorovaniami mladého nadšeného pedagóga, trochu popsychologizoval, spomenul pár vlastných hypotéz a keď bol vo fáze vyjadrenia nádejí, prišla Lole esemeska.

Len som ti chcel povedat, ze ta stale lubim a ze urobim vsetko pre to, aby sa tvoje sny splnili, písal jej Gregor. Aj by ju Lola ukázala kamarátkam pri vedľajšom stole, ale nechcela, aby sa spýtali, odkiaľže to manžel píše a či si je istá, že tá správa patrí jej.

Čo sa dá na to odpísať? Hlavne ak nevie, či sa dá oddeliť dobre odležaná manželská láska od čerstvých krívd a pochybností. Môže mu napísať Aj ja teba? Nemôže. Ak sa ti nechce, prisil sa, hovorila Lole v detstve stará mama.

Pozrela na Filipa. Diskrétne čakal, kým sa rozhodne, čo s telefónom v ruke urobí.

- Prepáčte, - povedala mu Lola.

- To nič, pokojne si to vybavte, - povedal on.

- To je manžel, len mu odpoviem, hneď keď si rozmyslím, čo vlastne.

Filip sa chápavo usmial a odvrátil hlavu. S vlažným záujmom zapichol pohľad do unavujúceho prúdu auparkovej krásy obtiahnutých džínsov, opätkov, krátkych bundičiek a leskov na perách.

Lola sklonila hlavu k mobilu.

Si uzasny, vies to? odpísala mu. Ani to tak nebolelo.'

Šiesta kapitola - Dýchaj, zhlboka dýchaj

- Čo ti je? - spýtala sa.

- Nič, - povedal pridusene.

- Tak prečo nedýchaš?

- Ja nedýcham?

- Nedýchaš. Normálne je dýchať. A ty nedýchaš. Už aj meníš farbu.

- Zadržiavam dych.

- Prečo?

- Páli ma záha.

- Čo ťa páli?

- Mám veľa žalúdočných kyselín. Najedol som sa a hneď som šiel do postele.

- Nemusel si ísť hneď do postele. Mohli sme sa ešte rozprávať, dať si kávu, potom pivo, pozerať telku, namasírovať si nohy, ísť spolu do vane a až potom do postele.

- Myslel som, že si chcela.

- Ja že som chcela?

- Ty. Vyzerala si strašne nadržane.

- Kým si ma nevyzliekol, tak som nebola.

- Vyzliekol som ťa, hneď keď som prišiel.

- Nechápem, prečo sa vždy tak ponáhľaš.

- Máme málo času, ale veľa lásky.

- A potom ťa páli záha.

- Vidíš, ako kvôli tebe trpím.

Šeri sa zasmiala a prevrátila sa na brucho. Obtrela sa pritom o Gregora tvrdou vztýčenou bradavkou a to ho mierne vzrušilo. Je ale priskoro, aby sa s ňou pomiloval ešte raz a on už nemá toľko času, aby si počkal, kým to pôjde.

- Zostaneš do večera? - spýtala sa Šeri, akoby mu videla do hlavy.

- Nemôžem, - povedal Gregor. - Teraz som vlastne na predĺženom obede, musím ísť ešte do firmy.

- A potom pôjdeš domov?

- Musím chodiť niekedy aj domov.

- Je mi tu bez teba smutno.

- Veď som ťa práve pretiahol.

- Ježiš, to nie je len o sexe! - Šeri sa posadila na posteli a chystala sa vstať. Zohla sa po Gregorovu košeľu ležiacu na dlážke a obliekla si ju. Popudilo ho to. Prečo to robí? Chce silou-mocou zanechať stopy? Chce si jeho oblečenie označiť, nechať nasiaknuť svojimi pachmi, poznamenať vlasmi, šupinkami kože, spadnutými mihalnicami, vzdychmi a citmi?

- Neobliekaj sa, - povedal jej Gregor.

- Prečo? - podráždene sa ozvala Šeri.

- Chcem sa na teba pozerať.

- Ja nechcem.

- Si krásna, keď si nahá, si absolútne bezchybná.

- Necítim sa tak.

- A ako sa cítiš?

- Bezbranná, - povedala Šeri. - Zraniteľná. Cítim sa ako hračka v tvojich rukách. Taká tá gumená hračka. Pískacia. Ty ma stlačíš a ja urobím písk. Už len čakám, kedy ma budeš mať dosť a hodíš ma nejakému psovi, aby ma aportoval.

- Akému psovi?

- To bola metafora!

Šeri v jeho košeli odkráčala do kuchyne, Gregor počul, ako si tam napúšťa vodu. Vstal z postele a vybral zo svojho plášťa balíček zabalený v striebornom papieri.

- Z ktorej ruky to chceš? - spýtal sa jej, keď sa vrátila.

Šeri ho spredu objala a hmatala po celej dĺžke jeho rúk schovaných za chrbtom. Keď dohmatala až k balíčku, usmiala sa, privinula sa k nemu a jazykom mu prešla po bradavke. Keď sa k nej prisala, Gregora obliala vlna vzrušenia. Nesmie sa tomu poddať, vedel, že tentoraz hrá Šeri o čas, skúša svoju moc.

- Pôjdeme niekam spolu na výlet, dobre? - povedal jej. - Hneď ako to bude možné. Na tri dni. Budeme spolu raňajkovať, večerať, aj spať. Všetko, čo chceš. Kam by si chcela ísť?

Šeri mu jazykom zavibrovala o bradavku a chytila mu do ruky stoporený penis. Gregorovi preletelo hlavou, že by ju predsa len mohol ešte rýchlo prehnúť cez kreslo. Ale začal mu zvoniť mobil.

Pokúsil sa vymaniť zo Šerinho objatia, ale držala sa prisatá ako kliešť. Musel vyvinúť väčšiu silu, aby ju od seba odtrhol. Podal jej balíček a pozrel na displej telefónu. Bola to jeho žena, samozrejme.

Zhlboka sa nadýchol, prešiel do kuchyne a zdvihol to.

- Kde som ťa zastihla? - spýtala sa Lola.

- V banke, - povedal Gregor s pohľadom zapichnutým na neumytý riad v dreze.

- Vyrušujem?

- Hovor stručne, niečo tu riešim.

- Ten dom, čo sme o ňom včera hovorili, môžeme vidieť už dnes o piatej.

- Dnes sa mi to nehodí.

- Tak budúci týždeň v pondelok.

- To budem mimo.

- V stredu?

- Aj to.

- A kam ideš?

- Ešte neviem.

- Zvláštne.

- Stále sa miesto tej akcie prekladá. Asi to bude v Brne.

- Aha. Kedy vlastne môžeš?

- Tak radšej dnes. Nejako si to zariadim.

- Ďakujem, - povedala Lola. - A zober cestou Elvisa zo školy. Ja to nestíham.

- Nech ide domov autobusom.

- Chcel sa ísť s nami pozrieť na dom.

- Na desať domov sa nechcel ísť pozrieť a na jedenásty sa chce?

- Ja neviem. Možno videl fotky.

- Tak dobre.

- Je pekná? - spýtala sa zrazu Lola.

- Kto? - spýtal sa zaskočene Gregor.

- Tá pani v banke, s ktorou niečo riešiš.

Gregor priložil dlaň k telefónu a zašepkal do neho:

- Je to stará striga.

Lola sa na druhom konci linky rozosmiala a zložila.

Keď sa Gregor vrátil do izby, na posteli vedľa parfumu rozbaleného zo strieborného papiera ležala Šeri, držala si srdce a lapala po dychu.

- Čo ti je? - preľakol sa Gregor.

Šeri zamávala rukou a len prudko dýchala.

- Čo ti je, preboha?

- Zastavilo sa mi srdce. Na chvíľu. Už som to mala. Trikrát.

- Kedy si to mala?

- Hocikedy. Príde to a zase odíde. Raz na to umriem.

- Mala by si ísť k lekárovi. Možno ti chýbajú nejaké vitamíny. Alebo je to psychické.

- Mám to z tvojej ženy.

- Čože?

- Ona mi to robí.

- Ako, prosím ťa?

- Neviem. Ale sú na to metódy.

- Ani nevie, že ešte existuješ.

Šeri naňho pozrela a pohla kútikmi úst. Mohol to byť úsmev, keby v ňom nebolo toľko trpkosti.

- A nevymýšľaš si to? - spýtal sa Gregor.

- Si hnusný.

- Snažím sa nebyť. Potrebujem svoju košeľu.

Šeri sa posadila chrbtom k nemu, vyzliekla si košeľu a podala mu ju, odvrátená, ani na neho nepozrela.

Osprchoval sa a obliekol za dve minúty. Šeri celý ten čas nahá nehybne sedela na posteli a pozerala z okna na jesenne žltú korunu stromu na ulici. Asi pritom prehĺtala slzy, modlila sa alebo niekoho preklínala, to Gregor nevedel, mohol sa len domnievať. Nechcelo sa mu to už riešiť, na tento druh kratochvíle nikdy nemal nervy, a predsa mu musel čeliť so železnou pravidelnosťou. Akokoľvek nezávisle, odosobnene a nadržane sa ktorákoľvek žena, s ktorou mal do činenia, tvárila na začiatku, vždy sa to skončilo vyčítavým mlčaním, slzami a citovým vydieraním. Znovu sa nadýchol, tak ako pred chvíľou a snažil sa dostať do hlasu toľko trpezlivosti, že sa mu pod jej váhou takmer zlomili hlasivky.

- Nebuď smutná, zavolám ti, - prisadol si k nej už obutý a celkom oblečený a pobozkal ju na krk.

Odvrátila sa.

- Choď už, do riti, - povedala.

- Aby si vedela, nehnevám sa, - povedal s úsmevom a zdvihol sa na odchod.

Šeri sa za ním otočila, až keď bol v predsieni pri dverách.

- Chcem ísť do Reykjavíku, - povedala. - Trebárs. Alebo do Krakowa. To je jedno kam.

- Čože? - zakričal z predsiene, lebo zle rozumel.

- Miluješ ma? - zakričala.

Gregor sa vrátil do dverí izby.

- No jasné, - povedal.

- Naozaj?

- Naozaj.

- Povedz to celou vetou. Že ma miluješ.

- Nabudúce, - povedal Gregor, vyšiel von a zabuchol za sebou dvere.

Elvis nastúpil dozadu, pozdravil a povedal, že v škole nebolo nič zvláštne bez toho, aby čokoľvek urobil s úrovňou zvuku, ktorý mu cez slúchadlá likvidoval ušné bubienky. Gregor podľa toho, čo mohol zachytiť cez hluk motora, usudzoval, že to agonické skučanie je priamou príčinou Elvisových letargických stavov, ale nechcelo sa mu do toho zabŕdať, na diskusie o umení má jeho syn matku, jeho otec je dostatočne vyťažený tým, že zarába a určuje smer. On bol v jeho veku iný. Športoval, balil baby a mal nejaké ciele. Z tohto pohľadu sa Gregorovi jeho pokus šíriť ďalej svoju genetickú informáciu príliš nepodaril. Elvis mal jeho pery, jeho oči, jeho krvnú skupinu, ale inak nič. Nič, s čím by sa dalo počítať.

Gregor sa v hustej premávke preradil z pruhu do pruhu a premýšľal nad formuláciou zmluvy, ktorú ráno pripomienkoval, potom vypočítaval náklady, výnosy aj možné zisky a nakoniec dumal nad svojím obchodným partnerom a jeho návrhmi zo včerajška. Vždy mu boli trochu smiešni mudrlanti, čo so sebou všade vláčia najdrahšie notebooky a potom vážne pokyvujú hlavami a preklikávajú, čo im sily stačia. Takíto ľudia boli vždy Gregorovou potravou. Neistí muži s malým vtákom. Počítač treba mať v kancelárii a na obchody so sebou nosiť svoju hlavu. Gregor si vedel monitor premietnuť aj na čelné sklo auta, na dosku stola, aj na strop nad posteľou po dobrom sexe. Mal v hlave celý operačný systém. A preto sa dostal tam, kde je.

Zazvonil mu mobil. Volala Šeri. Na okamih si povedal, že to jednoducho nechá vyzvoniť, ale potom si predstavil, že jej zase prišlo zle alebo sa mu chce ospravedlniť, tak to teda zdvihol.

- Gregor?

- Áno?

- Ďakujem za parfum. Intuition. Estee Lauder. Hm.

- Niet za čo.

- Taký istý používa tvoja žena, však?

Beštia, je to malá beštia, pomyslel si Gregor.

- Nepoužíva.

- Viem, keď klameš.

- Neklamem. Musím končiť.

- Vylievam ho do záchoda.

- Ahoj.

- Neskončila som!

Ale Gregor položil. V spätnom zrkadielku zacítil Elvisov prepaľujúci pohľad.

- Čo je? - spýtal sa Gregor vytočene.

Elvis neodpovedal, len sa zahľadel cez bočné okno na premávku.

- Mama, - povedal Elvis.

- Čo?

- Vľavo je mama, - povedal Elvis.

Gregor sa preradil do vedľajšieho pruhu, spomalil a ocitol sa vedľa auta svojej ženy. Na semafore blikla oranžová a obaja zastali bok po boku ako kone pripravené na rytiersky turnaj. Lola ich nevidela a Gregor sa na ňu díval, ako pokojne sedí s jednou rukou na volante, dlhé prsty, prameň vlasov zastrčený za uchom. Slnečné okuliare jej dodávali vzhľad niečoho neznámeho a nevypočitateľného. Premýšľal, či by ho zaujala, aj keby ju nepoznal a usúdil, že áno. A zrazu závidel všetkým tým neznámym mužom, ktorí ju stretnú, že po nej môžu túžiť. A závidel sebe samému, že on ju vlastní.

- Je pekná, že? - povedal Gregor Elvisovi.

Elvis neodpovedal, ale na to si Gregor za tie roky zvykol. Kedysi vyslovil domnienku, že je možno dementný, ale Lola na jeho obranu používala slovo introvert a zložitá povaha a keďže zo školy nosil na počudovanie prevažne jednotky, tak to nechal tak. Možno aj všetky Gregorove milenky boli hlavne podvedomou túžbou jeho tela splodiť ešte nejaké iné dieťa. Extrovertné, príťažlivé a odpovedajúce na otázky, ktoré mu niekto položí.

Naskočila oranžová, Gregor zatrúbil a hlučne vyštartoval. Predbehol Lolu, spomalil, chvíľu ju blokoval a potom zrýchlil a nie celkom čistým preraďovaním z pruhu do pruhu jej zmizol z dohľadu.

Na miesto stretnutia s realitnou agentkou na prázdne parkovisko pri kostole dorazili ako prví. Nebola tam ani agentka, ani Lola. V okamihu, ako zastali, Elvis otvoril dvere a vystúpil. Gregor zostal sedieť a vybral mobil, že vybaví aspoň pár vecí s novou sekretárkou.

Elvis mu ale zvonku zaklopkal na okienko. Mal prekvapivo zložené slúchadlá.

Gregor spustil sklo.

- Podvádzaš mamu? - spýtal sa Elvis.

Vyzeral rozrušene. Gregora prvýkrát v živote napadlo, že by mu jeho syn mohol aj vraziť a už by to začala byť relevantná rana.

- V čom?

- Máš milenku?

- Ako sa to so mnou rozprávaš?

- A myslíš si, že ti to prejde?

Gregor cez okienko zdrapil syna za bundu.

- Takto so mnou hovoriť nebudeš, to si od takého malého smrada ako ty nenechám, aj keď si môj syn.

Elvis mu uprený pohľad opätoval:

- Mám to chápať ako priznanie?

- Si hlupák, - povedal synovi Gregor.

Za jeho chrbtom sa v zákrute objavilo Lolino auto. Obišlo kostol a odbočovalo na parkovisko.

- To ty si hlupák, - povedal Elvis a vytrhol sa mu.

Pozrel na matku vystupujúcu z auta a rozbehol sa ku kostolu.

Lola sa zadívala na odbiehajúceho syna, zahrnula si vlasy rozfúknuté vetrom a podišla ku Gregorovi.

- Čo je to dnes za deň? - spýtala sa.

- Trochu na hovno, že? - odpovedal Gregor.

Vietor znovu zafúkal a privial k nemu od jeho ženy závan toho, čo pochádzalo z pár kvapiek Intuition na jej tele a vo vlasoch a Gregor si uvedomil, že lepšiu vôňu naozaj nepozná.

Siedma kapitola - Každá brána má svoj sezam

Je málo spôsobov trávenia voľného času, pri ktorom sa dá objaviť toľko rôznych druhov duševného úpadku ako pri obhliadkach domov na predaj. Vyžaduje to vyrovnanosť a vedomie cieľa, aby to človek nezabalil, uvedomila si Lola. A doma v chladničke treba mať fľašu vodky a bez strachu z toho, že z neho bude raz nechutný alkoholik, si z nej treba vždy po príchode domov uliať.

V domoch ich vítali rozhádaní manželia tesne pred rozvodom alebo v tom horšom prípade dávno po rozvode. Kŕčovito sa usmievali vzájomne sa nenávidiaci dediči ako supi zhromaždení v dome po bezdetnej tete a bez štipky úcty k hmote, ktorá ju za života obklopovala, zjednávali a počítali svoje zatiaľ neexistujúce podiely. Zachmúrení členovia rodín postávali v miestnostiach, ktoré obývali kedysi v dobrej viere, že budú zvládať platiť hypotéky alebo ich firmy neskrachujú, ale ich predpoklad sa nenaplnil, tak teraz existujú v provizóriu ľudí na odchode a dopredu nenávidia tých, ktorí si budú môcť dovoliť to, čo im nevyšlo. Koncentrované zúfalstvo, vypočítavosť a zloba.

- Zase ďalší, čo vedia fotiť, - povedal Gregor, keď všetci štyria zastali pred malou medzivojnovou vilkou v schátralom stave.

- Ako prosím? - spýtala sa realitná agentka. Mala široký úsmev a hendikep tridsiatich kíl nad hmotnostné tabuľky vyvažovala interesantným výstrihom a trčiacou čipkou ružovej podprsenky.

- Táto búda vyzerá dobre z jediného uhla. Ak si ľahnete pod tento krík a cvaknete, uvidíte len to, čo je treba vidieť a ten zvyšný humus, čo majú okolo, je mimo záberu. Tak si tam ľahli a cvakli to, - povedal Gregor.

- To som fotila ja, - povedala agentka koketne.

- Vás je škoda na prácu v realitách, - povedal Gregor.

- Myslíte?

- Mali by ste fotiť. Nebolo vám pod tým kríkom zima?

Elvis sa znechutene odvrátil a demonštroval známky blížiaceho sa dávenia.

- Je ti niečo? - spýtala sa ho Lola.

- Nič, čo by sa dalo teraz riešiť, - povedal Elvis.

- Naozaj?

- Bojíš sa, že ti ogrciam sukňu?

Gregor s agentkou stúpali po chodníku k domu. Lola chytila Elvisovu tvár do dlaní a pozrela mu do očí.

- Bojím sa o teba, - povedala mu.

- O mňa sa nemusíš.

- Chcela by som sa ťa niečo spýtať.

- Aj ja teba.

- Tak sa pýtaj.

- Ty prvá.

- Neberieš nejaké drogy?

Elvis sa uchechtol.

- Drogy? - spýtal sa. - Akože či si nepichám heroín medzi prsty na nohách?

- Napríklad, - povedala Lola a snažila sa spomenúť si, kedy naposledy videla jeho nohy naboso.

- Neberiem drogy, - povedal Elvis.

- Ani marihuanu? - povedala Lola.

- Cítiť zo mňa niečo? - spýtal sa Elvis. - Niekedy nechápem, ako môžeš byť tak mimo.

Lola cítila, ako jej náhle vychladli dlane. Každým dňom cítila väčšiu bezmocnosť a potrebovala stále viac mejkapu a sústredenia, aby to zakryla. Kam smeruje? Začne to zajedať, zapíjať, bezuzdne upratovať, alebo sa bude liečiť sebaľútosťou a nenávisťou?

- Pani Nebeská! - zavolala na nich od otvorených dverí domu agentka.

- Poďte, nech to máme za sebou, - zakričal Gregor.

Lola sa pohla. Potom si spomenula a spýtala sa:

- A tvoja otázka? Čo si sa chcel spýtať ty?

- Chcel som sa spýtať, či je Gregor naozaj môj otec.

- Pochybuješ o tom?

- Dúfal som, že nie je.

- Zdá sa ti, že sa naňho málo podobáš? - spýtala sa Lola a usmiala sa.

- To si nemusela, - povedal Elvis a zamieril za dom. - Počkám vás vonku.

Majiteľmi domu bola tragická dvojica fúzatého blonďáka s vyfúkanými vlasmi, z ktorého museli v roku 1978 odpadávať všetky čajočky na diskotéke v Komárne, a mĺkva anorektička s nalakovaným účesom čerstvo od kaderníčky.

- Len poďte, nehanbite sa, ukážem vám, čo len chcete, - slizko sa zasmial on.

Ona len pohla kútikmi úst, kostnatou rukou pohladila malého psíka, ktorého držala v náručí a šla si sadnúť do kresla pri balkónových dverách, otočeného smerom von.

- On mi niekoho pripomína, - zašepkal Gregor Lole. - Asi nejakú postavu z filmu.

- Z filmu? - spýtala sa Lola. - Ty pozeráš nemecké filmy?

- Iba nemecké porno. Mal som kedysi také obdobie.

Lola vedela, že je to celkom dobrý vtip a že Gregor sa snaží, čo mu sily stačia, ale nemohla sa zasmiať, nie pod pohľadom tej mlčiacej ženy v kresle.

- Aká je história tohto domu? - spýtala sa Lola spôsobne, tak ako v iných desiatich domoch položila túto istú otázku. Niekde začať treba a občas je rutina tým jediným vodidlom, ktoré máme, aby sme sa celkom nestratili .

- Akože kto ho postavil, chcete vedieť? - spýtal sa muž.

- Aspoň približne, - povedala agentka.

- To my nevieme, - povedal muž. - My sme ho zdedili. Tuto po rodičoch mojej bývalej manželky. A tým ho pridelili. Jej fotrík bol velký komanč. Bohvie koho musel udať, aby sa dostali k takémuto domu.

- A prečo ho predávate? - spýtal sa Gregor.

- Máme každý nejaké svoje plány, - povedal muž. - Potrebujeme ich vyfinancovať. O tom by sme možno mali hovoriť hneď z úvodu, nech nestrácame čas.

Lola pozrela na ženu. Hladila psíka a pozerala na Elvisa za oknom, ako chodí po vonku a nezúčastnene kope do krtincov v zanedbanej záhrade. Chcela sa jej niečo spýtať, ale nevedela čo. Zrazu ju začal pichať sveter, čo mala na sebe. Akoby sa vlna, obsiahnutá v zmesovom vlákne, začala búriť a v spomienke na svoju ovčiu minulosť chcela reagovať útekom na dusno vsiaknuté do každej molekuly v tomto priestore.

- Nehnevajte sa naňho, prosím, - povedala Lola s pohľadom na Elvisa. - Každý s tou pubertou robí, čo môže.

Žena otočila tvár. Na bledých vpadnutých lícach mala nesymetricky rozotretú krikľavú červeň. Svrbenie sa stupňovalo. Lola mala zrazu dve nutkania. Vyzliecť si sveter a spýtať sa tej ženy, či nepotrebuje vyslobodiť, či nechce nejaké jedlo, pohladenie alebo číslo na linku pomoci týraným ženám.

- Ani vy tento dom nechcete, však? - spýtala sa žena Loly nečakane sýtym hlbokým hlasom.

Lola sa obzrela okolo seba. Snažila sa vidieť v interiéri to, čím bol kedysi a čím by ešte raz mohol byť. Nemohla sa sústrediť. Cez čapíky na sietnici oka sa do jej mozgu nekompromisne predierali len obrazy fľakatých tapiet, zničenej mozaikovej dlažby, krivo zaveseného parožia a schodov olepených obšúchaným linoleom. A depresia, ťažká depresia, taká ťažká, až sedela na pľúcach a nedovoľovala poriadne sa nadýchnuť.

- Trinásť miliónov, - povedal za ich chrbtom muž. - Z toho osem na papieri a zvyšok na ruku. Ale môžeme sa dohodnúť, že ste mi sympatický, tak vám tristotisíc spustím.

- Trinásť? - spýtala sa zaskočene agentka. - Minulý týždeň ste hovorili deväť.

- Situácia sa mení každým dňom, - povedal muž.

- To za túto cenu nepredáte, - povedal Gregor.

- Ja si na svojho kupca počkám, - povedal muž.

Žena sklamane zatvorila oči.

- Toto ale musím povedať šéfovi, - povedala agentka mužovi.

- Len povedzte, moja zlatá, každý máme svojho šéfa, čo chce byť o všetkom informovaný, - povedal muž.

Žene v kresle unikol tichý vzlyk.

- Môžem vám nejako pomôcť? - spýtala sa jej Lola.

Všetci sa zrazu na ne pozreli.

Žena so zatvorenými očami pokrútila hlavou.

Lola vybehla von. Nadýchla sa chladného vzduchu. Zalapala po dychu, akoby ju práve, ešte nemŕtvu, vyslobodili zo zatlčenej truhly.

Vyzliekla si plášť, zvliekla sveter a zostala stáť v tenkej blúzke. Nechala, nech sa do nej oprie jesenný vietor. Privial pár žltých listov a jeden z nich prilepil o Loline telo. Chytila ho a zavolala na Elvisa.

Objavil sa spoza domu . Držal v ruke bedľu.

- Zahoď to, - povedala Lola.

Zahodil ju bez zaváhania a bez zbytočnej otázky.

Fascikel s fotografiami domov strčených v plastových obaloch, aby ich nezničili pot a slzy možných kupujúcich, položili na kapotu auta a Lola v nich zo zotrvačnosti listovala. Mala toho dosť. Z chladu sa jej začalo zívať a jediné, na čo mala chuť, bolo ľahnúť si do vane.

Prevrátila zvyšok ponúk na poslednú stranu a chystala sa všetko vrátiť agentke. A tam bol ten dom. Starý, zarastený brečtanom, kovaná bránka, ruže, kamenný chodník k besiedke.

- Toto je čo? - užasnuto vydýchla Lola.

- To tam nemá byť, - povedala agentka.

- Prečo?

- To sme stiahli z ponuky, tam sa nedá dohodnúť. Majiteľka je úplne šibnutá.

Agentka natiahla ruky po zväzku ponúk, Lola ich však chytila a držala ako kliešť.

- Ja ten dom musím vidieť, - povedala Lola.

- Pozrite, je piatok, ja mám toho dosť, neviem, či zvládnem ešte jeden beznádejný prípad.

- Ako viete, že je beznádejný? - vložil sa do debaty Gregor a Lola mu za to bola nesmierne vďačná.

- Už trikrát to niekto chcel kúpiť, - povedala agentka. - Raz im povedala, že sa jej nepáčia a že im dom nepredá, ďalším zas povedala, že zmluvu nepodpíše, lebo by v tom dome boli nešťastní a u tretích zvýšila cenu na trojnásobok. A ťažko sa s ňou dá dohodnúť aj na obhliadke, lebo ona tam nebýva, kľúče nám nedala a je ochotná stretnúť sa len podľa toho, v akej fáze je Mesiac.

Lola sklonila hlavu nad fotografie. Vedela, že nezaspí, kým to miesto neuvidí na vlastné oči. Otočila sa na Gregora.

- Dnes si ešte psychiatrie nemala dosť? - spýtal sa Gregor. - Poď domov, otvoríme si víno.

- Prosím, - povedala mu Lola.

- Ty prosíš? - usmial sa Gregor.

- Pozrieme sa len zvonku, len na minútku, - povedala Lola.

Gregor sa otočil k agentke:

- No čo s ňou urobíme? Zvládneme to ešte obzrieť, aby mala dušu na mieste?

Agentka si vzdychla. Lola vedela, že presne takto to Gregor so ženami robí. Usmieva sa, žartuje, tvári sa, že oni dvaja sú spojenci proti tým ostatným a nepopustí, ide si za svojím. Trvalo jej desať rokov, kým sa naučila aspoň občas tomuto druhu tlaku odolať.

- Čo mám s vami robiť? - povedala agentka. - Pôjdem prvá, držte sa za mnou.

- Ste poklad, - povedal Gregor a pohol sa k svojmu autu.

Elvis nastúpil k Lole a potom sa všetky tri autá presúvali v ústrety nastupujúcemu podvečeru.

- Neberieš drogy? - spýtal sa Loly Elvis zo sedadla spolujazdca.

- Prečo?

- Vyzeráš tak, - povedal a sám pre seba sa zasmial.

Dom vyzeral v skutočnosti ešte lepšie než na fotografiách. Lola sa chytila mreží kovovej bránky a civela na priečelie s drevenými vyrezávanými dverami, na krík odkvitnutej hortenzie, na starú, malebne ošarpanú lavičku.

Vo vetre na streche škrípal veterník v tvare kohúta.

Lola nehybne stála, len počúvala to škrípanie a svoje srdce rozbúchané až kdesi v hrdle. Cítila, ako sa jej tlačia do očí slzy, ako keby prišla na nejaké dôverne známe, ale už zabudnuté miesto. Nevládala myslieť ani hovoriť, žiadalo sa jej len ohmatať tie múry, trávu, chodník, sadnúť si na torzo lavičky.

- Tu by mohli natáčať nejaký horor, - povedal Gregor.

- Tu sa horory odohrávajú vždy, keď to chce niekto kúpiť, - poznamenala agentka a Gregor sa zasmial.

- Mne sa tu páči, - povedal Elvis.

Lola odstúpila od bránky, urobila dva kroky, zohla sa a strčila prsty do škáry v kamennom múre. Bol tam kľúč.

- Ako si vedela, že tam je? - spýtal sa jej Gregor.

- A kde inde by bol? - povedala Lola.

Strčila kľúč do zámky v bránke, otočila ním a otvorila.

- Poznáte to tu? - spýtala sa agentka podozrievavo.

- Zatiaľ nie, - povedala Lola a vošla dnu.

Za domom bol opršaný basketbalový kôš, pod ním popraskaná lopta a pri dome košík plný jabĺk.

- Cítiš to, čo ja? - spýtala sa Lola Gregora.

- A čo cítiš?

- Ja tu cítim domov.

- Ja cítim problémy.

- Prečo?

- Pozri sa pred seba a buď utekaj, alebo sa priprav na obranu pred urieknutím.

Cez otvorenú bráničku vchádzala stará dáma, oblečená ako japonské turistky na výlete v Paríži. Krikľavý rúž, hodvábna šatka, kabát burberry, na krku fotoaparát, na nohách biele kožené tenisky.

- Kto vám otvoril? - zakričala.

- Ja, - povedala Lola.

Vyšla dáme v ústrety. Mala v sebe niečo zo slečny Marplovej z filmového spracovania ktorejsi detektívky Agathy Christie, keby sa, samozrejme, slečna Marplová rozhodla vyskúšať nejaké steroidy. Táto slečna Marplová totiž vyzerala, že by Lolu vládala prehodiť cez dom, keby chcela.

- Dovolil vám to niekto? - spýtala sa Marplová prísne.

- Prepáčte, - povedala Lola. - Našla som kľúč.

- Ako?

- Neviem, - povedala Lola. - Jednoducho bol tam.

- Aké ste znamenie?

- Strelec.

- Dobre. Vidím vzadu tú tlstú zmiju z realitky, prišla s vami?

- Áno. Chceli by sme kúpiť tento dom, - povedala Lola a zadúfala, že sa Gregor neozve, že to nie je pravda.

- Dobrý večer, - povedal Gregor.

Spoza domu vyšli agentka a Elvis s loptou v rukách. Slečna Marplová ich všetkých štyroch pomaly dôkladne preskenovala očami, akoby ich skúmala od každej jednotlivej bunky až po usadeniny na dne čiernych duší. Potom sa otočila späť k Lole.

- Tento dom môže zmeniť vaše životy, - povedala slečna Marplová.

Realitná maklérka za jej chrbtom prevrátila oči.

- V dobrom, alebo v zlom? - spýtala sa Lola.

- V dobrom, ak vás niekto skutočne zo srdca miluje.

Lola pozrela váhavo na Gregora. Gregor by sa na ňu aj usmial, ale zachytil prepaľujúci pohľad svojho syna.

- Na to je ťažké sa spoľahnúť, však? - povedala slečna Marplová. - Človek sa nemôže zaručiť ani za svoje srdce, nieto za srdce druhého.

Lolu to nečakane zasiahlo. Ako keď v tmavej miestnosti niekto stlačí spúšť blesku. Na okamih všetko zaleje svetlo a zase všetko zmizne v tme. A je to tu, pomyslela si. Ako môžem očakávať lásku od niekoho iného, ak sama neviem, či som ešte schopná lásky. Súcit, hlboké priateľstvo, úctu, uznanie, lojalitu, to všetko jej vnútro obsahovalo. Ale vrúcnu bláznivú bezpodmienečnú lásku by tam už asi nenašla. Nechcela jej práve toto naznačiť tá stará žena? Že je vo vnútri vychladnutá? Plná skvelých vlastností a emócií v izbovej teplote?

- Môže to byť aj syn? - spýtal sa Elvis a očervenel.

- Kto? - spýtala sa.

- Nikto, - povedal Elvis a zašiel až za dom.

- Nechcete si pozrieť aj vnútrajšok? - spýtala sa majiteľka.

Dom postavil jej otec v roku 1933, keď sa vrátil z Ameriky. Priniesol si stavebné plány a presvedčenie, že najlepšie okná sú americké vysúvacie. Pre ne mal dom donedávna prenajatý starší pár z Oregonu. Vraj manželke pripomínal dom, v ktorom vyrástla. Otáčacie vypínače, vyblednuté tapety so vzorom lietajúcich motýľov, tmavé parkety.

Gregor vyšiel po vŕzgajúcich schodoch do podkrovia. Agentka ho nasledovala, lebo sa bála zostať s ježibabami osamote.

Lola sa v kuchyni oprela o drez a pozerala z okna na syna, ako hádže loptu do basketbalového koša.

- Koľko ste tu bývali? - spýtala sa Lola.

- Iba do vojny, - povedala slečna Marplová. - Bola som decko, pamätám si to len matne.

- Zvláštne je, že aj ja, - povedala Lola. - Akoby som tu už bola.

- Mala som staršiu sestru, - povedala slečna Marplová. - Umrela pred mojím narodením ako päťročná. Ale takým veciam vy hádam neveríte, že by ste s ňou mali niečo spoločné.

- Ak poviem áno, prezradíte to môjmu ošetrujúcemu lekárovi? - spýtala sa Lola.

Slečna sa zasmiala.

- Koľko je vaša cena za tento dom? - spýtala sa Lola.

- O cenu ide až v druhom rade.

- A o čo ide v prvom? Mám preskočiť horiaci kruh?

- Treba si to všetko dobre premyslieť, milá moja, - povedala slečna Marplová potom.

- Koľko chcete premýšľať? - spýtala sa Lola

- Ja? Vy by ste mali ešte premýšľať. Či je toto to pravé miesto. Či práve tu cítite, že na vás dýchol váš budúci osud. Kúpiť si dom je ako rozhodnúť sa pre manželstvo. Dom je ako partner. Celkom vás zmení. Vytiahne z vás veci, o ktorých ste ani nevedeli, že ich obsahujete.

Vonku sa začalo stmievať. Hore nad kuchyňou Gregor a realitná agentka dupotali a hľadali vypínače. Zvonku doliehali údery lopty o zadnú drevenú stenu basketbalového koša. Lola a cudzia stará žena stáli vedľa seba pri kredenci a mlčali.

- Ja viem, že potrebujem niečo zmeniť a viem, že veľa riskujem, - povedala potom Lola potichu. - Možno ak sa naruší stabilita, celá stavba, ktorá tak dlho hľadala rovnováhu, spadne, ale ja musím otvoriť ďalšie dvere a ísť ďalej, lebo tam, kde som, je stále menej vzduchu. Tak teraz búcham na vašu bránu a dúfam, že mi otvoríte.

Slečna Marplová prikývla a usmiala sa. Ubúdajúce svetlo zvonku jej na tvári nakreslilo strašidelné tiene.

- Každá brána má svoj sezam, - povedala.

Ôsma kapitola - Kedysi aj tá tráva za niečo stála

- Možno máte pocit, že vám nič nehrozí. Že je to absolútne bezpečný spôsob ozvláštnenia si života a varovania dospelých sú len zbytočnou hystériou tých, čo nič nezažili. Možno máte pocit, že ak vám to navrhne váš rovesník, a podľa štatistík vám to na deväťdesiat percent skutočne navrhne váš spolužiak alebo kamarát, tak to nemôže dopadnúť zle. Iba bude sranda. Lenže nazvali by ste to srandou, keby vás nejaká hoci aj dôveryhodná osoba zavolala poprechádzať sa po ulici, na ktorej je prestrelka?

Profesor Teodor Nebeský urobil pôsobivú pauzu a potom doložil:

- Možno vás to prekvapí, ale marihuana preukázateľne spôsobuje u užívateľov viac psychiatrických komplikácií než heroín.

Nejde na to zle, pomyslel si Filip a oprel sa o mozaikovú stenu gymnaziálnej jedálne. V šere sedeli študenti, pred nimi celkom ako v amerických filmoch stál bradatý univerzitný profesor z lekárskej fakulty a na projekčnú plochu premietal prezentáciu v powerpointe. Mal džínsy, čierny rolák a laserové ukazovátko. Naozaj na to nejde zle, udržal si pozornosť tej zberby a ešte im nalieva do hláv protidrogové múdrosti v rámci prednášky, za ktorú ani nechce mať zaplatené. Keď to riešili na porade, riaditeľka to najskôr zhodnotila ako omyl, potom ako vzácny prejav altruizmu. Filip to však celkom súkromne pokladal za diplomatický manéver Elvisovej matky, ktorá cez dedovu prednášku určenú akože všetkým chcela svojmu synovi odovzdať správu, že ak niečo berie, nech s tým okamžite prestane, lebo inak z neho bude finančne zruinovaný astmatik zatvorený na psychiatrii.

- Poďme sa porozprávať o slovách, ktoré poznáte z televíznych seriálov o súdnych vyšetrovateľoch, - povedal profesor Teodor, diaľkovým ovládačom namieril na otvorený notebook a za ním sa rozžiarila ďalšia tabuľka. - Kto mi vie povedať, čo sú to suicidálne tendencie?

V publiku to zašumelo a po chvíľke sa zdvihli dve ruky. Potom tretia. Filip sa im prizrel. Jeden šprt, jeden hlupák, čo sa hlási asi najskôr na záchod a jeden provokatér. Teodor si neomylne vybral provokatéra.

- Chcete nám povedať, že si dáme jointa a pôjdeme sa radostne obesiť? - spýtal sa chlapec, mierne sa nadvihnúc na stoličke. Vstávať sa neunúval.

Okolo sa zasmiali.

- Ticho! Szatmáry, ešte raz a vyhodím ťa von s neospravedlnenou hodinou, - reflexívne zajačala do priestoru kolegyňa fyzikárka s ľahko opotrebovanými nervami.

Ale profesor sa len pobavene usmial a počkal, kým sa študenti utíšia.

Teraz ukáž, či si frajer, pomyslel si Filip.

- Dáte si jointa a obesiť sa nepôjdete, bude vám radostne a bude sa vám zdať, že vás miluje celý svet, - povedal Teodor. - Dáte si ho druhýkrát a zase vám bude radostne. Obesiť sa pôjdete v období medzi tými dvomi jointami. Niečo sa vám stane, rozíde sa s vami frajerka alebo dostanete ohavné vysvedčenie a vy zrazu túto situáciu nebudete schopní zvládnuť tak dobre, ako kým sa váš život nezačal deliť na kúsky rozdelené jointami. Vaše jediné skutočné bohatstvo je to, čo vás robí jedinečným a to je vaša osobnosť. Tá sídli vo vašom mozgu. A marihuana, presnejšie účinná látka tetrahydrokanabinol, skrátene THC, ovplyvňuje cez dva druhy receptorov práve fungovanie mozgu. Mení ho. Ukážem vám ako.

Teodor namieril diaľkovým ovládačom na notebook a stena za ním zhasla, monitor tiež. Chvíľu bezmocne šťukal v stále sa stupňujúcom smiechu adolescentov.

Teodor hodil diaľkové ovládanie o zem, pristúpil k počítaču a začal skusmo stláčať, čo mu prišlo pod ruku.

- Technická prestávka, - povedal Teodor. - Len to celé vyhodím z okna a môžeme pokračovať.

Nasledoval ďalší výbuch škodoradostného smiechu. Filip sa pohol k Teodorovi, zároveň však k nemu nečakane rýchlo vystrelil aj Elvis, hýbal sa dokonca rýchlejšie, než ho za posledné dva roky prinútil ktorýkoľvek telocvikár školy.

- Svetlo! - zakričal Elvis.

- Szatmáry, svetlo! - zakričala fyzikárka.

Filip prešiel okolo vypínačov a zapálil.

- Vďaka, šéfe, - povedal Szatmáry a jeho okolie to ocenilo vďačným smiechom.

Filip sa zastavil, otočil a uprene sa na neho zahľadel. Prestali sa smiať, čo Filip považoval za známku toho, že ešte nie je čas na odchod do nejakého iného odvetvia profesionálnej dobročinnosti. Prešiel až dopredu k Teodorovi a jeho vnukovi Elvisovi.

- Pozriem sa na to, - povedal Filip.

- Moment! - povedal Elvis. Zapol počítač a ten začal nabiehať.

- Môžeš pokračovať, - povedal dedovi.

- Čo tomu bolo? - podráždene sa spýtal Teodor.

- Nezastrčil si poriadne sieťový kábel a došla baterka. Bude to v pohode.

Filip sa zohol a zdvihol zo zeme diaľkový ovládač. Zastrčil dve oddelené plastové časti do seba a podal ho Teodorovi.

- Má to ešte zmysel? - spýtal sa Teodor. - To podstatné som im povedal a teraz už aj tak ručia ako slony.

- Štyrikrát šťukneš a máš záverečnú časť. Tú môžeš skrátiť, - povedal mu Elvis. - Je zdĺhavá. Povedz len to s tou potenciou, to ich bude zaujímať.

- Zo mňa bulvár neurobíš. Buď všetko, alebo nič, - povedal Teodor.

- Tak všetko, - usmial sa Filip.

- Radšej by som nič, - povedal Teodor. - Ani diaľkové mi nefunguje.

- Chceš prehrať? - spýtal sa Teodora Elvis.

- Čo? Toto? - spýtal sa Teodor.

- Aj toto je bitka, - povedal Elvis.

- To môžem potvrdiť, - povedal Filip. - Je to bitka každý deň.

- Môžeš si to prešťukávať ručne, - povedal Elvis. - Máš dobré džíny, pokojne ťa môžu vidieť aj zozadu.

Teodor na nich so záujmom pozrel a potom sa otočil k publiku a zvučným hlasom zvolal, tak, že prekričal päťstohlasý šum:

- Tak vám teraz dám otázku za dvadsať korún. V čom je viac účinnej THC, v jointe, alebo v hašišovom koláčiku?

Kým sa od miligramov drogy v jednom súste dostal Teodor k pseudoinkoherencii, bol už znovu vo švungu. Elvis si nešiel sadnúť, oprel sa vedľa Filipa na učiteľskej pozícii pri mozaikovej stene.

- Nevyzerá, že by ho to tak bavilo prednášať gymnazistom, - povedal Filip Elvisovi.

- Len zápasí s technikou, to je všetko, - povedal Elvis. - Ale už je na konci, má tam predposledný obrázok.

- Vy tú prednášku poznáte?

- A kto mu to podľa vás dával do tejto podoby?

- Jasné, - povedal Filip. - Len som myslel, že... Koho to vlastne bola iniciatíva, táto akcia?

- Mojej matky, - povedal Elvis. - Myslí si, že mám nejaké problémy.

- A máte? - spýtal sa Filip.

- Kto nemá?

- Niektorí aj nemajú.

- Vy máte?

- Problémy? Mám.

- No vidíte. A núti vaša matka vášho deda robiť prednášky? Najhoršie zo všetkého sú dobré úmysly.

- Vadí vám to?

- Prežijem to. Nech prednáša. On jej urobí dobre, ona bude spokojná a oni budú tri dni menej huliť.

- Kto oni? - spýtal sa Filip.

- Myslíte, že som práskač? - otočil sa naňho takmer ľahostajne Elvis.

- Myslíte, že nemám čuch? - povedal na to Filip.

- Ja s vaším čuchom nemám nič.

- Jasné, - povedal Filip. Chvíľu premýšľal a potom sa rozhodol to risknúť.

- Keby sme na konci roka robili súťaž krásy, ktorá baba by si podľa vás najviac zaslúžila vyhrať? Robím takú anketu, - povedal Filip.

- To má byť akože čo?

- Veď normálne odpovedzte.

- Žiadna.

- Žiadna sa vám nepáči?

- Nie.

- To je ako možné? Nikto na tejto škole nie je tvoj typ?

- Nikto. Ani žiaden chalan, ak tam mierite, môžete mame odkázať, že nie som homosexuál. Nech naši na to prídu sami, čo so mnou je.

- Zbytočne ma obviňujete, nikomu nič nebudem odkazovať, - povedal Filip.

- Máte vraj vo zvyku chodiť s rodičmi žiakov v Auparku na kávu, - povedal Elvis.

- Čože? - zareagoval Filip. Trafil sa presne do rečníckej pauzy v Teodorovej poslednej vete, pol jedálne otočilo hlavy k nemu.

- Ja vám to nevyčítam, - povedal Elvis. - Ja na vašom mieste by som tiež šiel s mojou matkou na kávu.

- Ničomu nerozumiete. Náhodou sme sa stretli.

- Ničomu nerozumiem? To je už môj osud. Držať hubu a krok.

Filipovi prišlo Elvisa zrazu ľúto. Za tou drzosťou uvidel niečo známe. Akoby sebaspytovanie vo chvíľach bolesti fungovalo ako leštenka, ktorá vyleští povrch duše do hladka, až sa v nej okolie odráža ako v čistej striebornej lyžici. Aj teraz sa Filip videl v Elvisovom vnútri. Komický, smutný, vzdorovitý, momentálne totálne nefotogenický hrdina.

- Elvis, ja vám nechcem zle.

- Nevolám sa Elvis.

- Ok, budem si to pamätať.

Žiaci zatlieskali, napodiv menej vlažne, než býva zvykom na podobných podujatiach. Teodor sa uklonil. Tí najbližšie k dverám začali vstávať a popri nich dvoch prešlo pár najvyzývavejších dievčat školy. V minisukniach, s leskom na perách a žiarivou blond vo vlasoch.

- Fakt sa ti žiadna nepáči? - spýtal sa Filip.

- Nie. Jediná pekná žena je tu tá nová učiteľka, má také mačacie oči, - povedal Elvis. - Ale tá je pre mňa trochu mimo vekový limit a okrem toho ide po vás.

Do tých mačacích očí sa Filip díval už o pár hodín. Si taká Siamka, oslovil ju v duchu a spomenul si na mačku svojej susedy, tej susedy, do ktorej bol ako pätnásťročný zamilovaný. Vlastne nie zamilovaný, vzrušovala ho jej vôňa, hlboký hlas a zlá povesť, ktorá mu dávala možnosť premietať si v hlave kedykoľvek kasový trhák o tom, ako jej raz zazvoní pri dverách, ona otvorí a on bude môcť siahnuť pod ten saténový župan, cítiť teplo jej kože a na perách chuť cigariet a pepermintu. A potom zaborí tvár do jej čiernej podprsenky a potom celé telo do jej tela. Aspoň to všetko si predstavoval, odkedy ho raz poprosila, aby v čase jej neprítomnosti nakŕmil mačku. Dal jej žrať, prechádzal sa po byte a potom si to urobil v jej spálni do hrste toaletného papiera. A tá mačka sa na neho pritom dívala svojimi modrými siamskými očami.

Táto Siamka u nich v škole nastúpila na dobu určitú za kolegyňu, čo odišla na materskú dovolenku. Boli trikrát v kine a raz spolu darovali krv. Naposledy sa bozkávali pod bránou a teraz bol prvýkrát u nej v byte pod priehľadnou zámienkou, že sa jej v počítači čosi nezdá s antivírovým programom. Všetko ako podľa príručky s názvom Od zoznámenia k svadobným zvonom. Sedeli spolu na gauči, pili víno, rozprávali sa o filmoch. Chcela sa s ním vyspať, vedel to, aj jemu sa páčila, to áno, ale uvedomoval si to skôr racionálne, než že by ho to k nej hnalo.

- Máš pekné ruky, - povedala mu Siamka a chytila mu dlaň.

Obrátila ju a kreslila mu nechtom po čiarach.

- Si charakter. Nevieš klamať. Budeš dlho žiť. A dokážeš skutočne hlboko milovať.

Zdvihla jeho dlaň a pobozkala ho do nej.

- Pre šťastie, - povedala.

- A ty máš nielen pekné ruky, si krásna celá, - povedal Filip. - Ja neviem klamať, musíš mi to veriť.

Strašné trápnosti, ani nevedel, čo ho k tomu núti, aby ich vypúšťal. Aj túžil po sexe, aj sa mu do toho nechcelo. To nezažil ešte nikdy. Je táto ambivalencia dôsledkom straty mladosti? Nemá ani tridsať a nevie, či sa chce vyspať s peknou ženou, ktorá sa mu ponúka?

- Dáme si ešte víno? - spýtala sa.

- Nevstávaj, - povedal jej. Když tady není ta, kterou mám rád, tak mám rád tu, která je tu.

Pobozkal ju. Pohladil. Pomaly ju vyzliekal. Preniesol ju do postele. A bolo to také strašne vážne. Bola ústretová a dosť pasívna. Prvýkrát to vždy robí v misionárskej polohe, má to také zdanie normálnosti, muž je hore, riadi priebeh a môže zistiť, ako im to spolu pôjde. Rozkročila nohy, zakvačila ich okolo neho a on zatvoril oči a musel myslieť na susedu v saténovom župane, jej posteľ prikrytú bielou umelou kožušinou a oči jej siamskej mačky, ktoré sa vtedy dívali na jeho zdurený penis, aby z toho o štrnásť rokov neskôr, teda v tejto chvíli, aspoň trochu niečo mal.

- Nemáš chuť na trávu? - spýtala sa ho potom.

- Ja na to príliš nie som, - povedal Filip.

- Nemám toho kilo.

- A koľko?

- Tak pre nás dvoch.

- Cítim sa nejako divne.

- To z toho sexu. Bolo to dosť nahovno.

- Ja viem.

- Neber si to tak. Prvýkrát to také býva.

- U mňa nie. Nie som taký tupec.

- Ja viem. Zahulíme a skúsime to ešte.

- Máš oči ako siamka v tomto svetle, vieš to?

- V tomto svetle nemôžeš nič vidieť.

- Potme je skutočná krása najoslnivejšia.

- Teraz škrtnem zápalkou a môžeš to porovnať.

Druhýkrát sedela ona na ňom. Tretíkrát to robili zozadu. Už takmer svitalo.

- My by sme sa fakt mali asi len kamarátiť, - povedala.

- Beriem vinu na seba. Asi sa pôjdem liečiť na stratu talentu, - povedal on.

- Koľko si nemal sex?

- Sedem mesiacov.

- Ja vyše roka. Naposledy s tým, čo mi dal hneď po tom sexe kopačky cez esemesku. Po štyroch rokoch chodenia. Vraj miluje inú. Takú psoriatickú piču.

- A odvtedy si s nikým nebola?

- Nedalo sa mi. Pri tebe som sa prinútila. Dozrel čas prestať sa ľutovať.

- Neplač.

- Neplačem, len mi slzy tečú.

- Neutieraj si ich nohavičkami.

- Nebudem kvôli gaťkám vstávať k vypínaču.

- Ty si zlatá baba, už sa netráp.

- Zlatá je v tejto situácii úplne blbé slovo.

- Kedysi aj tá tráva za niečo stála. Aspoň sme sa nasmiali.

- Kedysi sme nemali srdcia na prach rozlámané.

Na druhý deň sedel Filip za katedrou, pozeral von oknom, počúval vzdychy žiakov trápiacich sa nad písomkou a celou silou svojho sebaovládania sa snažil potlačiť nutkanie nahlas skučať. Profesor mal pravdu, medzijointové obdobie je na prd. Tie reči, ako dnes mladí súložia ako divé zvery, to sa dosť preceňuje. Sú takí a nie je ich málo, čo to robia raz ročne a úplne bez pôžitku. Asi ešte stále miluje Šeri. Tú, ktorú už vlastne nemiluje, lebo si to nezaslúži.

- Pán profesor, - prihlásila sa Karin, čo stále plače a aby to bolo vidno, sedí v prvej lavici. - Počula som zaskučanie.

- Áno? Ja nie.

- Aj ja to som počula, - povedala tá vedľa nej. - Chalani videli za školou potkana, možno je už vo vnútri.

- Aha, tak to by mohlo byť, - povedal Filip. - Potkany skučia. Zvlášť samotárske potkany, ktoré sa stratili tým svojim.

Pár dievčat zapišťalo a postavilo sa na stoličky. A tak sa musel Filip vzchopiť a začať riešiť zmätky.

Deviata kapitola -Trochu nežná, trochu chladná, tvrdá z prinútenia

Mala termosku s horúcim čajom, rozkladaciu stoličku, na kabáte vyhrnutý golier, okolo krku šál, na hlave čiapku, na rukách rukavice, žuvačku a ďalekohľad. Pripadala si ako Nikita. Nie Brutálna Nikita z toho seriálu, iba Nikita z toho filmu. Trochu nežná, trochu chladná, tvrdá z prinútenia. Krásna, profesionálna a nepolapiteľná. A nezmyselne zamilovaná do nesprávneho muža. Ako sa len volal? Rob? Bob? Greg? Nie, Greg nie, tak sa volá Šerin nesprávny muž, nie Nikitin.

Šeri sa lepšie usadila na rybárskej stoličke, ktorej nohy sa zaborili do blata poprášeného snehom ako formička na vianočné pečivo do mäkkého cesta. Zdvihla znovu ďalekohľad k očiam. Drahý, poľovnícky, zázračne približujúci. Mala ho požičaný od nového kolegu, bohvie na čo mu je, keď nikam nechodí, len sedí doma v paneláku. Asi špehuje susedov z domu oproti a ukája sa pritom. Šeri zložila ďalekohľad z očí a pozorne si ho prezrela. Bol čistý a ničím nesmrdel, takže ten chlapík nie je taký sprostý, ako vyzerá.

Zavadila o tvrdú škatuľku pod vrstvami oblečenia. Holterov monitor, povedal jej mladý doktor so studenými prstami, budete ho mať 24 hodín a robiť to, čo zvyčajne a tento prístroj zaznamená, čo pri tých každodenných činnostiach robí vaše srdce, keď vám teda tak búši a vynecháva, ako hovoríte. Nuž, vážený pán doktor, medzi moje zvyčajné aktivity nepatrí špehovanie domu svojho milenca, ale nikdy nehovor nikdy, možno sa to stane mojím koníčkom, čo vy viete, aj tak mi neveríte, že sa mi zastavuje srdce, pýtate sa ma na to s výrazom človeka, ktorý sa rozpráva s debilom. S tou elektronikou napojenou na hrudník som hrdinka niekde na polceste medzi Nebrutálnou Nikitou a Stephenom Hawkingom. Zatiaľ Nebrutálnou a Zatiaľ Sa Pýtajúcim na perspektívy prežitia ľudstva ako takého.

Vo vzduchu sa vznášalo pár osamelých vločiek snehu. V hľadáčiku ďalekohľadu sa objavil dom s niekoľkými známkami prebiehajúcej vlažnej rekonštrukcie. Vonku pár vriec s odpadom, baliace kartóny a okná bez záclon. Pred domom dvaja muži nemotorne manipulovali s veľkou papierovou škatuľou. Starší šedivý muž s bradou v krikľavej športovej vetrovke a vysoký chudý chlapec v niekoľkých mikinách na sebe a s divnou ušiankou na hlave. Môže mať tak trinásť alebo aj sedemnásť, je v ňom niečo neproporčné a nedorastené, ťažko ho odhadnúť. Možno nie som pri tom správnom dome, pomyslela si Šeri. Gregorovo auto nevidno, za domom trčí len nejaký nie príliš drahý a nie príliš nový model.

Tí dvaja vybrali zo škatule reťaz vianočných svetiel a začali ich vešať na mladú borovicu rastúcu pri bráne. Nejde im to. Znovu dávajú dolu, čo povešali. Mladý ide po rebrík, starý zatiaľ stojí a čumí na strom ako na nejaké posolstvo z vesmíru.

Šeri sa napila čaju z termosky. Earl Grey s cukrom, pre to sa oplatí popáliť pery.

Starý s mladým lezú po rebríku, naťahujú sa so šnúrou. Šeri sa usmiala a nato dostáva záchvat smiechu aj chlapec.

Z domu vyšla žena. Prichádza k borovici a niečo nesie, drží to v dvoch utierkach.

Šeri zaostrila. Je to Gregorova žena. Je to Lola.

Šeri cíti, ako sa jej rozbúchalo srdce, po chrbte jej stiekla kvapka potu. Dobre, len nech mi tlčie, nech sa všetko zaznamená do toho prístroja, nech vieme, čo sa mi deje a kto mi to spôsobuje.

Lola má na sebe kapsáče a dlhý sveter a nevyzerá až tak dobre ako vtedy v lete nad Šeriným stolom. Ale je šťastná, tak nechutne šťastná, ukazuje tým dvom na rebríku koláč na plechu ako v trápnych reklamách na prášok do pečiva. Nedivím sa už ničomu, ktorý muž ako Gregor by sa ponáhľal domov k žene vo svetri a s neumytými vlasmi, čo chodí po dvore s koláčom?

Pred dom zacúva dodávka a o chvíľu z nej vynášajú veľký gauč medovej farby zabalený v igelite. Šeri sa díva a nemôže uveriť vlastným očiam. Veď je to jej gauč. Vždy chcela práve taký. Jednoduché čisté línie a presne tento odtieň teplej hnedej. A už nikdy ho nebude môcť mať. Ako keď si vaši známi pomenujú novorodenca menom, ktoré máte pre svoje naplánované dieťa už dávno vybraté vy. Oni majú svoje decko a to je rozmaznané a protivné, jednoducho je ich a nie vaše a vy už nikdy svojmu dieťaťu to isté meno dať nemôžete. A kým vovlečú gauč do domu, ten krásny pohodlný gauč farby medu do domu, v ktorom sa ešte nestihli zabývať, zistí Šeri, že jej zostala zima, že jej premokla pravá čižma na vysokom podpätku a že na svete už neexistujú gauče, ktoré by ju mohli nadchnúť, pretože ten pravý, vysnívaný, ktorý mal stáť v jej vlastnej obývačke pred jej vlastným krbom, na ktorom by sedela so svojím manželom, dieťaťom, psom a mačkou a dívala sa do plameňov a popíjala chardonay, ten je pre ňu navždy stratený.

- Stlstni na tom gauči, ty krava, - povedala Šeri nahlas. Nemá to zmysel. Už sa necíti ako akčná hrdinka, cíti sa ako obeť lúpeže. Ide domov, dá si vaňu, zavolá Gregorovi a nechá sa dobre pretiahnuť.

Zazvonil jej telefón.

- Anička? - ozvala sa mama. - Môžem ťa vyrušiť?

- Áno, mami, ako sa máš? - povedala Šeri.

- Chcela som spýtať, na ktoré koláčiky máš tento rok chuť.

- Na koláčiky?

- Vždy si mala rada kokosové pusinky a také tie kvetinky lepené lekvárom, ale minulý rok si sa ich ani nedotkla.

- Minulé Vianoce som mala črevnú chrípku, mami.

- To neboli Vianoce, to bola Veľká noc.

- Boli to Vianoce, mami, nepamätáš sa, ako som sa vyvracala pod stromček?

- Ó, bože, áno, ten papierový betlehem som musela vyhodiť, také boli do neho tie tvoje žalúdočné kyseliny zažraté, - povedala mama. - Chýbaš mi tu. Kedy prídeš?

- Asi až na Štedrý deň, - povedala Šeri.

- Až? Nepustia ťa z roboty skôr?

- Asi nie. A musím ísť ešte na jedno vyšetrenie.

- Stalo sa ti niečo?

- Je to len preventívna prehliadka.

- Pred Vianocami?

- Mami, ja za to nemôžem.

- Veď ja viem. Len mi je za tebou smutno. Premýšľala som, či si naozaj musela ísť za prácou až do Bratislavy. Či sa nedalo niečo nájsť tu. Nejde len o mňa. Ja cítim, že aj ty si tam strašne sama. Máš v sebe smútok. Taká si nebývala.

- Asi starnem.

Mama sa zasmiala:

- Ty si môj kvietok jabloňový, ty nestarneš!

- Veď ani ty, - povedala Šeri. - Budem sa snažiť prísť čo najskôr.

- Dobre, moja, a už konči, budeš veľa platiť.

- Voláš ty, mami.

- Vidíš, už začínam byť mimo, posielam pusu.

- Aj ja!

Šeri zložila a pocítila zrazu silnú potrebu mať mamu pri sebe, všetko jej povedať, vyplakať sa a potom sa schúliť do jej náručia a počkať, kým to mama nevezme do rúk a nevyrieši. Ale mama je zraniteľná a krehká, ublížila by jej, keby na ňu prehodila všetky svoje ťarchy. Tak aspoň schúliť keby sa mohla. Schúliť sa a mlčať.

Šeri zbalila termosku, stoličku, ďalekohľad, aj odhodlanie a chystala sa skončiť túto misiu. Potom však v diaľke zbadala známu siluetu karosérie. Kým vybrala ďalekohľad, Gregor mal už zaparkované.

Vyberá z auta tašku a zväzok polien, aké sa kupujú na pumpe. Tak oni majú aj ten krb! No fuj! Kráča do domu, hlavu otočí k svetlám umiestneným iba na polovici stromu.

Šeri vytiahla mobil a vyťukala jeho číslo. S ďalekohľadom priloženým k očiam počúvala, ako to zvoní.

Z domu vybieha Gregor, už len v saku, dvíha mobil.

- Ahoj, láska moja, - povedal.

- Kde som ťa vyrušila?

- Som na ceste z jednej porady na druhú.

- Zastavíš sa dnes?

- Rád by som, ale nestíham.

- Počkala by som na teba.

- Fakt? - Šeri počula, ako sa Gregor usmial a na diaľku to mohla aj vidieť. Áno, usmieva sa, vyberá pritom veci z auta, diár, mobil, tašku, zozadu z kufra fascikel a niečo objemné v pestrom papieri. Nejde už na žiadnu poradu, prišiel domov.

- Fakt, - povedala Šeri. - Možno by som spala, možno roztúžene bdela, ale stále by som na teba čakala.

- Voňavá, teplá, hebká a mokrá? - spýtal sa Gregor.

- Práve som vyšla z vane.

- A čo máš na sebe?

- Iba nohavičky a podväzky.

- Podväzky?

- Skúšam si ich pred zrkadlom.

- A kde máš prsty?

- Hádaj.

Nad nimi preletel kŕdeľ havranov. Krákali hlasno a nevraživo. Šeri ich počula nad hlavou, aj z telefónu.

- Všade sú tie hnusné zvery? - spýtal sa Gregor.

- Tak prídeš?

- Nemôžem. Mám robotu.

Šeri sa odmlčala. Gregor zamyká auto a ide k domu. Pri borovici zastane. Díva sa do priestoru. Na okamih sa jej zdá, že sa pozerá presne jej smerom, cez ulicu a suché kríky, cez celé metre a sklá šošoviek až jej do očí. Môže ju vidieť? Nemôže, určite nemôže, nie je kyborg, aj keď občas to vyzerá, akoby bol pod vrstvou kože ukrytý stroj.

- Hneváš sa? - spýtal sa Gregor.

- Ja idem na Vianoce domov, nebudem tu, - povedala Šeri.

- Tak ti prídem dať zajtra cez obed darček, dobre?

- Budem v nemocnici.

- Dokedy?

- Neviem.

- Tak mi zavolaj a ja za tebou na chvíľku dobehnem.

- Nemohol by si so mnou ozdobiť stromček? Mám taký malý umelý, ešte som ho nevybalila.

- To zvládneš aj sama.

- Tak dobre.

- Ahoj, ozvi sa zajtra.

Gregor skladá telefón a vchádza do dverí domu. Pestrý papier v jeho rukách sa rozhrnie. Sú to ruže. Veľká kytica ruží.

V dome sa zapaľuje svetlo. Nemajú zastreté okná, ale Šeri vo výhľade bránia kríky a časť domu na druhej strane cesty. Vidí však dosť na to, aby pochopila, že ľudia vo vnútri sa objímajú.

Kým prišla domov, bola celkom premrznutá. Strčila kľúč do zámky, za ňou sa otvorili dvere a objavila sa v nich susedka.

Mala na sebe kožušinovú čiapku, aké sa nosili v sedemdesiatych rokoch, penzisticky sivú vetrovku, spod ktorej trčal župan a na nohách snehule.

- Ak tu nemusíte byť, tak tu nebuďte, slečna, - povedala susedka. - Nekúria už od rána, ten byt budete mať celkom vychladnutý, bude to ako ľahnúť si k mŕtvole.

Šeri sa k nej otočila. Za dva roky, čo ju poznala, sa susedka z celkom príčetnej osoby zmenila na človeka prekračujúceho akékoľvek hranice zdvorilosti, vkusu a logiky. Šeri sa nevedela rozhodnúť, či to má vnímať ako prekliatie staroby, alebo jej jedinú výhodu.

- Voľačo im prasklo, už to opravujú, sedemkrát som im volala na havarijnú službu, ale teraz keď počujú môj hlas, hneď to skladajú, tak neviem nič nové, - povedala suseda. - Zavolajte vy, vám s tým netresknú, že ako si s tým stoja.

- Dobre, o chvíľu zavolám, - povedala unavene Šeri. - Dovidenia.

Zatvorila za sebou dvere, vyzula si mokrú čižmu, potom aj tú suchú a prešla na boso po studenej dlážke k sporáku. Zapla všetky štyri plynové horáky a pozerala na ne, ako horia.

Otočila stoličku, sadla si na ňu kompletne oblečená a vystrela bosé nohy k sporáku. Takmer vôbec necítila teplo. Som tu sama, uvedomila si. Len ja, moje pravidelne tlčúce srdce a Holterov monitor, ktorý má zistiť, čo ho trápi. Môžem vám o tom mojom srdci porozprávať, Mistr Holter, bude to banálny príbeh o osamelosti v chladnom neľútostnom medzigalaktickom priestore.

Pred ňou horeli tie štyri horáky a jej prišlo na um, že keby tam teraz zomrela, nikomu nebude chýbať. Susedka pobúcha, prečo nezavolala havarijnú službu, doktorko si v nemocnici odfajkne ďalší odcudzený Holterov monitor, Gregor zazvoní, postojí a odíde k svojmu idiotskému krbu, do ktorého hádže drevo z pumpy. Až na Štedrý večer jej mama v okrese Poprad začne telefonovať a pýtať sa, čo sa stalo.

Chcela plakať, ale nedalo sa jej. Pozerala na škatuľu s umelým vianočným stromčekom a nevybalené vianočné ozdoby z IKEA.

- Som úplná piča, - povedala Šeri nahlas, vybrala mobil a rýchlo, kým si to nerozmyslí, navolila Gregorovo číslo.

- Áno, prosím? - ozval sa.

- Končím, - povedala Šeri.

- Nerozumiem, - povedal Gregor.

- Už sa s tebou nikdy nechcem stretnúť, nechcem ťa vidieť, ani počuť.

- Stalo sa ti niečo?

- Stalo sa mi všetko. Úplne všetko sa mi už stalo a mám toho dosť.

- Porozprávame sa o tom zajtra, dobre?

- To je všetko, čo mi na to vieš povedať?

- Ja teraz nemôžem hovoriť.

- Už ani nemusíš. Nikdy.

Za desať minút bola zbalená. Cestou na stanicu sa zastavila v nemocnici, kde nechala studenokrvnému lekárovi na vrátnici v obálke Holterov prístroj. Keď sa o tri hodiny začali v byte zohrievať radiátory, sedela už Šeri vo vlaku smerujúcom na východ.

Desiata kapitola - V svadobných šatách sa necúva

Život nie je telenovela, kde všetci hneď od začiatku vedia, ktorá postava je dobrá, ktorá zlá, kto je odsúdený na trpký koniec a komu nakoniec pravú lásku posvätia pred oltárom. Každý svoj život žije ako vie. A lásky má niekto celý peceň a niekto zbiera omrvinky. Mne sa teraz len pár omrviniek rozpúšťa na jazyku, ale majú úžasnú neopakovateľnú chuť.

Život nie je telenovela, zopakoval si Gregor a civel na to Cherry v nadpise diskusného príspevku. Odkedy sa Šeri tak náhle rozhodla, že s ním prestane komunikovať, zaháňal stupňujúce sa abstinenčné príznaky pátraním po jej stopách. Desaťkrát si prečítal ten jediný mail od nej, ktorý nevymazal. Preliezol všetky internetové stránky, o ktorých vedel, že ich navštevuje a hľadal jej slová. Mne sa teraz len pár omrviniek rozpúšťa na jazyku. Napísala to deň pred rozchodom. Mal jej sľúbiť to zdobenie stromčeka, to sa jej dotklo. Cítila sa sama. A je inteligentnejšia, hĺbavejšia a vtipnejšia, než si dovtedy myslel. Načo je dobrý internet? Aby si človek uvedomil, ako hlboko sa môže mýliť.

Som idiot, povedal si Gregor. Musím sa o ňu viac starať.

Vyťukal jej číslo a nechal zvoniť. Cítil, ako sa mu potia dlane, hoci vedel s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote, že mu nezdvihne. Už jedenásť dní nezdvihla.

Pozeral na monitor, preklikával články a hľadal jej meno v diskusných fórach. Zavolal mu spoločník. Demeter. Môže niekto normálny dať decku meno Demeter? Nikdy jeho rodičov nevidel, ale dosť o nich počul. Vedú si presnú evidenciu, kedy boli ich dospelí synovia, nevesty a vnúčatá na spovedi, nech v tom majú jasno. A syna volajú Demeter. Žiadne zdrobneniny. Možno si aj Šeri zmenila nick, teraz, keď tie omrvinky lásky spláchla do záchoda. Spoznal by jej vety aj pod iným menom? Dokáže rozoznať jej zaužívané zoskupenia slov, postupnosť myšlienok, obľúbené slovné spojenia?

- Čo si o tom myslíš? - spýtal sa ho Demeter v závere svojho monológu.

- Čo si o tom myslím? - zopakoval Gregor. Zopakovať poslednú vetu je dobrým spôsobom udržania konverzácie, keď treba preukázať záujem, nič nepovedať a podnietiť druhú stranu, aby hovorila. Tento trik pomáha aj vtedy, keď vás pristihnú, že nepočúvate. - Je to na diskusiu, - povedal Gregor a premýšľal, čo to asi tak na diskusiu je.

- Podľa mňa je riskantné ísť do takej veľkej investície, - povedal spoločník.

- Riskantné? - povedal Gregor, konečne v obraze. - Odkedy ti riziko vadí?

- Nemusíme do toho ísť, nič nás nenúti, v pohode všetko funguje. Nemusíme si brať úver a dávať banke záruky.

- Čoho sa bojíš?

- Že tentoraz nemusíme mať šťastie.

- Ty máš dnes nejaký blbý deň?

- Takto sa rozprávaj so svojimi frajerkami, nie so mnou.

- Nemám frajerky, Demeter.

- Jasné, nemáš. Tak mi ukáž čísla, čo ma presvedčia a nemusíš kaliť vodu rečami o blbých dňoch.

- Zajtra ti ukážem čísla, aké chceš, - povedal Gregor.

- Ráno?

- Ráno, - povedal Gregor a pozrel na kopu papiera, ktorú si tým pádom bude musieť vziať na noc domov.

- Prepáč, že som na teba tak vyletel. Ale nerád by som zostal s holým zadkom jak pred pätnástimi rokmi.

- Ten holý zadok už nemáš hlavne kvôli tomu, že sme sa vtedy nebáli riskovať.

- Boli sme mladí a nemali sme čo stratiť.

- To je relatívne.

- Pozri, ja som nad tým premýšľal a je na čase zmeniť stratégiu.

- Akú stratégiu?

- Podnikateľskú aj životnú. Ubrať plyn, sústrediť sa na istotu a vážiť si to, čo je podstatné.

Gregor sa začal smiať: - Našli ti nejakú smrteľnú chorobu, alebo si začal počuť hlasy?

- Ty ignorant, raz to aj tebe dôjde, - povedal Demeter so smiechom a zložil.

Bolo nutné prebojovať sa cez štyri telefonáty, päť mailov, jednu zbytočnú poradu a asi osem otázok od podriadených, ktoré stačilo len vypočuť, kým si Gregor mohol povedať, že na dnes už pracoval dosť. Ešte nohy Dáše z učtárne sa postavili medzi neho a odchod domov. Boli dlhé a v tenkých pančuškách a minisukni príliš nahé. Gregora vždy zaujímalo, aký je to asi pocit, keď ženám pri takejto minimálnej tepelnej izolácii ťahá na šušku.

- Nie je vám zima? - spýtal sa jej.

- Ako kedy, - povedala s čudným úsmevom. Chcela by ma, uvedomil si Gregor polichotene. Neohovorili ma dostatočne vo firme po tom škandále so Šeri a kusom hovädzieho? Niet škvrny na charaktere, ktorá by ti nemohla byť nakoniec na prospech.

- A teraz? - spýtal sa Gregor.

- Teraz mi je teplo.

- Môžem si siahnuť? - spýtal sa drzo.

- Všetci sa dívajú.

- No a?

- Keby som vás udala za sexuálne obťažovanie, mám štyroch svedkov, - povedala.

- Vy ste hravá povaha, - povedal s úsmevom.

- Počula som, že aj vy.

- Neverte ohováraniu.

- A vy zas neverte všetkému, čo naznačujú krátke sukne.

Kde bola táto Dáša doteraz? Písala do Playboya?

Požičovňa svadobných a spoločenských šiat bola vysvietená ako kostol. Ako chrám blaženosti, ku ktorému sa utiekajú duše dievčat ošetrujúce si ďalšie rany obväzmi mantier všetkosadobreskončí a nájdemtohopravého. Vo vnútri boli vysoké skrine, z ktorých sa valili záveje tylu a bielych čipiek. V kresle sedela udržiavaná štyridsiatka a obhrýzala si nalakované nechty. Za pultíkom stála mladá bledá a totálne vystresovaná Ryba Mrenka a hrabala sa v papieroch. Gregor odhadol Mrenku na tú, čo by mohla byť o niečo informovanejšia než požieračka nechtov a vyčaril prívetivý úsmev:

- Prepáčte, je tu Šeri?

- Nie je, - povedala Mrenka a zdvihla naňho nesústredené oči.

- A kde je?

- Neviem.

- Aha, - povedal Gregor a pokúsil sa preladiť na Mrenkinu vlnu. S takými typmi ho to nikdy nebavilo. - Vybehla von a neviete kam, alebo tu nie je už od rána a vy neviete prečo?

- Spýtajte sa kolegyne, - povedala Mrenka. - Hneď tu bude.

Gregor si uvedomil, že hypnotickú svadobnú hudbu, útočiacu z neviditeľných reproduktorov, prehlušuje tlmená hádka.

- Ja ju zabijem, - povedala žena v kresle polohlasne.

Gregor sa na ňu pobavene otočil.

- Koho?

- Hovorí s vami niekto?! - vyštekla naňho žena.

Gregora to šokovalo. Od čias, keď prestal vídavať kuchárky v jedálni na základnej škole, sa s ním žiadna cudzia žena takto nerozprávala.

- A s vami niekto hovorí? - spýtal sa ženy Gregor.

- Nechajte ju, - zašepkala mu do ucha Mrenka. - Je už skoro šialená.

- No tak už vylez! - zakričala žena kamsi do rohu. - Nech vidíme, čo sa zase dodrbalo!

- Nevyleziem! - ozval sa z rohu hysterický hlas.

- Len sa mame ukážte! - ozval sa iný hlas.

- Okamžite! - zakričala žena.

V rohu sa rozprestrel záves a zo skúšobnej kabíny väčších rozmerov vyšla nevesta so závojom na hlave, v dlhých šatách s nadýchanou sukňou a hornou časťou tela natlačenou do korzetu. Veľké uplakané oči, na čele mejkapom zamaskované vyrážky a obhryzené nechty. Vedľa nej blondína v bedrových džínsoch, akoby Britney Spears z oka vypadla. Medzi perami mala dva špendlíky a pochybovačný úsmev.

- No čo? Veď dobre, nie? - povedala žena.

Nevesta sa chcela vidieť v zrkadle, urobila krok vzad a pristúpila si vlečku.

- V svadobných šatách sa necúva! - povedala Britney.

- Kam by už cúvala? - povedala žena.

- Keď ste nevesta, necúvať, neobzerať sa, kráčať dopredu a držať si vlečku, - povedala Britney.

- Keď ste žena, tak platí to isté, - prisadila si žena. - Necúvať, neobzerať sa, kráčať dopredu a držať v hrsti vlastný rozum a papierové vreckovky.

Neveste sa skrivila tvár do plaču. Ako začala kvíliť, tak sa otáčala a ukázala sa zozadu. Zozadu bol korzet otvorený, medzi jeho časťami bolo vidno kusisko holého chrbta.

- To čo má znamenať? - povedala žena. - Veď jej to bolo dobré.

- Na mňa sa nehnevajte! - nedala sa Britney. - Mali ste minule povedať, že slečna sa chystá priberať. Ako ju mám napchať do šiat, keď je v šiestom mesiaci?

- V piatom! - povedala nevesta, čupla si a plakala ešte hlasnejšie.

- No a čo? Tehotné sa nevydávajú? Kde sme? Čo sa tu tvárite, ako keby bola prvá, čo má brucho? - povedala jej matka.

- Ježiši, tak ste to mali povedať, keď ste si rezervovali tie šaty!

- Ja na toto nemám nervy, - zašepkala Mrenka cez pult Gregorovi. - Ja tu nemôžem robiť.

- Pokoj, - povedal jej Gregor. - Nevideli ste žiaden film s Juliou Roberts alebo Jenifer Aniston?

- Videla.

- Tak si predstavujte, že v ňom hráte.

- Nech sa nepozerá na moju dcéru! - zakričala žena na zachmúreného spustnutého päťdesiatnika, ktorý čumel z ulice cez výklad dovnútra.

- Kašlite naňho, - povedala Britney. - To chodia takí z krčmy. On zase pôjde. Nechcete pohár vody?

- Dajte sem, - povedala žena.

Britney mrkla na Mrenku, Mrenka odišla kamsi dozadu. Až vtedy si Britney všimla vysmiateho Gregora opretého o pult.

- Želáte si? - spýtala sa.

- Šeri, - povedal Gregor.

- Nie je tu.

- To vidím.

- To je všetko?

- Prečo tu nie je? Veď tu pracuje, nie?

- Má dovolenku.

- Dokedy?

Britney sa odmlčala a premerala si ho od hlavy po päty.

- Viem, kto ste, - povedala. - Neviem, či by bola Šeri rada, keby som vám o nej poskytla nejaké informácie.

- Ja vám nechcem narušovať žiadne ženské spolky, - povedal Gregor. - Ja to chápem. Ale ja s ňou potrebujem hovoriť. Doriešiť nejaké veci. Nemôže to zostať takto. Nevypovedané.

Britney mlčala. Dívala sa naňho. V pozadí nevesta smrkala do vreckovky, jej matka pomaly hlasno prehĺtala vodu z pohára, v prehrávači dohralo cédečko.

- Takže? Mám sa plaziť po zemi? Podrobne jej to opíšete, keď s ňou budete volať? - spýtal sa Gregor.

- Áno, podrobne jej to opíšem, - povedala Britney.

Pozerali naňho štyri ženy a asi tristo svadobných šiat. Zacítil istý druh poníženia, nevyslovený výsmech praniera, pre ktorý si sám prišiel.

- Ďakujem, - povedal Gregor a otočil sa na odchod.

- Snažte sa ju pochopiť, - povedala zrazu Gregorovi Britney. - Čo mohla z toho vzťahu získať?

- Všetko, - povedal Gregor.

- Viete sám, že to nie je pravda.

- Ak niekto môže vedieť, čo je a čo nie je pravda, tak je to jeden z dvojice, ktorej sa to týka, teda Šeri a ja. Vy máte len svoje dohady. Vy môžete špekulovať, čo sa komu oplatí, ja viem, aké sú medzi nami city, aká realita, aké sú tie drobné detaily, ktoré robia život krásnym.

- To povedal pekne, - ozvala sa nevesta hlasom zastretým od plaču.

- Ste ženatý? - spýtala sa matka nevesty.

Britney sa uchechtla: - Veď to je to! Ale s inou.

- Život je zložitý, nedá sa vtesnať do jedného slova, ženatý neznamená nakazený, - povedal Gregor.

- Vidíš? - otočila sa matka k neveste. - Chápeš to už všetko?

- Všetci sú takí? - spýtala sa nevesta.

- Túto otázku si budeš klásť stokrát za život a nikto ti na ňu neodpovie, - povedala matka a otočila sa k Britney a Mrenke: - Pohľadajte niečo, do čoho sa dcéra zmestí aj s bruchom a pošlite toho úchyla na ulici preč, lebo naňho zavolám policajtov.

Všetci otočili hlavu k výkladu.

- Je tu ďalší? Čo dnes málo nalievajú? - povedala Britney.

Gregor sa chlapíkovi na ulici prizrel tiež. Bol to jeho otec.

- Ja tadeto chodievam cestou z fakulty, keď sa mi chce ísť pešo, - povedal Teodor. Mal čierny kabát, čiernu aktovku, čiernu baretku, aj oči sa mu čierno leskli. Za ním vo vysvietenom svadobnom salóne zametali ženy bielymi svadobnými šatami v snahe vybrať také, v ktorých bude nevesta štíhla, aj keď nie je.

- Mám rád tento výklad, - povedal Teodor. - Také krátke filmy sa tu občas dajú vidieť. A niektoré nevesty, to je sen.

- Presne z toho miesta, kde stojíš, sa dovnútra pozerajú ožrani z tej krčmy, čo je tu za rohom, - povedal Gregor. - Toto tu je taká úchylácka postriežka.

- Ja nemám z hanby strach, - povedal Teodor.

- Veď ja nič nehovorím.

- Niekedy sa cítim strašne sám.

- To každý.

- Je iné cítiť sa sám s niekým a iné cítiť sa sám sám.

- Tak k nám chodievaj častejšie.

- Nechápeš ma.

- Ale snažím sa.

- Nezdá sa mi, ale potešil si ma, že ma o tom aspoň chceš presvedčiť.

- Ideš domov? Odveziem ťa?

- Prejdem sa rád pešo.

- Tak ja idem.

- Čo si tam vlastne robil? - spýtal sa Teodor.

- Vo vnútri?

- Áno. Chystáš sa ženiť?

- Bol som ti objednať frak.

- Mne? - zarazil sa Teodor. - Ja frak mám.

- Je ti malý, - povedal Gregor. - Nezapneš ho.

- Na to, aby som sa naň pozeral, ako visí v skrini, ho nemusím zapínať.

- Ideš s nami na ples.

- S tebou a s Lolou? - spýtal sa Teodor nežne.

- Áno.

- To je od teba také... vľúdne. My máme aj náš ples, ale s vami keby som šiel, to by bolo iné.

Gregor sa díval na svojho otca. Jeho dojatie ho privádzalo do rozpakov. Otec jeho detstva a dospievania bol večne neprítomný, dôležitý a vždy akosi latentne nahnevaný. Nikdy nie dojatý. Nerozumel tomu.

- Chcel si ma prekvapiť? - spýtal sa Teodor.

- Áno.

- To som nečakal.

Teodor objal Gregora. Silno ho držal. Potom ho pustil, ani naňho nepozrel a rýchlo odkráčal.

Čo všetko by bolo inak, keby som nevedel tak bravúrne klamať? pomyslel si Gregor. Koľko zlého a koľko dobrého by sa vôbec nestalo?

Pozrel cez výklad dnu. Tehotná nevesta so závojom na hlave sa točila vo vyšívaných svadobných šatách, vrstvy jemnej látky sa okolo nej vlnili ako chuchvalce hmly. Tri ženy okolo sa usmievali, matka povzbudivo pohladila Britney po ramene.

So Šeri skončil. Je to preč. Nikdy neexistovala. Nikdy.

Jedenásta kapitola - Môžeš ma objať?

Lola mala rada činnosti, ktorých výsledok bolo vidieť. Natieranie plota. Vešanie obrazov. Presúvanie nábytku. Montáž police alebo skrinky, ktoré bolo treba po zakúpení poskladať. Mala rada aj procesy súvisiace s estetikou a detailom, napríklad prišívanie odpadnutých gombíkov, strihanie nechtov, vyberanie prisatých kliešťov, zapichnutých triesok a vôbec všetko, čo sa robí pinzetou. Rada tiež vytláčala vyrážky, ale Elvis jej to nechcel dovoliť. Aj farbenie a strihanie vlasov bolo z tejto kategórie.

- Prečítala si si návod? - spýtala sa Lolina kamarátka, ktorá sa zo všetkých ľudí na svete najviac podobala Ornelle Muti.

- Načo? Čítala som ho pred tromi rokmi. Farba ako farba, - povedala Lola a dôkladne nanášala štetcom svetlofialovú kašu na Ornellinu hlavu.

Sedeli v Lolinej kuchyni, cez staré záclony s veľkými kvetinovými vzormi svietilo do domu šikmé jarné slnko a vytváralo na náprotivnej stene čipkové tiene.

- Čo keď mi zlezú vlasy? - spýtala sa Ornella.

- Založíš fanklub Sinéad O'Connor.

- Nothing compares to you?

- Of course, - povedala Lola.

- Trénuješ anglickú konverzáciu?

- Každé ráno dvadsať minút, keď si mi to už poslala, aspoň celkom nezdementiem, - povedala Lola. - Nech žije internet.

- Dostala si aj ten článok o objatiach?

- Jasné, veľmi inšpiratívny, - uškrnula sa Lola. - Štyri objatia denne proti depresii, osem zabezpečí duševnú rovnováhu a dvanásť psychický rast.

- Prečo ma tak berie do spánku? - spýtala sa Ornella.

- Vždy ťa berie, keď ti farbím vlasy, - povedala Lola. - To sú tie nežné dotyky. Aj trojhlavému drakovi musela jeho matka pred spaním ískať, pamätáš sa?

- Keby som hlasno zachrápala, neber si to osobne.

- Ja si neberiem osobne skoro nič a táto schopnosť ma zachraňuje pred chronickým zúfalstvom.

- Nevyzeráš na adeptku chronického zúfalstva.

- Máš zatvorené oči, čo ty vieš, ako vyzerám?

- Tretím okom predsa.

Obe sa zasmiali.

- Keď žiješ v meste, ľahšie sa ťa chytá depka, - povedala Lola. - Už chápem, prečo v klasických románoch posielali hrdinov so zlomeným srdcom na vidiek na zotavenie. Lebo keď vidíš, ako sa zelený výhonok derie zo zeme, ako každým dňom rastie, že slnko vychádza a zapadá, semená klíčia, včely opeľujú a vtáky, mačky, psy sa vonku pária, tak sa tá životaschopnosť nalepí aj na teba, nedá sa inak. Videla si moje tulipány?

- Videla.

- Zasadila ich ešte bývalá majiteľka, ale povedala mi kde, aby sme tam nezložili nejaké tehly. Ale teraz sú už moje, adoptovala som ich.

- Tie žlté sú fakt nádherné.

- Dám ti z nich so sebou do kvetináča.

Musím sa spýtať mamy, či nemám medzi predkami nejakých sedliakov, pomyslela si Lola, je až nenormálne, ako ma vzrušuje predstava vytrhávania buriny zo záhona ruží.

Lola šla vyprevadiť Ornellu až za bránku, pozerala, ako jej vlasy žiaria farbou cappucino a potom za zadným sklom auta miznú v zákrute.

Otočila sa k svojmu domu. Jarná tráva sa sviežo zelenela, tulipány pestrofarebne ohýbali štíhle krky. Vo vzduchu niečo voňalo, po plote skákala straka, na streche škrípal veterník v tvare kohúta.

Lole sa zrazu zachcelo ľahnúť si na zem, ako keď bola malá a zacítiť, ako sa krúti. Splynúť s tou obrovskou živou masou, ktorá tvorí túto planétu. Ale neľahne si, nie, veď ako jej vždy doma prízvukovali, sedieť a ležať na zemi sa môže len v mesiacoch, ktoré nemajú v názve písmeno R.

Sadla si vzadu v záhrade na lavičku a s knihou o záhradnej architektúre na kolenách snívala o trase budúceho chodníčka vinúceho sa pomedzi stromy a kríky.

Prisadol si k nej Gregor. Nepočula ho prichádzať. Ani motor jeho auta, ani buchnutie brány. Len pár posledných krokov tesne pri lavičke. Priniesol so sebou na obleku pach cigariet, kancelárskych chodieb a stresu.

- Ahoj, - povedala Lola.

- Ahoj, - povedal Gregor.

- Ako si sa mal? - usmiala sa naňho.

- Skvelo, - povedal bezvýrazne.

- Cítiš ten vzduch? - spýtala sa Lola.

- No.

Chytila ho za ruku. Nereagoval.

- Haló, tu Huston, je na orbite všetko v poriadku? - povedala.

Gregor si vzdychol.

- Trápi ťa niečo? - spýtala sa.

- Nemôžeš mi pomôcť.

- Môžem sa pokúsiť.

- Nemôžeš.

Zdvihol sa a odišiel.

V kuchyni sedel za stolom Elvis a natieral si asi osem chlebov nutelou. Rodiny so synmi vo veku zožeriemčovidím by mali dostávať štátne dotácie na čokoládu a rezne, pomyslela si Lola.

- Priviezol ťa otec? - spýtala sa.

- Autobus, - povedal Elvis. - Ja s ním autom nechodím.

- Prečo?

- Len tak. Ošetrovatelia povedali, že bude lepšie nedávať týchto dvoch samčekov do tej istej klietky.

- Akí ošetrovatelia?

- Nerozumieš vtipu?

- Nie.

- Klimaktérium?

- Nepredbiehaj.

Lola si sadla k nemu za stôl a zahryzla do jedného z chlebov.

- To je môj! - ohradil sa Elvis.

- Sedem ti nestačí? Musíš sa naučiť deliť. Čo bolo v škole?

- Nič.

Pozerala na syna a zrazu zacítila taký príval lásky k nemu, že ju to skoro položilo. Vie on o sebe, že je úžasný? Že je milovaný? Že je vlastne krásny v tej svojej neohrabanosti, vzdore, ironickom úsmeve? Vie to?

- Môžeš ma objať? - spýtala sa ho Lola.

- Smrdím, - povedal Elvis.

- Nevadí.

Naklonil sa cez roh stola a objal ju. Bolo z neho cítiť školskú jedáleň a chlapčenský pot. Dlhými chudými ramenami ju silno zovrel, Lolu pošteklili na tvári jeho vlasy. Objal ju ako decko.

- Tak čo, stačí? - spýtal sa.

- Ľúbim ťa.

- Ja viem.

- Nemám ti kúpiť antiperspirant?

- Ale nech z neho nesmrdím jak kurvin kufor.

- To máš odkiaľ ten kurvin kufor?

- Špakova matka tak hovorí Špakovi.

- Nájdeme niečo mužne nevtieravé.

- To znie hrozne.

- Ja si myslím, že je mojou povinnosťou ako matky postarať sa, aby si nesmrdel.

- Už ma pusti.

- Prečo?

- Nemôžem z toho dýchať.

Lola uvoľnila objatie a pohladila ho po vlasoch.

- Prečo už nie si malý?

- Lebo ma to otravovalo.

A vonku sa zdvihol vietor a kohút na streche sa znovu rozoškrípal.

Lola na povale priložila rebrík k strešnému okienku, potriasla ním, aby odskúšala jeho stabilitu a pomaly stúpala po priečkach hore. Na povale bolo šero, nepravidelné zoskupenia rároh a kopa prachu. V lúčoch svetla vírili jeho čiastočky ako go go tanečnice. Lola stúpala k osvetlenému štvorcu skla ako postavy v kreslených vtipoch na ceste do neba.

Okienko nešlo otvoriť, ale s tým počítala. Mala skrutkovač a zvládnuté základy fyziky. Keď ho vypáčila, vpustila čerstvý vzduch do nepohýbaniny starej niekoľko desaťročí. Vytiahla sa do okienka a sadla si na strechu.

Okolo nej škridla, pod ňou odkvap, vedľa nej hlučný plechový kohút. A okolo nebo. A vietor, ktorý privial pár predčasne strhnutých okvetných lístkov.

Lola vybrala z vrecka malú starodávnu olejničku s nápisom minerva, patriacu pôvodne asi k nejakému predpotopnému šijaciemu stroju a opatrne preložila nohu z vnútornej strany okienka na vonkajšiu. Ak sa v okienku postaví, zachytí sa výstupku na dosah ruky a premyslene sa natiahne, dočiahne olejničkou na škrípajúceho kohúta, do drážky, ktorú videla celkom zreteľne.

Vietor sa znovu oprel do strechy a kohút sa znovu prenikavo rozospieval.

- Mami, okamžite zlez dolu! - ozvalo sa z dvora.

Lola pozrela pod seba.

Pod domom stál Elvis a obďaleč aj Gregor.

- O chvíľu! - zakričala mu Lola.

- Mami, prosím ťa! - v Elvisovom hlase sa čosi zlomilo. - Prosím ťa, neblbni, je to nebezpečné!

Lola v okienku už stála. Stačilo sa pomaly natiahnuť. Pozerala dolu.

Dole sa Elvis otočil k otcovi:

- Nevidel si, že tam lezie?! - spýtal sa ho podráždene.

- Je dospelá, nie? - povedal Gregor.

Elvis sa otočil a vbehol do domu, vzápätí Lola počula, ako vydupal po schodoch na povalu a ozval sa spod rebríka. Znelo to takmer zúfalo:

- Mami, prosím ťa, hneď sa posaď a poď dolu, kašli na to.

- Elvis, ja to mám pod kontrolou, - povedala mu Lola.

- Prosím, poď dolu, - povedal Elvis.

Znovu zafúkal vietor. Kohút bol celkom blízko, mohla umlčať jeho škripot, ktorý sa celé mesiace ozýval nečakane, takmer podprahovo, ale neúnavne ako výčitky svedomia. Ale vietor fúkal a jej sa zrazu nechcelo riskovať, keď ju zdola pozorovali synove oči.

Posadila sa v okienku a zliezla dole.

- Si úplne šibnutá, - povedal jej Elvis pod rebríkom.

- A ty si hysterický, - povedala mu Lola.

- Aspoň nie som polosirota, - povedal Elvis. - Keby som zostal iba s otcom, ten by ma dal pokojne do decáku.

- A ja som si myslela, že ti ide o môj život a nie o to, aby si neprišiel o výhody dospievania v tejto rodine.

- Ide mi o tvoj život, si úplne sprostá, - povedal Elvis a odkráčal preč.

Lola vyšla von, chcela sa pozrieť, koľko jej chýbalo od okienka k veterníku. Pod domom stál ešte stále Gregor. Díval sa na ňu a nič nepovedal.

Cítila, že sa jej pozerá na vlasy. Siahla si tam a zacítila pavučinu. Stiahla si ju dolu. A on stále nič. Niečo nie je v poriadku, uvedomila si Lola. Nejaká rovnováha sa narušila, niečo drží v poslednom záchveve istôt zotrvačnosti, ale každým okamihom sa to musí zosypať, pretože gravitácia je zákon nadradený všetkým túžbam, modlitbám, zbožným želaniam a karmickým predurčeniam. Niečo sa už stalo, a ona o tom nevie. A teraz sa musí stať niečo ďalšie, čo ju zasiahne plnou silou.

A potom to povedal:

- Mám vo firme nejaké problémy. Neviem, či ďalej utiahnem túto hypotéku.

- Čo sa stalo?

- To je jedno.

- Vrátim sa do práce, - povedala Lola. - Minulý týždeň mi volala bývalá šéfka, že rozširujú pobočku, či by som jej nechcela robiť zástupkyňu.

- Koľko zarobíš? A koľko splácame? - povedal Gregor. - Načo predlžovať túto agóniu?

- Sadneme si na to, skúsime nájsť nejaké riešenie, toľkokrát sme mali problémy a našli sme východisko.

- Som unavený. Zajtra dám inzerát na nejaké stránky s realitami. Ja sa v tomto dome aj tak necítim dobre.

- Za čo ma trestáš? - spýtala sa ho.

Lola po Gregorovi siahla, celkom inštinktívne, ani nevedela, či ho chce objať, zadržať ho, či ním zatriasť. Chcela s ním byť spojená, oprieť sa oňho, ale on sa vytrhol.

Stmievalo sa. Zostala na dvore sama. Tak koľko má byť tých skutočných objatí za deň, aby človek prežil? Koľko dotykov čistej duše? spomenula si. Vraj osem. Tak to som už dávno mŕtva.

Dvanásta kapitola - Bosými nohami po sklenených črepoch

Odkedy sa Filip so Siamkou prestali snažiť o sex, zistili, že im je spolu dobre. Z úsmevu, ktorý si vymenili na chodbe, v školskej jedálni alebo na porade kolegovia usúdili, že sú svedkami vášnivého vzplanutia, riaditeľka im dokonca povedala, že kým to nenaruší ostatné pracovné vzťahy, nemá proti ich láske nič a Siamkino vyhlásenie, že sú len kamaráti, všetkých len utvrdilo v presvedčení, že spolu po práci divoko vyčerpávajúco súložia na všetky možné spôsoby. A oni si pritom len varili, chodili do kina a požičiavali si knižky. Zrelý vzťah zachovalých penzistov.

- Neotravujem ťa s tým už? - spýtala sa Siamka.

Stáli na ulici osvetlenej lampami, výkladmi a svetielkami kamier okoloidúcej skupinky ázijských turistov. Filip jej vyťahoval z vlasov zablúdenú nočnú moru.

- S čím? - spýtal sa.

- Že ti už piatykrát rozprávam o tom hajzlovi.

- Nie. Uvoľni sa a daj priestor nenávisti, - zasmial sa Filip.

Cítil na krku jej teplý dych. A vôňu parfumu zmiešanú s príjemným pachom zeleného jelenicového kabáta, ktorý mala na sebe.

- Keď niečo povieš toľkokrát, zoslabne to, - povedala. - Fakt to funguje, treba sa z nepríjemných vecí vyrozprávať a môžeš ich odložiť, lebo stratia váhu, vyblednú ako vysušený list a ty ich konečne vládzeš zdvihnúť a vyložiť zo svojho vnútra von.

- Nehýb sa, - povedal jej Filip a odmotával jej z vlasov nočného motýľa.

Zachytil ich tak objektív kamery staršej usmievavej Japonky.

Motýľ bol vyslobodený, krivoľakým invalidným letom sa vzďaľoval preč.

Japonka sa usmiala, decentne sklonila hlavu na znak vďaky. Siamka kývla hlavou tiež.

- Nechceš si aj ty odložiť nejaké vysušené listy? - spýtala sa. - Dlžím ti to.

- Tak hej. Pozývam ťa na víno, - povedal Filip, ale vedel, že tento večer je príliš pekný na to, aby v ňom spomínal na minulosť.

V podniku bolo všade plno, len pri bare sedel osamelý muž a pri ňom dve prázdne miesta. Muž otočil hlavu k Filipovi a usmial sa. Bol to Elvisov dedo Teodor. Zvítali sa, zoznámili so Siamkou a zostali na seba hľadieť.

- Ste tu sám? - spýtal sa Filip.

- Áno. Vyzerám tragicky? - povedal Teodor.

- Chcete počuť pravdu?

- Ani nie.

- Môžeme si na chvíľu prisadnúť? - spýtala sa Siamka nenútene.

- Už vám niekto niečo odmietol? - zakoketoval s ňou Teodor.

- By ste sa divili, - povedala ona a prisadla si.

- Ja už ničomu nerozumiem, - povedal Teodor a kývol barmanovi.

- Chodíte sem často? - spýtala sa, keď si objednali.

- Nie som taký hrdina. Ale mal som s priateľmi taký zvyk. Roky. Posledný piatok v mesiaci sme sa obyčajne prerozprávali až do svitania. Ale jeden z nich minulý rok zomrel a druhý už mesiac leží na onkológii. Tak tu teraz sedím na ich počesť.

- Tak si na nich pripime, - povedala Siamka.

- Ste milá. Veľmi.

A tak si teda pripili. Na priateľstvo. Lebo to vydrží najdlhšie a drží nás nad hladinou, aj keď už všetko ostatné kleslo ku dnu.

Mihla sa za oknom ako prízrak. Ako niečo, čo síce vidíme len kútikom oka, ale celkom nás to vyruší. Bola v tom barovom okne iba okamih, ale Filip vedel, že je to ona. Pozná predsa jej krok, jej pohyb, celé to fluidum nedotknuteľnosti, ktoré ju obklopuje.

Vybehol von a zakričal do ulice:

- Šeri!

Zastala a otočila sa. Mala iné vlasy. Krátke a strapaté, odfarbené na blond.

- Ahoj, Filip, - povedala.

- Kde máš vlasy? - spýtal sa.

- Nový život.

- Aha.

Díval sa jej do očí a zdalo sa mu, že padá do priepasti. Oblievala ho horúčava a zároveň sa mu do košele opieral studený vietor. Pod ním len hĺbka a stále sa približujúci nevyhnutný okamih definitívnej bolesti.

- Ako sa máš, Šeri?

- Práve tebe sa nemôžem posťažovať, - povedala.

- Môžeš.

- Nemôžem. Už som ti ublížila dosť.

- Chodíš s niekým?

- Nie som schopná.

- Ty nie si schopná? A kto potom je?

- Ktokoľvek iný.

Pozerala na neho smutne a akoby z veľkej diaľky. Akoby bola trochu cudzia. Možno je to tými vlasmi, pomyslel si Filip. A možno je to tým, že sme sa už naozaj rozišli. Ako dve lode v mori.

- Môžem ťa niekedy pozvať na kávu? - spýtal sa Filip.

- Niekedy áno. Ale ešte je na to priskoro.

- A kedy bude pravý čas?

- Nemáš taký pocit, že chodíš bosými nohami po sklenených črepoch, keď sa so mnou rozprávaš? - spýtala sa.

Filipa to ohromilo. Áno, povedala to presne.

- Tak vidíš, - povedala Šeri. - Tak keď ten pocit pominie, môžeme ísť na kávu.

Zase ho odmietla. Zase. Čo ma núti nastavovať stále ďalšie líce? spýtal sa sám seba.

- Ty v tom máš tak obdivuhodne jasno, - povedal ironicky.

- Nemám, - povedala. - Len ty ma stále nútiš hovoriť ti nie.

- Ja?

- Ty.

- Zase ma obviňuješ?

- Ešte stále máš pocit, že môžeme ísť na kávu a nepohádať sa?

- Ja sa nechcem hádať.

- Tak sa nehádaj.

Zostali ticho. Šeri zostala civieť na nejaký bližšie neurčený bod na chodníku, Filip zase na ňu.

- Tak ja idem, - povedal.

- Dobre, - povedala mu.

- Môžem sa ti dotknúť tých nových vlasov?

- Nie. Neznášam to.

Keď sa Filip vrátil do baru, prvé, čo uvidel, boli Siamkine oči. Bola v nich zvláštna zmes starosti, nehy a strachu, že bude opustená. Filip mal zrazu nečakanú chuť ju objať a ubezpečiť, že s ňou nie je len provizórne, aby mu rýchlejšie prešiel čas na čakačke u inej ženy. Ale nemohol to urobiť, díval sa na nich Teodor ako sudca na poslednom súde skúmajúcom milostné delikty. Tak len povedal „Som v poriadku" a dúfal, že si z týchto troch slov Siamka odvodí to chlácholivé objatie sama.

- Nedopoviete ten príbeh? - spýtal sa jej Teodor.

- Vlastne ani nie je taký zaujímavý, - povedala Siamka.

- Ale no tak, - povedal Teodor.

- Aký príbeh? - spýtal sa Filip.

- O Britannicu, - povedal Teodor. - Bola to sesterská loď Titanicu. Keď sa Titanic potopil, Britannic bol ešte vo výrobe. Takže práce zastavili a dorobili ho podľa zrevidovaných plánov, aby sa vyhli podobnej katastrofe.

Teodor sa otočil k Siamke a vyčkával. Filip sa musel usmiať, keď si spomenul, že Teodor učí na vysokej škole, Siamka si totiž odovzdane vzdychla ako študentka na ťažkej skúške a začala rozprávať:

- Videla som taký dokumentárny film. Britannic bol cez prvú svetovú vojnu prerobený na nemocničnú loď. Zvážal ranených britských vojakov domov, cestou im poskytoval zdravotnú pomoc. A v novembri 1916 sa niečo stalo, historici sa dodnes nevedia dohodnúť, či loď narazila na podmorskú mínu, alebo ju zasiahlo torpédo z nemeckej ponorky. Britannicom niečo zatriaslo a začal sa potápať. Strašne rýchlo. Zdravotné sestry zachraňovali pacientov, nakladali ich na člny a organizovali pomoc. Lenže všetkým pomôcť nedokázali a často ani sebe. V tom filme citovali výpoveď devätnásťročnej zdravotnej sestry, ktorá povedala: „Bol tam chaos, krik, zúfalý nárek. Ocitla som sa v studenej vode, snažila som sa plávať, ale dlho som to nedokázala. Klesala som ku dnu, zmierená s tým, že zomriem. Zrazu som pocítila zovretie silnej mužskej ruky, ktorá ma ťahala k hladine." Neviem prečo, ale to rozprávanie malo takú silu, že som sa rozplakala.

Siamke sa oči naplnili slzami. Ospravedlňujúco zakývala rukou.

- Už zase, prepáčte, - povedala.

- To nič, - povedal Teodor. - Jednoducho si aj vy želáte byť zachránená.

Filip jej podal papierovú vreckovku.

- Ako každý, - povedal Filip.

- Máte pravdu, ako každý, - povedal Teodor. - Ale to máte tak, že nikdy neviete, koho zachránite už len tým, ako žijete.

Siamka sa na Teodora usmiala a Filipovi napadlo, že to mohlo byť celkom zaujímavé, čo si tí dvaja povedali, kým on po ulici naháňal Šeri.

- Dáme si ešte po dve deci, čo poviete? - povedal Teodor.

- To vôbec nie je zlý nápad, - povedal Filip a objednal.

- Viete o tom, že priemerný tepelný výkon mozgu je 25 wattov? - povedal Teodor o polnoci, keď v trojici svorne kráčali stíchnutou ulicou.

- Ja mám tuším takú 25-wattovú žiarovku v nočnej lampičke, - povedala Siamka. - To by sa mozgom aj celkom dalo posvietiť.

- Tak do akvária, - povedal Filip.

- Čo a ryby si nezaslúžia svetlo? - povedala ona.

- Nezaslúžia si osvietenie? - spýtal sa Teodor.

- Niekedy je osvietenie dosť na škodu. Pohodlnejšia je tma. Taká tá prenatálna maternicová tma, - povedal Filip. - Počuť zvuky, mať teplo, jedlo, kolísavý pohyb a nepátrať po jeho zdroji.

- Učíte filozofiu? - spýtal sa Teodor.

- Učím angličtinu a príbehy, do ktorých je zoskupená história. Vo filozofii som sa ďalej ako k potrebe tmy nedostal.

Minuli skupinku pätnásťročných dievčat. Jedna sedela na chodníku, dve ďalšie ju pridržiavali, zvyšné dve postávali bokom, tak aby boli mimo tenkého prúdu vypúšťaných zvratkov tej sediacej a diskutovali o tom, čo s ňou urobia.

Teodor zastal, potom sa otočil a podišiel k dievčatám.

- Koľko toho vypila? - spýtal sa.

- Prečo? - spýtala sa tá stojaca.

- Som lekár a toto sa mi nepáči. Koľko toho vypila?

- Tak sedem tequíl, - povedala jedna.

- Šesť, - povedala druhá.

- Pravdu, - povedal Teodor.

- Asi osem, - povedala tá, čo jej držala hlavu.

- Nebolo v tom aj niečo iné než tequila? - spýtal sa Filip.

Dievčatá pozreli na seba.

- Nie, - vehementne pokrútili hlavami.

- Takže čo? - spýtala sa Siamka.

- Nič.

- My nie sme policajti, - povedala Siamka.

Teodor si k dievčaťu sťažka pomaly čupol a chytil jej zápästie. Vytiahol z vrecka objemný zväzok kľúčov, vyhľadal na ňom zavesenú malú baterku a zasvietil dievčaťu do očí.

- Meno? - spýtal sa.

- Koho?

- Jej meno.

- Andrea.

- Andrea! - zakričal na ňu Teodor. - Počuješ ma? Stačí, ak prikývneš. Počuješ? Andrea?

Žiadna reakcia.

- Koľko vracala? - spýtal sa Teodor.

- Skoro nič.

- A kedy tú tequilu dopila?

- Pred hodinou?

- A koľko je v takomto stave?

- Pol hodinu?

- Pripadá vám to v poriadku? - spýtal sa Teodor.

- Mysleli sme, že sa z toho vyspí.

- Mysleli ste zle.

Kolektívne vedomie triezvejších dievčat zostalo bezradné. Teodor pozrel ešte raz opitej baterkou do očí a otočil sa k Filipovi:

- Máte mobil?

- Áno.

- Tak vytočte záchranku a dajte mi ich k telefónu.

- Je to nutné? - spýtalo sa jedno z dievčat. - Rodičia ju zabijú.

- Tak si vyberte, - otočil sa k nej Teodor. - Buď ju zabijú rodičia, alebo to, čo má v sebe. A rozhodujte sa rýchlo.

Dievča pozrelo na bezvládnu kamarátku. Mala svetlé vlasy, bundu Nike, džínsy Diesel, po tvári sliny, sople a medzi nohami na chodníku malú kaluž riedkych zvratkov.

- My sme len chceli ísť trochu von, - povedala.

- Ja to vidím na zaracha tak na pol roka, - povedala Siamka.

- Nie je dnes ľahké byť mladý, - povedala Siamka o polhodinu dívajúc sa za odchádzajúcou sanitkou.

- Ani starý, - povedal Teodor. - To mi verte.

- Kým viete zachraňovať na počkanie, starý nie ste, - povedal Filip.

- Aj Superman skončil na vozíku, zomrel a bol nahradený novšou verziou hrdinu, - povedal Teodor.

- Taký pekný večer s dobrým skutkom nakoniec by sme si nemali pokaziť depresívnymi rečami, - povedala Siamka.

- To je pravda, bolo mi s vami príjemne, tak radšej teraz už nič nehovorme, - povedal Teodor.

Šli teda domov prázdnou mokrou ulicou mlčky a neskôr zaspali každý sám vo svojej posteli, len vlastné myšlienky a sny im robili spoločnosť.

Trinásta kapitola - Život nie je pornofilm

Je úplne jedno, ako závratne pokročila za posledných desať rokov miniaturizácia mobilných telefónov, pretože aj tak čím menší, tým viac je z neho trestanecká guľa na nohe, pomyslel si Gregor. A je úplne fuk, akú vyhráva melódiu, keby som strčil klinec do elektrickej zástrčky, budem mať lepší pocit než pri tomto zvuku.

Telefón zvonil, na displeji svietilo Demeterovo meno. Nemá zmysel to dvíhať. Nemajú si čo povzbudivé povedať a katastrofických správ bolo za posledné dni viac, než je treba na kvalitné žalúdočné vredy.

- Veď si to pokojne vybavte, nám to nevadí, - povedal ten chlap s čudným prízvukom.

- Nie je to dôležité, - povedal Gregor. - Zavolám im neskôr naspäť.

- Ako chcete, - povedal chlap.

- May I come in once again, just for a moment, please? - spýtala sa žena.

Načo sa tam chce ešte vracať? Preliezla všetko dvakrát, pomyslel si Gregor a povedal: - Of course, come in.

Vošli znovu do domu. Zvláštna dvojica. Chceli si prenajať dom na päť rokov. Koľko budem mať rokov o päť rokov? zajačala na Gregora doma Lola. O päť viac než teraz, povedal jej on. To boli tie najdlhšie vety za posledné tri týždne, čo si povedali. Títo nie. Títo sa rozprávali stále. Selma a Karol. Teda už Karl. On pred tridsiatimi rokmi emigroval a teraz sa vrátil ako riaditeľ slovenského zastúpenia švédskej firmy. S divným prízvukom, s tvrdým priamym pohľadom človeka, čo sa musel dlho pretĺkať, kým dosiahol, čo potreboval a dobre si uvedomuje hodnotu života, ktorý žije. A so švédskou manželkou. On taký tmavovlasý Clint Eastwood, ona malé pivo s profesionálne prívetivým úsmevom a krátkymi nohami navlečenými v bielych kožených nohaviciach. Taký haptický typ, stále sa niečoho dotýka. Gregora, Karla, stien, listov rastlín rastúcich okolo domu. Asi dobre trtká, pomyslel si Gregor. Selma má zvláštny hrkútavý tón hlasu, keď hovorí Karl, kde to len bolo s tým ženským hrkútaním, v Kámásútre? Je to jedno, ďalšia z kníh, čo kedysi čítal a nič mu z nich nezostalo. Človeku vlastne toho zostáva strašne málo. Z kníh, z myšlienok, z ľudí, aj z tej sprostej hmoty.

Gregor vyšiel po schodoch do dverí, pritom zhodil dolu maľovaný kvetináč. Rozbil sa o kamenný chodník, hlina sa z neho vysypala do asymetrickej vzorky. Prach sme a na prach sa obrátime. A medzitým trochu toho pinoženia.

Vo vnútri Selma prikladala pásmo k stene. Hovorila si čosi viac pre seba než pre svojho muža postávajúceho uprostred toho poloodsťahovaného zmätku.

- Máte tu niekde 380-voltovú zástrčku? - spýtal sa Karl Gregora.

- Neviem, - povedal Gregor.

- A dokážete to zistiť?

- Spýtam sa manželky.

Selma sa čosi spýtala po švédsky, on jej odpovedal, vymenili si pár krátkych viet a potom sa Selma obrátila ku Gregorovi:

- When we can see your wife? It would be useful to know the boiler operation and something about the garden.

- About garden? - spýtal sa Gregor.

- Áno, o záhrade, - povedal muž. - Hovorili ste, že vy neviete, čo tam rastie, že to vie len vaša manželka. Chceli by sme s ňou hovoriť aj o zavlažovaní a o tom prístupe do pivnice.

- OK, I will arrange the meeting, - povedal Gregor smerom k žene.

- To ste hovorili aj minule a teraz zase neprišla. Je tu nejaký problém? - spýtal sa Karl Gregora.

- Má toho teraz veľa, - povedal Gregor.

Mám toho veľa vlastne Lola hovorí už takmer dva mesiace. Vždy, keď má byť s Gregorom v jednej miestnosti. Keď s ním má byť večer sama. Keď to vyzerá, že sa schyľuje k sexu. Keď má variť alebo sa usmiať. Má toho veľa, nastúpila zase do práce a sťahujú sa z domu, od ktorého je citovo závislá. Každá druhá žena má toho ešte viac než Lola a usmieva sa, varí, odpovedá celou vetou a nebojkotuje manželský sex.

Švédka vtiahla meracie pásmo do škatuľky a dala sa do sústredeného prezerania Loliných obrázkov po stenách. Gregor mal zrazu pocit, že sa z nich tá žena dozvie viac, než by mala. Taký iracionálny pocit, že je pristihnutý pri niečom intímnom. Otočil sa teda ku Karlovi.

- Načo potrebujete 380-voltovú zástrčku? - spýtal sa.

- Na pec. Selma robí keramiku, - povedal Karl. - Takú ich. Severská mystika a okultno, ak tušíte, o čom to je. Tu sa jej páči. Videli ste, ako to tu všetko chytá.

- Aj vám sa tu páči? - spýtal sa Gregor.

- Verím tomu, že ona vie, prečo tu chce bývať, - povedal Karl.

Aj ja som kedysi vnímal svet takto, povedal si Gregor.

Vyšli von a na dvore čupela Lola a so slzami v očiach sa hrabala v hline okolo rozbitého kvetináča.

- This is my wife Lola, - povedal Gregor.

Lola zdvihla hlavu.

- I am Selma, nice to meet you, - povedala žena.

- Karl, - povedal Karl.

- I am sorry. I didn't know you are here,- povedala Lola.

Jasné, keby si vedela, že sú tu, tak sem neprídeš, pomyslel si Gregor a doložil nahlas:

- Potrebujeme od teba vedieť pár vecí o záhrade, bojleri a tak.

Lola ho však nepočúvala. Talent nepočuť, čo nechce, taký typický pre malé deti vo veku, keď je svet zázračne jednoduchý, jej zostal do dospelosti a kedysi sa mu zdal dojemný. Vedela byť pritom taká sexy roztržitá. Teraz by ju za to zabil.

Sklonila hlavu k hline a vytiahla z nej tri klíčiace cibuľky nejakých kvetov.

- Oh, my god,- povedala Selma. - So beautiful. The miracle of life.

- Treba ich asi zasadiť, že? - povedal Karl a začal sa obzerať po dvore.

Gregor znervóznel. Potrebujú doriešiť veci, prebrať zmluvu, podpísať ju a previesť peniaze. Koho zaujímajú drbnuté cibule?

- Toto by sa nehodilo? Aspoň provizórne? - spýtal sa Karl a držal v ruke jeden zo starých hnedých kvetináčov zložených za domom.

Lola prikývla, Karl priniesol kvetináč, Selma nabrala do rúk hlinu a preložila ju do neho. Spoločne zasadili cibule nanovo.

- Thanks, - povedala Lola.

- You're welcome, - povedala Selma a opakom ruky zotrela Lole z líca šmuhu od zeme.

Také čudne spriaznené gesto.

- Môžeme sa presunúť k tomu bojleru? - spýtal sa Gregor.

- Poviete nám niečo k domu? - spýtal sa Karl.

- Nehnevajte sa, ale teraz nie, - povedala Lola. - Nemôžem. Nedá sa mi. Dajte mi pár dní, aby som si zvykla, že tu nebudem bývať. Prídem budúci týždeň, dobre?

Karl na Lolu skúmavo hľadel.

- Repeat in english, please? - povedala Selma.

- My heart is broken. I love this house so much, - povedala Lola.

- I see, I understand you, - povedala Selma.

- Lola, - povedal Gregor. Prečo mu to robí, prečo mu to krucinál robí?

- Prepáčte, - povedala.

- Budeme sa na vás tešiť teda na budúci týždeň, - povedal Karl.

No do riti.

Nasledujúcu hodinu jazdil Gregor bezcieľne po meste a nahlas v aute pičoval. Ale nepomohlo mu to. Keď už nezaberajú jednoduché recepty, je jasné, že sa rúti z kopca.

Vždy si vybral nejaké auto so ženou za volantom a niekoľko kilometrov ho sledoval. Čakal, či naňho niektorá nezavolá policajtov, manžela alebo ho aspoň nepozve na kávu. Potreboval nejaký neočakávaný a nepredvídateľný impulz, ktorý by narušil jeho odbrzdený presun priamo do pekla.

Strieborná oktávia ho zaviedla pred zdravotné stredisko, čierny peugeot pred fitcentrum v Petržalke, biela toyota pred základnú školu pre nadané deti. Smutne banálny každodenný život žien s vodičským preukazom. Nič sa neudialo, žiadni policajti, manželia, kávy ani súlož postojačky na nejakom hnusnom záchode. Život nie je pornofilm ani predpoludňajší seriál o mladej kriminalistke pátrajúcej po sériových vrahoch. Bohužiaľ.

Modrý golf zaviedol Gregora na parkovisko pred Billou, kde unavene zostal.

Zazvonil mu telefón. Zase ten Demeter. Asi sa s ním chce súdiť. Minule niečo splietal o dobrých právnikoch. Zvoní, zvoní, zvoní.

Gregor pozeral na telefón, ani ho nestíšil, nechal ho vyzvoniť nahlas, nechal si rezať mozog cirkulárkou.

Pomedzi autá kráčal bezdomovec. Mal čiapku, potrhané džínsy, tri igelitky a v ruke fľašu lacného vína. Nemohol mať viac než Gregor. Sadol si na trávnik oddeľujúci cestu a parkovisko a výdatne sa napil. Žmúril do jarného slnka, pomaly prehĺtal a vychutnával život. Gregor sa oprel o volant a díval sa na toho človeka ako na zjavenie. Máme vlastne rôzne možnosti, však, nemusíme byť v klietke predpokladateľných a očakávaných činov. Nikto nemôže nikomu zabrániť kúpiť si fľašu, sadnúť na trávu a už nikdy nezdvihnúť telefón.

Keď Demeter zavolal znovu, Gregor vypol telefón a uložil ho do priehradky pod prístrojovou doskou. Vyzliekol si sako a dal dolu kravatu. Potom zamkol auto a šiel si do Billy kúpiť fľašu. Nie tú najlacnejšiu, kúpil si takú priemernú. Do výšin nevzlietne, ale snáď ho nebude bolieť hlava.

A potom šiel pomaly pešo cez parkovisko, cez cestu, pomedzi domy a cez električkovú trať. Celú večnosť nešiel po meste pešo. Školáci, dôchodcovia, psíčkari, ženy s rukami vyťahanými až k zemi od plných igelitiek.

Prešiel trhoviskom na Miletičke, potom znovu medzi domy, až našiel park a v ňom lavičku ukrytú pod stromom. Tam otvoril fľašu a napil sa. Na jeden nádych. Na druhý nádych.

Nesmie prestať piť, kým nebude mať v sebe aspoň polovicu.

Na dvoch blízkych lavičkách sedeli mladé matky s kočíkmi. Na ďalšej sa potichu rozprávali dve babky. Zrazu sa rozosmiali, plachým híkavým smiechom, ukázali celému svetu zubné protézy.

Vo fľaši zostala už len tretina. Krása, takto sa opiť vonku za bieleho dňa.

Dve matky dali cikať svoje malé deti pod strom. Jedna mala chlapčeka, druhá dievčatko. Chlapčekovi treba držať miniatúrny penis a dievčatko vo vzduchu, popod kolená aj s gaťkami, aby si neocikalo nohy.

Cez park prešla mačka. Pri Gregorovi spomalila, preskúmala do očami, či z neho niečo nebude, či je v kategórii predátorov alebo krmičov, ale nie, ten nemá nič, fľaša je prázdna, vrecká tiež, nemá tašku, ani konzervu, len sedí a do slnka hľadí, mačka odbehla, matky odišli, dôchodkyne odkrívali. Len človek v žltom tričku prešiel okolo a vtisol Gregorovi do ruky kartičku s nápisom Milujeme vás a pomáháme vám. Bola tam schéma Pomoc andělů z nebe a ovládání z pekel, Václav Klaus a heslo Milujte se a mějte se rádi a štyri otázky Komu dáte přednost? Andělům - vesmírním lidem z nebe? Nebo ješterům z pekel? Koho uvítáte, lidé? Klíčová volba lidstva.

No do riti, ešte aj toto mám riešiť, povedal si Gregor.

Vstal a začal chodiť. Najskôr v kruhu okolo parku, potom dookola v štyroch uliciach, potom opustil štvrť a zvoľna triezvejúc sa pobral ďalej do centra.

Na uliciach sa zapaľovali svetlá. Za otvorenými oknami domov sa ľudia hádali a milovali, deti sa smiali a kričali, psy brechali, andulky čvirikali. Odniekadiaľ priniesla betónová ozvena zvuk sanitky, z druhej strany húkal alarm.

Gregor našiel vo vrecku žuvačky. Dal si do úst všetky tri. Hádam mu profesionálne s použitým všetkých mikročiastočiek tak pôsobivo zobrazených v televíznej reklame vyčistia chrup.

Z domu práve vychádzalo akési dievča s vlasmi vyčesanými dohora ako mladá Bardotka. Podržala bránu, aby sa nezabuchla.

- Chcete ísť dovnútra? - spýtala sa Gregora.

- Áno, ďakujem, - povedal.

- Pekný večer, - povedala.

- Dúfam, že ste jasnovidka.

Vyšiel po schodoch a zazvonil. Necítil nič zvláštne, len istotu psa, čo sa vracia do útulku.

Otvorila mu Šeri s vlasmi ako kura.

- Zachráň ma, - povedal jej Gregor.

Chvíľu sa naňho dívala a potom vydýchla:

- Tak strašne si mi chýbal.

Štrnásta kapitola - Zajtra vyznanie lásky

Nie je dôležité, čo sa človeku stane, ale ako na to zareaguje. Na túto Gregorovu vetu si Šeri spomenula v okamihu, keď sa po nej rozlial prúd teplej vody. Povedal to na nejakej porade, zasmial sa a doložil: „Nevidím dôvod, prečo by sme to aj za týchto okolností nemohli vyhrať." Ďalší traja muži v košeliach a hodvábnych kravatách sa zasmiali, Šeri si vtedy lakťom otvorila dvere zasadačky, vyšla aj s plným podnosom špinavých šálok a pohárov od whisky von a nohou za sebou zatvorila. Nakoniec to vyhrali, bol to nejaký tender a jej ostala v spomienke chuť víťazstva a nadržanosti. Vtedy bol Gregor ešte len nedotknuteľný objekt jej túžby, ona čakala a neverila, že ho raz ochutná, že ho raz celého bude vlastniť.

Siahla si medzi nohy. Teplá voda pošteklila jej klitoris, schladila jej rozpálenú vagínu. Mala ju zdurenú a citlivú od toľkého prirážania. Štyri mesiace nič a teraz zrazu tri večery za sebou. Sex, aký nikdy nezažila. A stále toho nemajú dosť.

Nie je dôležité, čo sa mi stalo, ale ako na to zareagujem, zopakovala si Šeri. Zamilovala som sa do ženatého muža. No a čo? Nie som prvá ani posledná. A on sa zamiloval do mňa. Manželstvá nie sú trestom na doživotie, niekedy po pár rokoch vyprchajú. Čo boh spojil, človek nerozdeľuj, ale keby tie vzťahy naozaj spojil boh, bol by teraz Gregor pri svojej žene, neutekal by ku mne. Boh spojil ľudí, čo sa skutočne milujú, nie tých, ktorí sú formálne vedľa seba. Človek nerozdeľuj. Človek nerozdeľuj muža a ženu, čo k sebe patria, nie som o nič horšia než tá žena, čo nosí na ruke rovnakú obrúčku ako on. Odmietam sa cítiť previnilo.

Vypla vodu a zabalila sa do modrej osušky. Uvidela sa v zrkadle. Ružová pleť, uvoľnené črty tváre, pery opuchnuté od bozkávania. Gregor sa rozvedie. Práve sa tak rozhodla. Pomôže mu. Vytvorí mu zázemie, domov, novú rodinu. Bude s ňou šťastný. Nebude troska ako teraz, keď ho nemá kto podržať v pracovných problémoch. A podržať mu tak vôbec, usmiala sa Šeri. So ženou už aj tak nespáva. Si najlepšia, povedal jej pred chvíľou v posteli Gregor. Si zázrak.

Áno, som. Som zázrak.

Vyšla z kúpeľne ako bohyňa.

Gregor stál nahý v kuchyni pri otvorenej chladničke a hľadal, čo by do seba napchal. Mal na bokoch usadený tuk. Šeri sa snažila spomenúť si, či sa mu tie faldy rysovali už pred štyrmi mesiacmi. Musí oňho dbať, musí sa začať zdravšie stravovať, bohvie čím ho doma kŕmi tá jeho knedľa. Asi knedľami, a kupovanými, čím iným.

- Dúfal som, že tu máš aspoň kus klobásy, - povedal Gregor.

- Mám tam jogurt.

- Hej, presne o jogurte som sníval, keď som si uvedomil, aký som hladný, - povedal Gregor a zatvoril chladničku.

- Mne jogurty stačia, - povedala Šeri. - Môžem ti ísť dolu do obchodu niečo kúpiť.

- Netráp sa, - povedal Gregor. - Idem do vane a budem si predstavovať, že chudnem.

Zapípala mu esemeska. Šeri zdvihla mobil, že mu ho odnesie do kúpeľne, nech o niečo nepríde. Hneď pípla ďalšia správa.

Pozrela na hodiny. Čo neodkladné by sa mohlo stať o šiestej večer?

Otvorila esemesku.

Bola od Loly. Rozmyslala som o nas. Gregor, prepac, ospravedlnujem sa za svoj diel viny na tom, ako to medzi nami vyzera. Som v poslednom case na nervy. Peniaze, problemy, dom, to vsetko je len sum, dolezity je nas vztah, nechcem o to vsetko prist. Podme to nejako riesit. Mam aj cislo do poradne, ak by si bol ochotny, ja by som sla.

A druhá esemeska: Robim veceru, kupila som vino, Elvis je u Teodora, prid domov, cakam ta. Prid, aj napisanie tejto spravy ma stalo vela sil, nenechaj ma v tom samu.

Šeri civela do Gregorovho mobilu, z mokrých vlasov jej odkvapla voda na displej, akoby sa všetky pomyselné manželkine slzy presunuli na milenkinu hlavu. Tak ona bojuje, uvedomila si Šeri. Zvláštne, že začala bojovať práve teraz, keď som sa rozhodla vziať si to, čo už ona asi aj tak nechce. Máme spojené mysle? Vedie cez Gregorov penis nejaký neviditeľný kábel, ktorým nekontrolovane tečú informácie? Ale ja nebudem ustupovať. Už nie. Prehrávať kontumačne ma už definitívne prestalo baviť.

Zmazala obidve esemesky. Tie správy nikdy neprišli.

Chvíľu čakala, či sa niečo stane. Či do nej udrie blesk alebo sa jej zastaví srdce.

Vonku ďalej vyvreskovali vtáky, hučali autá, srdce pravidelne tĺklo. Šeri položila mobil, utrela ho koncom osušky. Ležal tam ako predtým, v tom istom uhle k okraju stola. Je dôležité rozumieť detailu.

Vošla do kúpeľne a sadla si na vaňu.

Vo vode ležal Gregor, mlčky sa na ňu díval.

- Na čo by si mal chuť? - spýtala sa ho.

Stiahol jej osušku a chytil do ruky prsník. Tak majetnícky. Trochu drsne.

- Na teba, - povedal.

- Chcem urobiť večeru.

- Tak hocičo.

- Zostaneš na noc?

- Dobre.

Šeri sa rozosmiala. Nervózne a šťastne. Zostane na noc. Zaspia spolu, zobudia sa spolu a budú spolu raňajkovať a obliekať sa do práce.

- Ľúbim ťa, - povedala. Áno, nemá sa to hovoriť ženatým mužom ležiacim vo vani, každá jedna redaktorka časopisu pre ženy by jej to stokrát zopakovala, ale na to kašlať. Ľúbi ho. A on ľúbi ju. Zostane na noc.

- Neľúb ma. Som sviňa, - povedal Gregor.

Aj ja som sviňa, zasmiala sa v duchu Šeri. Mažem tvoje esemesky. Som zlé dievča. Konečne. Dobré dievčatá sa dostanú do neba a tie zlé tam, kam chcú.

- V Číne majú svine za domácich miláčikov, - povedala Šeri.

- V Číne aj jedia hadov, - povedal Gregor.

- No a?

- No nič.

Zhodila zo seba osušku a postavila sa pred zrkadlo. Videla, ako sa Gregor z vane na ňu díva, na chrbát, na nahý zadok a na vyšpúlenú pohostinnú škáru pod ním, na stvrdnutú bradavku z profilu, na to všetko, kým si prečeše vlhké vlasy, nanesie voňavku na zápästia, na krk, pod pazuchy a pod kolená. A potom ako si natrie balzamom pery, mäkké, hladké, ako stvorené na všetky tie veci, ktoré s nimi robí.

- Myslíš, že keby na to prišlo, nezjedla by som hada? - spýtala sa.

- Neviem, - povedal on. - Ale ženy sú asi schopné všetkého, keď si myslia, že už na to prišlo.

- Ženy? To je dosť trápne hovoriť so mnou v kategórii ženy.

- Čo už, keď som trápny.

- Snaž sa nebyť.

- Nikdy si nedávam záväzky.

- Kecáš.

- Čo už, keď ležím bezbranný vo vani, len tým kecaním sa môžem ubrániť.

- Pred čím?

- Pred tebou.

- A čo by som ti akože urobila?

- Zjedla hada.

Natiahol po nej ruku, ale ona uhla. Pôjde do obchodu, urobí večeru a milovať sa budú až potom. Majú na to celú noc.

Otvorili si fľašu červeného a kým zovrela voda na špagety, Gregor nakrájal cibuľu. Robil to nešikovne, kúsky boli rozlične veľké, doma určite nevarí. Ale Šeri tešilo, že sa kvôli nej pretvaruje. Potom šiel do izby pozerať večerné správy. Najskôr jedny, potom druhé. A kým Šeri stúpala do nosa vôňa olivového oleja, praženej cibule a mäsa, prehrávala si v hlave krátke scénky o tom, aké by to bolo žiť takto stále. Ona má zase dlhé vlasy, robí večeru, z izby, z celkom inej väčšej izby, ktorá je súčasťou rozložitého a premyslene zariadeného domu, vybieha malé kučeravé dievčatko, Gregor ju so smiechom berie na ruky, ide ju vykúpať, potom spolu stoja nad detskou postieľkou, kde ten anjel sladko spí, objímu sa a pomaly manželsky sa milujú alebo nie, idú do veľkej kuchyne a tam krájajú studený melón alebo desať druhov syra a spolu s Gregorovým synom diskutujú o živote, lebo ten ich často navštevuje, pretože sa so Šeri radí v citových otázkach a tajne ju miluje.

- Ty si ale magor, - osloví zatiaľ v izbe Gregor niekoho na televíznej obrazovke.

To by naňho nikdy nepovedala, že sa rozpráva s televízorom ako taký strýco.

Po večeri sedeli spolu na gauči a prepínali programy. Šeri si obliekla nočnú košieľku a vybrala si z očí kontaktné šošovky. Natrafili na nejakú detektívku, ktorú Gregor už videl a chcel ju pozerať ešte raz. Šeri nebavila, ale on jej pritom chvíľu masíroval chodidlá a ona ho škrabkala vo vlasoch.

- Ja som tuším v telke videla viac beštiálnych vrážd než vyznaní lásky, - povedala Šeri.

- A to ešte koľko vyznaní lásky je v skutočnosti beštiálnymi vraždami, - povedal Gregor.

- Koľko?

- Veľa.

- Čo keby si ma príležitostne beštiálne zavraždil?

- Na to ťa mám priveľmi rád.

- Alebo primálo.

- Som tu, to nestačí?

- Dnes večer mi to stačí.

- A zajtra?

- Zajtra budem potrebovať to vyznanie lásky.

Gregor sa zasmial.

- Túto scénu si musíš pozrieť, jak on vbehne dovnútra celý od krvi a kričí na policajtov, - povedal jej na to.

Otvorili si druhú fľašu. Potom Gregor našiel na nejakom nemeckom kanáli diskusiu, ktorá ho zaujala, ale Šeri po nemecky nevedela a Gregor zabúdal prekladať. Dala si ešte dva poháre a zaspala na gauči opretá o jeho rameno.

Prebrala sa na to, ako ju prenáša do postele. V telke so stíšeným zvukom bežalo nemecké porno.

- Spi, - zašepkal jej do ucha.

- Ešte sa mi nechce, - povedala.

- Len spi, - zašepkal on. - Nehýb sa. Možno sa ti bude niečo pekné snívať.

Uložil ju na bok, vyhrnul jej nočnú košieľku a ľahol si za ňu. Pohladil ju po prsiach, zacítila jeho tvrdý penis, ako si k nej hľadá cestu. Chcela sa otočiť, chcela ho objať, chcela sa s ním bozkávať, ale on ju pridržal tak, ako bola a zozadu do nej vnikol. Zabolelo ju to, ale vydržala. Hýbal sa v nej skúsene a isto, držal ju za bedrá a prirážal, až s krikom vyvrcholila a on tiež.

- Gregor?

- Spi už.

- Chcem sa s tebou ešte rozprávať.

- Ty si taká princezná na hrášku.

- Princezná na hrášku? Prečo?

Neodpovedal. Ležala a počúvala jeho dych. Ešte stále boli spojení, nikto z nich sa neodtiahol.

- O koľkej musíš ráno vstať? - zašepkala Šeri. - Stačí ti o siedmej?

Otočila sa k nemu. Tvrdo spal.

Pobozkala ho a šla sa umyť. Nerada ležala na vlhkom.

Šeri sa s výkrikom strhla z nepríjemného sna. Zdalo sa jej, že po nej niekto neviditeľný siahol studenou rukou. Na zátylku, pod vlasmi, ako keď mačka chytí svoje mača, aby ho preniesla do iného pelechu. Toto však nebolo drsne materinské. Bolo to iné, desivo chladné, nekompromisne neodvratné. Ako smrť.

Vystrašene si sadla a dezorientovane pozerala okolo seba.

Bola v posteli sama.

- Gregor! - zavolala do temného bytu.

Vstala, prešla izbou, pozrela sa do kuchyne, do kúpeľne, na záchod, aj na balkón. Nikde nebol.

Siahla po vypínači. Izbu zalialo neznesiteľne ostré svetlo. Šeri žmúrila a pozerala okolo seba. Nikde ani Gregor, ani jeho veci. Len noha sa jej zamotala do jeho boxeriek zabudnutých na zemi.

- Toto mi nesmieš robiť. Mne už nie, - povedala nahlas.

Ale v celom byte nebolo nikoho, kto by jej odpovedal a kto by ju poslal späť do postele. A tak tam len stála, v sexy krátkej nočnej košieľke, ktorú jej ani nemal kto pochváliť.

Pätnásta kapitola - Medzi dvomi zrkadlami

V oknách sa svietilo, boli jediné nespiace široko-ďaleko a žiarili do noci ako maják, čo má zblúdilú loď doviesť do prístavu. Gregor si odomkol potichu, nech ho malo doma čakať čokoľvek, chcel mať niekoľkosekundový náskok na prípadné uhýbanie, útek, kajúcne slzy alebo volanie záchranky. Otvoril dvere a privítala ho známa vôňa domova. Bývali v malom požičanom byte len pár dní, niektoré veci boli ešte stále v škatuliach, ale vôňa sa už rozvinula. Zvláštna zmes parfumov, práškov na pranie, koženého kresla, vlny, kníh a Loliných obľúbených korenín. Gregor vdýchol a zatvoril za sebou dvere. Fakt divné, že po tom všetkom sa potrebuje nadýchať práve tohto vzduchu, aby mal pocit, že aspoň niečo v jeho živote je ešte normálne.

Všade bolo svetlo a ticho. Gregor vošiel do izby najbližšej ku vchodu, v ktorej teraz býval Elvis. Posteľ rozhádzaná, ale prázdna. Oblečenie na zemi, knihy v posteli, na stole tanier so zvyškami jedla. Keby syna nepoznal, myslel by si, že ho uniesli, hneď ako tam urobili brutálnu domovú prehliadku. Takto vedel, že je všetko po starom a Elvis pravdepodobne zase ponocuje na záchode, kde sedí a číta si staré časopisy.

Otvoril dvere záchodu. Nikto.

Otvoril kúpeľňu. Nikto.

Obývačka. Prázdno.

Vošiel do kuchyne. Na stole bolo prestreté pre dvoch. Lepší porcelán, obrúsky, sviečky, dvojo pohárov, na tanieroch zložito vyzerajúce mierne obschnuté menu. A to všetko vrátane dosky stola obalené v priehľadnej potravinovej fólii ako nejaký exponát v múzeu. Ako naddimenzovaná instantná slávnostná večera pre dvoch, ako niečo, čo by mohli podávať v lietadle cestujúcim v biznis triede, keby im to poradil nejaký mierne narušený marketingový poradca.

Gregor na ten stôl hľadel a premýšľal, čo sa večer doma dialo a koľko to muselo trvať, kým sa komusi podarilo tak precízne zabaliť stôl aj s členitými predmetmi na ňom.

Urobil do fólie dierku a odtrhol si kus mäsa z jedného z tanierov. Chutilo skvelo. Vzal si ešte kus a pohol sa do spálne.

Bola tam tma, len svetlo z obývačkových dverí vymedzovalo na posteli jasný obdĺžnik, na ktorom ležala Lola. Bola oblečená v čiernych kokteilových šatách bez rukávov, na krku dlhý perlový náhrdelník, na nohách lodičky na podpätkoch. Vedľa nej prázdna fľaša, pohár na stopke a na plachte červená škvrna od vína.

Gregor jej odhrnul vlasy z tváre. Pery červené od rúžu a vína a na líci čierna riasenková cestička po slze.

Si stále rovnako šialená, povedal jej v duchu Gregor. Čo ti to napadlo?

Opatrne jej vyzul topánky, odložil fľašu a pohár a zakryl ju cípom prikrývky. Vyzliekol sa a nahý si ľahol k nej.

Zrazu sa mu nechcelo spať. Díval sa na Lolinu tvár, spolovice osvetlenú, spolovice v tieni, spolovice súmernú a snívajúcu, spolovice pokrčenú od vankúša. Bola pekná, strhaná a dojemne zraniteľná zároveň. Prečo sa takto vystrojila? Myslela si, že prídem? Alebo mal prísť niekto iný a potom sa tu neukázal?

- Nikto tu nie je, - zamrmlala Lola zo spánku.

Mám ožratú manželku, povedal sám sebe Gregor. To sme sa dopracovali.

Až sa mu chcelo smiať, tak mu to prišlo nepochopiteľne príjemné.

Zobudil sa na hlučné púšťanie vody z vodovodu v kuchyni. Bolo to príliš blízko postele, ako vlastne v tomto byte všetko. Lola pri ňom neležala, tak vstal a šiel za ňou.

Stála v šatách, perlách a naboso pri kuchynskej linke a zapíjala vodou dve tabletky.

- Je ti niečo? - spýtal sa Gregor stojac vo dverách.

- Bolí ma hlava, úplne strašne, - povedala pomaly zachrípnutým hlasom, ani naňho nepozrela. - Kde si, do pekla, bol?

- Mal som prácu.

- To je také úbohé.

Otočila sa k nemu. Strapatá, nahodená a naštvaná vyzerala ukrutne sexy. Tuším to bol otcov brat, ktorý kedysi povedal, aby vysvetlil svoju avantúru so ženou o desať rokov staršou od svojej manželky: Višne sú najsladšie tesne pred tým, ako prezrejú.

Prečo si práve teraz spomenul na túto vetu, to netušil. Lola ešte nemala prezretie na dosah. Možno sa len jeho podvedomie potrebuje trochu odosobniť od toho všetkého, čo musí spracovávať.

- Prečo spolu už nespávame? - spýtal sa Gregor. Sadol si na stoličku k tanieru s dierou vo fólii a odtrhol si z porcie ďalší kus mäsa.

Lola sa k nemu otočila.

- Pretože ma ponižuješ.

- Čím?

- Demonštruješ neúctu k mojim citom, k môjmu životu, k mojim túžbam aj k môjmu času, ktorý som strávila varením tejto večere.

- Je to výborné, - povedal Gregor s plnými ústami.

- Najradšej by som ťa zmlátila.

- Len si poslúž. Ale do hlavy nie.

Lola si sadla k fóliovému stolu oproti Gregorovi. Vonku začalo svitať. Bolo to tých niekoľko prízračných neskutočných minút medzi realitou dňa a temnou mágiou noci. Prechod medzi dvomi svetmi.

- Manželstvo sa nedá zachraňovať, keď sa snaží iba jeden, - povedala Lola.

- Ty sa snažíš? - spýtal sa Gregor.

- A nie?

- Okrem tejto psychotickej večere si nevarila už aspoň mesiac. Odmietaš sex. Rozprávame sa z očí do očí tiež asi po sto rokoch. Kde je to snaženie?

- Aj ty si mohol variť. Aj ty si sa mohol rozprávať.

- Ako si pekne prehodila loptu na moju stranu siete.

- Ja som strašne unavená. Ja ťa asi už nemám rada, - rozplakala sa. - Inak by som teraz kričala, hádala sa a bojovala, ale ja už nevládzem, fakt nevládzem.

Sedeli oproti sebe pri stole. On nahý s podopretou hlavou, ona v koktejlkách zmáčaných slzami a vodou.

- Tu končia všetky debaty. Ty sa rozplačeš a ja čo mám teraz povedať?

- Dať mi vreckovku, ty debil, - povedala Lola cez slzy.

Gregor sa postavil a doniesol Lole vreckovky. Vysmrkala sa a utrela si oči.

- Máš milenku? - spýtala sa priamo.

- Nie, - povedal Gregor a dal si záležať na tom, aby sa jej pritom díval priamo do očí.

- Naozaj?

- Naozaj.

- Ak mi klameš a ja na to prídem, tak sa už prisámbohu s tebou rozvediem.

- Odkedy hovoríš prisámbohu?

- Mal by si sa spýtať, odkedy hovorím, že sa rozvediem.

- Lola, ja ťa mám rád.

- Máš rád, alebo ma miluješ?

- Milujem.

Zostali sa na seba dívať.

- A ty mňa? - spýtal sa Gregor.

- Neprovokuj.

- Aj ty mňa miluješ?

- Ja sa snažím obstáť v tomto boji o našu lásku.

- Poď sem, - Gregor ju pritiahol k sebe a posadil si ju na kolená. - Ty si taká hus, - povedal jej nežne.

Oprela sa oňho a on ju hladil po chrbte. Cítil, ako sa uvoľnila. Spomenul si, že takto ju hladil, keď mala pôrodné bolesti. Vybavil si to, aby mohol byť v nemocnici pri nej. Strašne sa vtedy o ňu bál, aby mu neumrela, až tak iracionálne sa bál. A potom sa im narodil syn a už nič nebolo ako predtým.

Lola mu vošla prstami do vlasov, niečo v tom, ako sa zohla, mu naznačilo, že je vzrušená. Našiel jej ústa, začali sa bozkávať. Vošiel jej rukou pod šaty, ona si sadla obkročmo. A vtedy si Gregor s hrôzou uvedomil, že mu nestojí. Vôbec.

- Poďme do postele, - povedal Gregor.

Ale nepomohlo to. Ani v posteli sa mu nepostavil. Hoci sa Gregor aj Lola snažili.

- Deje sa niečo? - spýtala sa po chvíli Lola.

- Som na smrť unavený, - povedal Gregor.

- Aha.

- Nehovor aha, mrzí ma to. Urobím ti to inak.

- To je v poriadku, chápem to. Aj ja som unavená.

- Tak poďme spať, pomilujeme sa ráno.

- Gregor?

- Áno?

- Nič.

- Super.

Vyzliekla sa a natiahla na seba nočnú košeľu. Ľahla si na svoju stranu postele.

- Sme ako dve figuríny, - povedala. - Také, čo predvádzajú vo výklade scénky z rodinného života. Všetky tragické podkapitolky, jednu za druhou, vôbec sa neodlišujeme, nie je v našej moci tomu sledu výjavov uniknúť.

Mlč už, pomyslel si Gregor, mlč a spi.

- Je mi blbo, - ozvala sa po chvíli.

- Už na to nemysli, - povedal Gregor, ktorý na to myslel celý čas.

- Asi budem vracať, - povedala a vstala z postele.

- Mám ti držať vlasy? - spýtal sa Gregor, dúfajúc, že ju tým rozveselí.

Ale ona neodpovedala a o chvíľu počul, ako hodila do záchoda tyčku.

Vzápätí zavolala Šeri, aby k nej okamžite prišiel.

- Musím tu niečo doriešiť, - povedal jej do telefónu Gregor ticho.

- A ja musím ísť potom do práce, - povedala Šeri.

- Nepočká to do popoludnia?

- Nepočká.

- Ale no tak.

- Je to vážne. O siedmej u mňa.

- Nesľubujem to.

- Nemôžeš si stále robiť, čo ty chceš, - povedala Šeri. - Okrem toho si si u mňa zabudol svoj diár a ak tu nebudeš do štvrť na osem, hádžem ho priamo do rúk pracovníkom z OLO, ktorí tu presne vtedy budú aj so svojím smetiarskym obrňákom.

- Stalo sa ti niečo?

- Áno a aj tebe sa stane, ak si nedáš pozor, - povedala a zavesila.

Zhlboka sa nadýchol, potom vydýchol a zaťal päste, ako ich to kedysi učili na nejakom seminári na tému Ako sa vyhnúť syndrómu vyhorenia. Má rozdrbané všetko, čo sa môže rozdrbať, firmu v rozklade, právnikov na krku, manželku, milenku a vtáka na pol šiestu. Musí sa skoncentrovať, nehodiť telefón o stenu, nikomu nepovedať nič vulgárne a riešiť veci krok za krokom.

- Kto volal? - vyšla Lola zo záchoda.

- Demeter, musím ísť do firmy, - povedal Gregor, lebo prvým krokom bude dostať sa z domu. Druhým vyškrtnúť niektoré položky zo zoznamu problémov.

U Šeri naňho čakali raňajky. Káva, džús, praženica so slaninou, paradajky, čerstvé rožky, džem. Ako v hoteli. Keď sa na ten prestretý stôl vo vydrhnutej kuchyni pozrel, urobilo sa mu mdlo. Málo spáva, mal by ísť úplne sám do nejakého motela a poriadne sa vyspať.

- Večer som ti sľúbila raňajky, chcela som to dodržať, keď si už ty nedodržal, že sa spolu zobudíme, - povedala Šeri. Mala na sebe džínsy, tielko a nechty nalakované na krvavú červenú. Kedy to stihla? O šiestej ráno?

- Musel som ísť niečo vybaviť.

- To by ma zaujímalo čo.

- V byte praskli radiátory, všade striekala voda, volal mi syn, úplne bol vystrašený, - povedal Gregor. Napadlo mu to ako prvé a bolo mu celkom jedno, či tomu Šeri uverí.

- To ti nestojím ani za lepšiu výhovorku? - spýtala sa.

- To nie je výhovorka.

- To je dobrá blbosť.

- Dobre, tak ti to vysvetlím neskôr, daj mi diár a ja ti popoludní zavolám.

- Dám ti ho, keď sa so mnou naraňajkuješ.

- Nemôžem, nemám chuť a nestíham.

- Musíš.

Šeri schmatla Gregorov diár položený na stole a dala ruky za chrbát ako malé decko. Gregor cítil, že stráca trpezlivosť. Nadýchol sa, vydýchol, pozrel na hodinky. Dáva jej ešte dve minúty.

- Šeri neblbni, - povedal tým najzmierlivejším tónom, aký zo seba dokázal vytlačiť: - My dvaja spolu nie sme preto, aby sme si robili zle.

- Tak prečo zo mňa robíš handru?

- Akú handru, preboha?

- Ponižuješ ma.

Gregor sa zasmial. Toto už počul. Stojí medzi dvomi zrkadlami a ich vzájomný odraz sa zmnožuje donekonečna.

- To nie je smiešne, - povedala Šeri.

- Ale je.

Gregor sa natiahol a vytrhol jej spoza chrbta diár. Otočil sa na odchod.

- Teraz nemôžeš odísť!

- Môžem.

Gregor otvoril dvere. Otočil sa k Šeri stojacej v kuchyni. Šeri schmatla zo stola pohárik s džemom a hodila ho po Gregorovi. Gregor sa uhol a oranžová hmota sa spolu s úlomkami skla rozprskla po dlažbe v predsieni.

- Zhlboka dýchaj, - povedal jej Gregor. - A zatni päste. To pomáha.

Šeri zalapala po dychu, chytila si srdce. Pohla sa k nemu.

Gregor vyšiel z bytu a zbiehal po schodoch dole.

Nemal ich za sebou ešte ani dvadsať, keď počul otvorenie dverí a Šerin hlas.

- Gregor! Je mi zle!

- Zhlboka dýchaj! - zakričal jej.

Vybaví najnutnejšie, vypne telefón a pôjde sa niekam vyspať. Niekam, kde ho nikto nenájde. Tento svet a ľudia v ňom si budú musieť pár hodín poradiť bez neho.

Šestnásta kapitola - To spláchol čas a preliate slzy

Lola kedysi v nejakom filme videla, ako tri ženy kráčajúce za truhlou spoločného frajera nahlas počítali v násobkoch čísla tri až do nekonečna, aby svoje myšlienky odpútali od toho, prečo a kde vlastne sú. Sedela teda za volantom, z rádia jej hrala Norah Jones a ona bola pri čísle 4 767, aby nemusela myslieť na to, kde je, prečo tam je a čo má teraz robiť.

Z domu vyšiel Gregor s hrubým diárom v ruke a nastúpil do svojho auta. Nevidel ju.

Nevidel ju asi už dávno, pozeral cez ňu ako cez sklo a šiel si za svojím. Pozeral jej do očí, hovoril o tom, že ide do práce a šiel pritom do bytu cudzej ženy. Načo tam bol? Dať pusu na dobré ráno? Na rýchlovku ešte v teplých perinách? Pri nej mu stojí? Alebo sa zastavil len na kus reči, aby jej povedal, tá moja žena je úplná hus, na všetko naletí, môžem ju za vlasy ťahať po byte, ak jej pritom poviem, že ju milujem, ešte bude rada, poď sa k nám nasťahovať aj ty, ja jej to nejako vysvetlím, neboj sa, zožerie to.

Lole sa do očí nahrnuli slzy zúrivosti a poníženia. Cítila, ako jej stekajú po lícach, ako namočili aj rám slnečných okuliarov. Dala si ich na oči, lebo chcela byť nepoznaná, skrytá, chránená pred ostrým slnečným svetlom a pred pravdou. Ale nepomohlo to. Svetlo ju bodalo až do hĺbky včerajším alkoholom podráždeného mozgu a pravda z nej urobila iného človeka. Zraneného, smutného a horšieho.

Gregorovo auto odfrčalo aj s Gregorom. Lola sa ho ani nenamáhala prenasledovať, hoci by jej bolo bývalo milé vraziť doňho v plnej rýchlosti. Ale on má asi o tridsať airbagov viac než ona a Elvis by zostal bez matky. Nie, časy rezignácie spláchol čas a preliate slzy. Ide hore a porozpráva sa najskôr s tou kurvou. Nech trpí teraz ona. Nech vie, že aj s ňou chcel mať sex, že s ňou chce dieťa, že jej povedal, že ju miluje. Toto milenky neznášajú, keď ich milenec spáva s manželkou a obťažuje sa predstieraním šťastného manželstva.

Kráčala po schodoch a sústredila sa na pravidelné dýchanie. Nesmie stratiť nervy. Nesmie kričať, nadávať a používať slovo kurva. Musí zistiť, o čo ide. Kde sa vlastne stala chyba. 4 989. 4 992. 4 995. 4 998. 5 001. Alebo nie. Rovno jej jednu vrazí. Môže sa na nejaké okolky vykašlať.

Na druhom poschodí boli otvorené dvere a v nich ležala na zemi žena. Lola potlačila dvere a vošla dnu.

Kľakla si k nej medzi sklenené črepy rozsypané po zemi. Žena krvácala z niekoľkých drobných rán na rukách a na líci. Lola jej chytila zápästie, ale necítila tep.

- Ježišikriste! - povedala.

Chytila jej tepnu na krku. Cítila čosi nepravidelné, ale nebola si istá, či to nie je jej vlastné rozbúchané preľaknuté srdce. Pozrela sa žene do tváre. Je to ona, je to to dievča sediace kedysi za stolom sekretárky jej muža. Bezvládna a možno mŕtva.

Poplieskala ju po líci.

- Šeri! Šeri, preberte sa!

Lola zakričala do chodby domu: - Pomóc! Zavolajte niekto sanitku!

Nikto jej neodpovedal, okrem vlastného hlasu v ozvene.

Lola zašmátrala v kabelke, potom ju otočila hore dnom a vysypala jej obsah na zem medzi sklenené črepy zamazané od džemu. Navolila na mobile 112 a dala ho na hlasitý odposluch. Kým prebiehalo spojenie, zaklonila hlavu Šeri dozadu, strčila jej pod ňu svoju preloženú prázdnu kabelku, chytila nos, priložila ústa k ústam a dvakrát do nej vdýchla vzduch. Tak sa to aspoň učili na kurze prvej pomoci.

Bolo to ešte na strednej a bol to úplne blbý kurz. Donekonečna si vzájomne obväzovali končatiny na spôsob klasu a opakovali päť protistresových T. Ticho - teplo - tekutiny - tíšenie bolesti - transport. Plastová Anča s otvoreným bruchom smrdela od spotených rúk a bola večne previazaná trojcípou šatkou, pretože žalúdok do nej akosi nepasoval a vypadával. A keď mali trénovať umelé dýchanie, snažila sa tomu vyhnúť, pretože to s ňou silou-mocou chcel skúšať spolužiak, ktorému smrdeli z úst pokazené zuby a cigarety vyfajčené za školou.

- Tu je dispečing integrovaného záchranného systému, - ozval sa z telefónu ženský hlas.

- Mám tu ženu v bezvedomí, - povedala Lola. - Nedýcha a nebije jej srdce.

- Prepojím vás, vydržte na linke.

Teraz srdce. Kľaknúť si nad ňu. Vystretými rukami poskytnúť vonkajšiu masáž srdca. Prudko silno pritlačiť na hrudnú kosť a uvoľniť. Koľkokrát? Päťkrát? Prečo len nedávala na tom kurze väčší pozor? Teraz znovu k ústam. Zakloniť hlavu, chytiť nos a dvakrát zhlboka vdýchnuť.

Šerine pery chutili po káve.

Neumieraj, preletelo Lole hlavou. Neumieraj, nič nie je dôležité, len život. Vráť sa z polcesty, ak ešte môžeš.

Šeri zalapala po dychu. Roztriasla sa, telo sa jej zašklbalo v kŕči, oči vyvrátené. Ale už aspoň trochu dýchala, aspoň párkrát jej zapumpovalo srdce.

Lola nadiktovala do telefónu adresu, meno, a príznaky.

- Čakajte. Pomoc je na ceste, - povedal zas iný ženský hlas.

A tak Lola čakala. Šeri sa mykala, takže jej Lola držala ruky, aby sa ešte viac neporezala o črepy. Počítala jej nádychy, výdychy a údery srdca, sledovala mihotanie očných viečok a Šerine vyvrátené beľmá. Napínala uši, kedy sa už na schodoch ozve dupot nôh záchranárov a sústredila svoju myseľ na to, aby to dovtedy Šeri prežila.

- Bude to dobré, - hovorila Lola sebe aj jej. - Len treba dýchať.

Čas sa zmrštil na čosi podobné želé, na čosi pomalé aj rýchle zároveň, na niečo, čo stratilo fyzikálnu vlastnosť času. Stálo to a zrazu to bolo preč. Lola mala pred sebou Šerinu tvár, jej spotené telo, nepravidelne sa dvíhajúcu hruď a potom sa tam zrazu objavili traja ľudia v červených kombinézach, mali nosidlá, otázky, intubačnú kanylu a injekcie.

- Neviem, koľko nedýchala, neviem, koľko takto ležala, spamätala sa, ale nenadobudla vedomie, neviem o zdravotných problémoch, ani o udalostiach pred tým, prepáčte, som len známa, šla som okolo, - povedala im Lola.

Robili si svoju prácu, Lola stála pri dverách do kúpeľne a snažila sa nezavadzať. Dívala sa na Šeri na nosidlách, ako s nimi manévrujú na úzkom schodisku, aby vybrali zákrutu a pohli sa s nimi dolu.

Šeri zastenala, Lole sa zazdalo, že prišla k sebe, že na ňu na okamih uprela pohľad, že to bola slza, čo sa jej zaleskla na tvári.

Susedné dvere sa otvorili a zjavila sa v nich stará žena v župane, šľapkách a hrubých ponožkách.

- A čo sa tu preboha deje? - spýtala sa.

- Kde ste boli doteraz? - spýtala sa Lola.

- V sprche. Ľudia sa ráno sprchujú, nie? - povedala susedka.

- S tým je ťažko polemizovať.

Lola sa naklonila ponad zábradlie za odchádzajúcimi záchranármi a nosidlami plávajúcimi dookola v priestore schodiska ako bárka na rozbúrenom mori.

- Kam ju veziete? - zavolala Lola.

- Na Kramáre, - zavolala lekárka a potom nosidlá aj s červenými kombinézami zmizli v bráne domu.

- Tečie vám krv, - povedala suseda Lole.

Lola pozrela na svoje nohy. Z jednej nohy stačilo odlepiť kusy skla a utrieť pančuchu od džemu, druhá vyzerala ako rekvizita z hororu. Až keď to Lola uvidela, začali ju tie rany bolieť. Dovtedy ich necítila.

Vyzula si topánku a vložila krvavú nohu do vane. Pustila na ňu prúd vlažnej vody a v kolene objavila zabodnutý kus skla. Nechtami ho nadvihla, pevne chytila a trasúc sa od bolesti ho vytiahla von. Rana začala viac krvácať.

Lola vybrala z dózy pod zrkadlom kus vaty a pritlačila si ju na koleno.

Kým tam tak sedela s jednou nohou vo vani, pozerala sa po kúpeľni. Žiadne mužské prípravky. Jeden šampón, jeden kondicionér, jedno telové mydlo, deodorant, parfum, gél na vlasy, skromná taštička na šminky. A na umývadle malá kefka v tvare lienky. Aj oni mali doma takú, Elvis si ju ako decko vybral v drogérii, Lola mu ju kúpila a on sa s ňou potom hral vo vani. Taká blbosť. Kefka.

Lola sa zrazu rozplakala, ani nevedela prečo. Ľudia tu bojujú o život a sú tu len staré kefky ako svedkovia ich zápasu.

- Je vám niečo? - vo dverách do kúpeľne sa objavila susedka, zjavne medzitým presnorila celý byt.

- To sú nervy, - povedala Lola.

- Nechcete štamperlík? - spýtala sa suseda. - Ja som celý život pila ráno likér, ale odkedy som sa dopočula, že kráľovná matka pila trikrát denne gin, tak pijem gin. Viete, koľko sa dožila?

- Ďakujem, nechcem gin, - povedala Lola.

- Stodva rokov! - povedala suseda. - A aká bola vždy usmiata, trošilinku pod parou, to sa pozná, že jej ten život tak pekne ubehol.

- Prihrali by ste mi mobil? Nemusíte sa zohýbať, - spýtala sa Lola.

Susedka skúseným golfovým ťahom odpálila mobil barlou z predsiene do kúpeľne.

Lola sa poň zohla a vytočila Gregorovo číslo. Ani nevedela, čo by mu tak mala povedať. Niečo o strachu, o podozrení, o tom, že treba zavolať Šerinej mame alebo kto jej to kúpil tú kefku. Ale nedovolala sa. Mal vypnutý mobil. A Lole padol zrak do kúta ku košu na špinavú bielizeň.

Boli tam pohodené pánske boxerky. Gregorove boxerky.

Lola sa ako v tranze k nim pohla. Prevrátila ich naruby a naozaj boli jeho. Odstrihávala mu na nich visačky, pretože sa sťažoval, že ho tie visačky škriabu. Keď ich odstrihla nešikovne, urobila dierku a musela ju zašiť. Bola tam. Tá malá dierka, ktorú Lola zašila bielou nitkou.

Držala ich v ruke a mala zrazu pocit, že neexistuje nič, len ona a tie podrbané boxerky, ktoré mu ona obstrihala, zašila a našla v cudzej kúpeľni.

- To je asi toho jej fešáka. Aj v noci tu bol. Aj ráno, - povedala susedka.

Objavila sa vo dverách znovu, v jednej ruke barla, v druhej malá strieborná tácka a na nej dva ťažko vybalansované plné štamperlíky.

- Viem, videla som ho, - povedala Lola tupo.

- Keby sa bol zdržal, mohol ju zachrániť on, - povedala susedka.

- On nezachraňuje. Nikdy. Z princípu.

Lola vytočila číslo a po prvom zazvonení sa ozvala kamarátka Ornella.

- Potrebujem tvoju pomoc ako kamarátky a ako právničky, - povedala Lola.

Ornella sa zasmiala:

- Zabila si niekoho?

- Začínam to zvažovať, - povedala Lola.

- Mám sa pýtať viac, alebo sa chceš stretnúť?

- Mohla by som ti všetko porozprávať, keď ma budeš viezť na chirurgiu, treba mi niečo zašiť.

Susedka si aj so štamperlíkmi prisadla k Lole na vaňu a počkala, kým dotelefonuje.

- Ja zamknem a postrážim kľúče, - povedala potom a zdvihla štamperlík na prípitok.

- Ste skvelá žena, - povedala jej Lola.

- Viem to. Ale až posledných desať rokov. Predtým som mala v kuse nejaké komplexy. A strach, že čo si kto pomyslí.

- Žiť treba bez strachu, - povedala Lola.

- Moja reč.

Priťukli si a Lola do seba obrátila obsah štamperlíka. Chutilo to hnusne, ale účinkovalo okamžite. Pocítila teplo a miernu úľavu. Počká na Ornellu a začne riešiť veci. Konečne. Časy zasvätené rezignácii už spláchol čas a preliate slzy.

Sedemnásta kapitola - Diera v srdci ako zrnko ryže

Nie, nebol tam žiaden tunel plný svetla. Musí o tom povedať mame. Pamätá si len, ako plávala v chumáčoch farebnej cukrovej vaty a občas sa v tom priestore ako zle premietnutá filmová upútavka zjavila nejaká tvár, ruky, hadice a stropy. Strop predsiene s prasklinou v omietke v tvare Afriky. Strop schodiska, strop sanitky, stropy chodieb, operačných sál a izieb.

- Paroxyzmálna supraventikulárna tachykardia, - povedal jej ten mladý doktor a sadol si na pol zadku na kraj jej postele.

- To znie pôsobivo, - povedala Šeri zachrípnuto. - Umiera sa na to?

- Mali ste na mále. Prečo ste s tým nešli k lekárovi? Museli ste mať nejaké problémy.

- Nemala som čas. A myslela som si, že mi to spôsobuje... - Šeri sa rozhodla nedopovedať.

- Čo ste si mysleli? - zaujímalo to doktora.

Že mi to robí manželka môjho milenca, musela by mu oznámiť po pravde Šeri. Že mi želá smrť, že nejako čaruje. A pritom tá žena bola pri tom, keď mi bolo treba zachrániť život. Priložila svoje ústa na ústa, ktoré bozkávali jej muža. Dotkla sa pŕs, ktoré hladil jej muž, aby mi rozbúchala srdce. Moje nehodné srdce. Pamätám si to. Povedali mi o tom.

Šeri cítila, ako ju obliala červeň, bola to taká vlna rozpakov, že nedokázala prehovoriť.

- Ale no tak. To je v pohode. Nemusíte mi to povedať, ak nechcete, - povedal lekár. Vyzeral tak krehko. A mlado. Len okolo očí mal vrásky ako starý človek. Bohvie, čo všetko už videl, koľko ľudí mu umrelo.

- Prepáčte, - povedala Šeri. - Bola som hlúpa.

- Mali ste nakoniec šťastie. Vo vašom srdci sa vytvorilo miesto, kde vznikali patologické vzruchy. Preto vaše srdce nepracovalo ako malo. Zaviedli sme vám tam špeciálne elektródy, ktorými sme ten kaz vypálili. Volá sa to rádiofrekvenčná ablácia.

- Urobili ste mi do srdca dieru? - spýtala sa užasnuto Šeri.

- Áno, ale celkom malú, - zasmial sa doktor.

- Akú malú?

- Asi ako zrnko ryže, - povedal a postavil sa. - Máte ešte nejaké otázky?

Ako mám teraz žiť, chcela sa spýtať Šeri. Ale on nevyzeral, že by sa vyznal aj v iných veciach než v medicíne. Doktor predsa nie je boh, čo by jej odpovedal na otázky ďalšieho smerovania, hoci sa jej zdalo, že tento má nad hlavou nenápadnú svätožiaru. Takú svätožiaru na denné nosenie.

Návštevné hodiny Šeri úprimne neznášala. Nikdy nebolo peklo tak blízko ako za tých 120 minút esenciálnej povinnosti, ostentatívnej obety, sťažností a netrpezlivosti. Špinavé uteráky, nočné košele, čo sa môžu obliecť ešte aj zajtra, kávy a bonboniéry pre sestričky, oslaďte si život, kto zanesie doktorovi obálku, koľko je za žlčník a koľko za slepé črevo, stupídne časopisy na rozptýlenie a hrubé ponožky o tri čísla väčšie, kto zomrel a kto pozdravuje a praje skoré uzdravenie, neplač, tu sú vreckovky a tu toaletný papier, vyhadzovanie starých jogurtov s vydutým viečkom a banánov s tmavohnedými preležaninami.

- Za vami nikto nepríde? - spýtala sa päťdesiatnička z vedľajšej postele. Volajte ma Pani Milada, povedala vo chvíli, keď Šeri dnes, v prvý deň, na ktorý sa pamätá už v celku, otvorila oči.

- Nepríde, - povedala Šeri.

- A nechcete niečo z bufetu?

- Nie, ďakujem.

- Nebojte sa o niečo požiadať, sme tu jeden pre druhého, - povedala Pani Milada.

- Ako prosím?

- No, musíme si pomáhať, každý každému, človek človeku, a netreba sa báť požiadať, prijať, aj dať.

- Aha, áno, - povedala Šeri a zauvažovala, kam sa s Pani Miladou dostane do večera. Či ju v tomto stave stihne zlomiť do nejakej sekty.

- Takže nechcete niečo z bufetu? - spýtala sa ešte raz Pani Milada, ako keď učiteľka po bravúrne zvládnutom výklade látky položí žiakom kontrolnú otázku.

Dala by som si minerálku, pomyslela si Šeri. Studenú perlivú a mierne slanú, ale pretože nechcem ignorovať Vianoce, chodiť s Bibliou od domu k domu, ani hovoriť v každej vete slovo požehnaný, nechám si zájsť chuť.

- Ďakujem, nie, naozaj mi nič nechýba, - povedala Šeri.

- Tak možno nabudúce, - povedala Pani Milada optimisticky, opásala kvetovaný župan ostrapkaným opaskom a vyšuchtala sa z izby.

Šeri sa vystrela na posteli a zatvorila oči. Cítila zvláštnu prázdnotu. Akoby všetky trasy, ktoré mala pred sebou ešte nedávno nakreslené, zmizli. Ako keď týždenník zotrie špinavou špongiou tabuľu. Už na nej nie je nič. Ani čarbanice, ani zle vypočítané príklady, ani to, čo je na domácu úlohu. Je to oslobodzujúce, či prinášajúce nečakanú tieseň? Nedokázala tie dva pocity od seba odlíšiť.

Z driemot ju vytrhlo zakopnutie o stoličku.

Pri posteli stála Lola v svetlej sukni a šúchala si udreté koleno. To, čo nemala prelepené.

- Odkedy sa bližšie poznáme, cítim sa stále horšie, - poznamenala Lola.

- Ja naopak, - povedala Šeri.

- Pokúsim sa tým utešiť.

Lola položila na Šerin nočný stolík fľašu orosenej minerálky.

- Čaj býva v nemocnici hnusný, - povedala Lola.

- Presne túto kupujem aj ja, - povedala Šeri.

- Áno, vieme, že sa nám páčia rovnaké veci, - povedala Lola.

Lola si sadla na stoličku, ktorá jej pred chvíľou stála v ceste. Hľadala, kam by si položila kabelku, nakoniec sa rozhodla, že ju bude držať v ruke.

Šeri sa posadila a chvíľu na seba hľadeli.

- Nemám vám naliať? Nie ste smädná? - prerušila ticho Lola.

- Nalejem si potom sama. Môžem chodiť, len som ešte slabá.

- Ja vám nalejem, - povedala Lola.

Postavila sa, vyliala do umývadla zvyšok čaju z pohára, opláchla ho, odkrútila uzáver minerálky. Príjemne to zasyčalo. Naliala jej do pohára, položila ho na stolík k posteli a obe sa dívali, ako bublinky stúpajú k hladine.

- Ďakujem, - povedala Šeri.

- Niet za čo, - povedala Lola.

- Ďakujem vám za záchranu.

- Vy by ste na mojom mieste konali rovnako.

- Nie som si istá.

- Keby ste boli naozaj na mojom mieste, tak by ste vedeli, koľko lásky a námahy stojí každý ľudský život a nepremárnili by ste žiadnu príležitosť, aby ste ho pomohli zachrániť, - Lola sa dívala niekam ponad Šerinu hlavu, akoby nad tým musela veľmi premýšľať. - Možno, keď z vás bude tiež mama, tak to pochopíte. Že by ste to predsa neurobili nejakej inej matke, že necháte zomrieť jej dieťa.

Možno spôsob, ako to povedala, možno ten Lolin úsmev za tým, ktorý bol unavený a takmer ospravedlňujúci, spôsobil, že to Šeri prišlo nekonečne ľúto. Za seba, za ňu, aj za mamu, ktorá ani netušila, čo sa deje s jej dcérou.

- Ja sa strašne hanbím, - povedala Šeri a rozplakala sa. - Odpustite mi, prosím. Odpustite mi to všetko.

Lola ju chytila za ruku.

- Čo sa stalo, už sa neodstane. Ja som sem neprišla z nenávisti. Chcela som vidieť, že ste v poriadku. A chcela som sa spýtať jednu dôležitú otázku.

Šeri zdvihla zaslzené oči.

- Vedel Gregor o tom, že vám prišlo zle, keď od vás odchádzal? - spýtala sa Lola.

Šeri si utrela oči a vysmrkala sa do vreckovky. To nebezpečné meno, meno Gregor, vnieslo medzi ne znovu odstup.

- Čo môže ovplyvniť moja odpoveď? - spýtala sa.

- Veľa, - povedala Lola. - Ale potrebujem pravdu. Klamstiev už bolo medzi nami dosť.

- Vedel, - povedala Šeri.

- A čo urobil?

- Povedal, že mám zhlboka dýchať a odišiel. Asi si nemyslel, že je to vážne.

Lola sa postavila. Zasunula stoličku pod posteľ.

- Ďakujem, - povedala Lola. - Ani neviete, ako ste mi pomohli.

Lola sa pohla na odchod. Závan vzduchu, ktorý sa dal do pohybu, doniesol k Šeri Lolinu vôňu. Zmenila parfum, uvedomila sa. Bojuje o svojho muža novými zbraňami, alebo ho posiela k vode? Je to manželstvo vlastne ešte aj jej záležitosť? Má sa o to vôbec zaujímať?

- A čo ja? - spýtala sa Šeri. - Čo mám teraz robiť?

- Žiť, - povedala Lola.

- Neviem ako. Cítim sa byť vašou dlžníčkou.

- To je nezmysel. Dostali ste druhú šancu. Tak ju využite a žite najlepšie, ako viete.

Keby to bolo také ľahké, ako sa to povie, pomyslela si Šeri.

Lola sa vo dverách ešte otočila.

- Viete čo, berte to tak, že každá škola niečo stojí. Aj tá moja. Aj tá vaša. Chápete?

- Snažím sa.

Gregorova kytica sa objavila päť minút pred koncom návštevných hodín. Bol to zámer, aby sa nemusel zdržať, snaha nikoho nestretnúť, roztržitosť, alebo čisté hulvátstvo? To Šeri nevedela, ale povedala si, že sa nechá prekvapiť.

- Ahoj, - povedal. - Ako sa máš?

Mal perfektný oblek, super kolínsku, hladkú tvár a holiča, čo vedel robiť svoju prácu. Kytica bola vkusná a nechutne drahá. Aj škatuľka belgických čokolád bola jednoducho úchvatná. Všetko bolo predvídateľné a absolútne bezchybné. A napriek tomu na neho Šeri civela ako na zjavenie.

Mlel niečo o tom, aké ťažké je dostať sa do nemocnice cez popoludňajšie zápchy, aký neprehľadný je informačný systém na oddeleniach, koľko to trvalo, kým ju našiel a Šeri si uvedomila, že kým on vysiela vizuálnu, akustickú aj pachovú správu o svojej prítomnosti, ona nič necíti. Nič.

- Čo povedal doktor? - spýtal sa Gregor.

- Povedal, že mi urobili v srdci dieru a ty si cez tú dieru vypadol von, - povedala Šeri.

- Čože? - zasmial sa Gregor.

- Počul si, - povedala. - Ja už nič necítim. Fakt. Je to divný pocit. Je to paráda.

- Neboj sa, to ťa prejde.

- Veď to, že ma to prešlo.

Gregor sa na ňu díval, trochu zarazene, ale pobavene, akoby čakal, ako bude tento fór pokračovať. Nemal žiadne výčitky, žiaden strach, nič kajúcne ani pokorné sa nedalo čítať v jeho tvári. Je to skutočne nadčlovek, napadlo Šeri, ako som si mohla myslieť, že by ma niekto takýto bol schopný milovať?

- Koniec návštev! - ozvalo sa z chodby zajačanie sestričky.

- Daj sa do poriadku, - povedal Gregor s ľahkosťou a otočil sa na odchod.

- Aj ty, - povedala mu Šeri ľahostajne.

Gregor sa zasmial a vypadol.

Šeri spustila nohy z postele a pomaly sa postavila. Triasli sa jej kolená a trochu sa jej točila hlava. To z tej narkózy. Bohvie, čo za drogy jej ešte kolujú v žilách.

Pomaly, z nohy na nohu, pridržiavajúc sa postelí prešla k umývadlu. Pustila studenú vodu, nabrala si do dlaní a umyla si tvár.

Vystrela sa a pozrela na seba v zrkadle. Vitaj späť, Šeri. Dva roky života to boli. Snívanie, vzrušenie, odopieranie, prijímanie, trucovanie a márne túženie. Všetko je preč, vypálili to elektródy v srdcovom svale, pretože ten muž bol kaz, ktorý ma takmer priviedol do hrobu.

- Nedáte si domáci krémeš? - spýtala sa Pani Milada s kvietkovaným tanierikom v ruke. - Kamošky mi doniesli a tento som pre vás prepašovala až na izbu.

- Nebude vám chýbať? - spýtala sa Šeri.

- Ak vám urobí radosť, tak mne chýbať nebude.

- A ja vám čím môžem urobiť radosť?

- A čo viete?

Ľahli si každá do svojej postele. Pomaly a opatrne, ako sa patrí na pacientky so zalepenou hruďou. Strčili si pod pazuchy teplomery. Počúvali z chodby plechové hrkotanie vozíčka s večerou.

- Nič poriadne neviem. Len robiť problémy. Som bývalá potvora, - povedala Šeri.

- To nie je zlá kvalifikácia, - povedala vážne Pani Milada. - Robíte to aj profesionálne?

- Zatiaľ nie. Chystám sa s tým skončiť.

- Vyštudujte právo, - povedala Pani Milada.

- Na strednej som nad tým uvažovala, - povedala Šeri.

- Mali ste dobré známky?

- Áno.

- No tak, na čo čakáte? To je budúcnosť pre bývalé potvory ako stvorená. Viete, koľko rozvodových právničiek potrebuje dnešný svet?

- Koľko?

- Veľa. Aj ja napríklad. Pre môjho muža som len kuchárka a upratovačka, v kuse má nejaké frajerky a ani pozrieť ma tu nebol. Vy vyštudujete a ja dovtedy nazbieram odvahu podať o rozvod. Potom sa do toho spolu pustíme. Čo poviete na takúto dohodu?

Koleso osudu to nazval Shakespeare, či ako im to hovoril v škole ich angličtinár? Budem si musieť spomenúť, zdá sa, že sa ma to začína týkať, pomyslela si Šeri.

- Tak čo? - spýtala sa Pani Milada a vytiahla si spod pazuchy teplomer.

- Platí, - povedala Šeri a s ústami zamazanými od krémeša sa zasmiala.

Osemnásta kapitola - Vlastná krv

- Aj vplyvom niekoľkých mimomanželských vzťahov odporcu medzi nami dochádzalo k stále hlbšiemu odcudzeniu, ktoré sa prenieslo do všetkých sfér nášho spolužitia, - prečítala z monitoru počítača pomaly Ornella. - Naše vzájomné rozpory v oblastiach rodinného života, životných priorít a morálky sa stali neprekonateľnými. Vzťahy medzi mnou a odporcom sú tak hlboko, trvale a vážne narušené, že nie je predpoklad, že by v budúcnosti došlo k obnoveniu nášho partnerského vzťahu a tým aj manželského spolužitia.

- Tie mimomanželské vzťahy odporcu a rozpory v morálke tam musia byť? - spýtala sa Lola.

- Čo ti na tom prekáža? - spýtala sa Ornella.

- Nechcem naňho verejne kydať bahno.

- To nie je bahno, to je pravda.

- Mám z toho zlý pocit.

- To je žiadosť o rozvod, nie príhovor k zlatej svadbe, - povedala Ornella, postavila sa, prešla okolo kancelárskeho nábytku z čerešňového dreva, odhrnula žalúzie a otvorila okno. Dovnútra vniklo svetlo, čerstvý vzduch a hluk ulice.

- Ponížila by som aj seba, keby som tam na neho vytiahla všetky jeho hriechy, - povedala Lola a obrátila sa za ňou v otáčacom koženom kresle.

- Ty si ešte na rozvod nedozrela, - povedala Ornella od okna. - Tú žiadosť píšeme predčasne. A zbytočne.

- Prečo myslíš?

- V kuse berieš na Gregora nejaké ohľady. No a čo, keď mu to ublíži? Už hráte každý za seba, už sa nemáš starať o jeho šťastie, ale o svoje šťastie a šťastie tvojho syna.

- Ja beriem ohľady?

- Áno. A zúriš, plačeš a tresla si mu telefónom. Pravý čas na rozvod je vtedy, keď sa tí dvaja už ani nehádajú. Keď im to za to nestojí. Keď im ani len nestúpne tlak, keď sa stretnú. Keď nastúpi peklo ľahostajnosti. To je to najhoršie a vtedy už naozaj niet cesty späť.

- Najhoršie je peklo sklamania, - povedala Lola.

- Ale prosím ťa, manželstvo je eufemizmom slova sklamanie.

- Ja nehovorím o chrápaní, špinavých ponožkách, zdvihnutej doske záchoda a víkendoch, keď si tak lezieš s mužom na nervy, že by si ho zabila.

- A o čom teda? - spýtala sa Ornella.

- Hovorím o hlbokom sklamaní. Ako keby si bola vo vojne a zrazu by si prišla na to, že tvojmu spolubojovníkovi na tebe absolútne nezáleží, že ťa nekryje, že sa o teba nebojí a keby ťa ranili, že ťa nechá vykrvácať v zákope a pôjde zatiaľ do kantíny na obed. S tým sa nedá žiť.

Ornella si vzdychla a sadla si späť za počítač.

- Tak teda vyhodím mimomanželské vzťahy odporcu a rozpory v morálke a necháme už len nulovú nádej, že sa dáte dokopy, - povedala Ornella, označila vzťahy a rozpory a stlačila delete. - Ešte by sa tam zišla formulácia, že intímne spolu nežijete aspoň pol roka a nebývate na tej istej adrese.

- Bez toho nás nerozvedú?

- Lola, nejaké argumenty tam byť musia.

- Napíšme tam, že ja už nevládzem, - povedala Lola. - Nemám energiu stále sa snažiť. Nemám vieru, ani nádej. A asi ani lásku. Už len spomienky mám, ale s nimi v tom rodinnom kozube neprikúrim.

Ešte kým stihla Ornella niečo namietnuť, zazvonil Lole telefón. Z neznámeho čísla sa ozval ženský hlas:

- Dobrý deň, pani Nebeská, tu je Neumannová.

- Dobrý deň, pani docentka, - povedala prekvapene Lola.

Docentku Neumannovú si hmlisto pamätala z oslavy Teodorovej šesťdesiatky. Bola to internistka tesne pred dôchodkom, fajčiaca dve škatuľky denne a nosiaca s gráciou na osemcentimetrových podpätkoch svojich tridsať kíl nadváhy.

- Vášmu manželovi som sa nedovolala, ale v profesorovom diári som našla vaše číslo, - povedala docentka. - Viete, myslím, že by sa o Teodora mal postarať niekto z rodiny, lebo keď k nemu zavoláme niekoho z psychiatrickej kliniky, už sa to nebude dať ututlať a budeme mať hanbu po celej fakulte.

- A čo sa stalo? - spýtala sa Lola.

- Profesor prišiel v supermanskej kombinéze a chcel tak prednášať študentom, - povedala docentka. - Viete, to je taká, čo má vlastne navrchu slipy.

- Má navrchu slipy?

- Supermanské slipy. A supermanský opasok aj plášť. Aj to S na hrudi. Len supermanské čižmy nemá, obul si snehule.

- A prečo, preboha?

- Neviem, ale nechce si to vyzliecť, tak som ho zatvorila v pracovni, poslala študentov preč a volám vám, aby ste prišli prevziať zodpovednosť.

- Jasné, už som na ceste.

- Ponáhľajte sa, lebo váš svokor už zvnútra kružidlom rozoberá zámku.

Lola vybehla z Ornellinej kancelárie a privolala výťah. Prišiel takmer okamžite. Kým sa za Lolou stačili zatvoriť dvere, vrútila sa dnu Ornella.

- Idem s tebou, - povedala. - Toto je chvíľa, na ktorú som čakala roky.

- Robíš si srandu? - spýtala sa Lola.

- Niekedy aj Lois Laneová musí zachrániť Clarka Kenta.

- Kto?

- Ťažké chvíle riešim čokoládou a komiksami, - povedala Ornella. - Nenechám ťa v tom samu, keď ani nevieš, čo je kryptonit.

V aute Lole zazvonil mobil znovu.

- Hi, Lola, will you come today? - spýtala sa Selma.

Zabudla som na to, uvedomila si Lola. Sľúbila, že príde a bude sa venovať Selme, sústavne haprujúcemu kotlu a rastlinám v záhrade.

- I really don't know, Selma, I'll see later on, - povedala Lola. Možno neskôr. Ak vôbec.

- I'm roasting great piece of lamb, swedish specialty, - povedala Selma. - Come over here, let's eat together and have a talk.

- Maybe at 5 p. m., - povedala Lola a predstavila si tú pečenú jahňacinu. - Even later.

- Ok, I look forward to see you, gamey lamb is also good story, - povedala Selma veselo a zložila.

Ok, aj ja sa teším, len keby som vedela, čo znamená slovo gamey, pomyslela si Lola a preletela cez križovatku na zľahka sa červenejúcu oranžovú.

- Myslela som, že tu budete skôr, - povedala docentka Neumannová vyčítavo, siahla po okuliaroch držiacich viac na jej ohromných prsiach než na retiazke na krku a založila si ich na nos.

Vybrala šnúru obstarožnej špirály zo zásuvky a pomaly zaliala tureckú kávu do troch šálok každý pes iná ves.

- Kde je Teodor? - spýtala sa udýchane Lola.

Docentka kývla hlavou smerom k dverám jeho pracovne.

- Situácia sa konsoliduje, - povedala a zdvihla podnos s tromi kávami. Otvorila si nohou odchýlené dvere a vplávala dnu majestátne ako krížnik jej veličenstva.

Na retrogauči pod obrovským plagátom znázorňujúcim metabolizmus pečene sedeli vedľa seba rozvalení Elvis a Teodor v supermanskom kostýme. Teodor mal zatvorené oči a na ušiach slúchadlá Elvisovho diskmena. Elvis ležérne zdvihol ruku na pozdrav, akoby sa nechumelilo a vzal si od docentky kávu.

- Ty nie si v škole? - spýtala sa Lola.

- Som, - povedal Elvis spôsobne, - som v škole, sedím na matematike a sem som poslal svoj klon.

Lola sa zložila na rozheganú stoličku, Ornella na druhú. Oči jej podozrivo žiarili. Baví sa, Ornella sa baví, uvedomila si Lola nechápavo.

- Takže ešte raz, - povedala Lola synovi.

- Volala mi Valika, - povedal Elvis, - že ma chce dedo vidieť, že si spolu môžeme zalietať nad školským dvorom, tomu sa nedalo odolať.

- Valika? - spýtala sa Lola.

- Máte niečo proti menu Valika? - spýtala sa docentka Neumannová a hlasno hrkajúc lyžičkou v šálke si miešala v káve cukor.

- Je to prekrásne meno, - povedala Lola.

- Aj ja som jej to povedal, - povedal Elvis.

Všetci zostali ticho pozerať na Teodora. Zo slúchadiel bolo počuť rytmus, do ktorého pokyvoval hlavou.

- Nie je to zlé, to fakt nie je zlé, - trochu prihlasno povedal Teodor. - Trochu viac to rachotí, ale v princípe je to veľmi harmonické. A naozaj to upokojuje, cítim sa omnoho lepšie.

Elvis sa usmial:

- Nehovoril som?

- Teodor! Káva! - zakričala na profesora docentka a pripálila si cigaretu.

Teodor otvoril oči a pozrel na Lolu:

- Vitaj, Lolita, konečne si si na mňa spomenula?

- Aké konečne? - spýtala sa Lola.

- Porozmýšľaj.

- Veď rozmýšľam.

- Nič ti nedochádza?

- Mal si všetky obleky v čistiarni? - spýtala sa Lola, pretože mala zrazu pocit, akoby boli všetci v ťažkej pohode, len ona potrebuje pomoc, a pritom ju nikto nezatvoril do pracovne a nechráni pred všeobecným zhanobením.

Teodor na ňu však nereagoval. Očarene hľadel na Ornellu.

- Vy mi niekoho pripomínate, - povedal jej.

- Ornellu Muti? - spýtala sa Ornella.

- Nie.

- Lois Laneovú?

- Nie, - povedal Teodor. - Pripomínate mi moju matku. Bola to nádherná skvelá žena.

Lola otvorila Teodorovu skriňu v jeho byte a uvidela rad oblekov a košieľ úhľadne usporiadaných podľa odtieňov.

- Čo mu to napadlo? - spýtala sa.

- Mal rannú rozhodovaciu krízu. Hodí sa bledomodrá košeľa k sivému obleku, alebo nehodí? To je otázka, čo by položila aj slabšie povahy, - povedal Elvis.

Lola vybrala zo skrine pulóver a džínsy a strčila ich do športovej tašky. Po chodbách sa šuškalo, že Teodorovi preskočilo a všade postávali študenti, aby ho videli v supermanských slipoch. Aby mohol ísť domov alebo aspoň na záchod, potreboval sa preobliecť, a tak sa Lola a Elvis vybrali niečo mu doniesť z domu.

- Kde zobral tú kombinézu? - spýtala sa Lola.

- Pred dvomi rokmi ju dostal od niekoho z fakulty, keď robil tú veľkú narodeninovú oslavu, - povedal Elvis. - Ale nikto vtedy nedúfal, že to bude nosiť do práce.

- Čo si mu vlastne povedal, keď si za ním prišiel?

- Povedal som mu, že aj keď sa rozvádzate a on zostáva s otcom, máš ho stále rada, že sa nič nezmení a že k nám môže chodiť v nedeľu na obed ako doteraz.

- Toto sa predsa hovorí deťom, keď sa ich rodičia rozchádzajú.

- Keď môj dedo chodí v supermanskom, už sa snáď v rodine nemusíme držať konvencií.

- Ďakujem ti, zlatko.

- On sa cítil sám.

- Ja viem.

- A okrem toho prvýkrát v živote ráno zahulil.

- Čože? - Lola vytreštila oči. - Na to si ako prišiel?

- Nadýchol som sa v kuchyni, - povedal Elvis.

- Prečo by to robil?

- Lebo keď o tom prednáša, treba to aj skúsiť.

- A čo teraz?

- Nič.

- Nebude z neho troska s dierami v mozgu?

- V jeho veku? - zasmial sa Elvis.

- Ach bože, je toho na mňa veľa.

- Si v pohode?

- Áno. A ty?

- Áno, ale mám problém.

- Aký?

- Chcel som si dať zajtra do školy ten kostým krtka, čo som ho mal v prvej triede na karnevale a neviem, či ho netreba dať do čistiarne.

Lola sa unavene zasmiala a šla sa poobzerať po nejakých poltopánkach. Ak existuje nejaký muž, ktorý je hoden absolútnej lásky, tak je to jej syn. Je to Elvis. Som opičia matka, uvedomila si Lola s úľavou. Aspoň niečo v mojom živote má hodnotu a nevzpiera sa definícii.

Do súmraku chýbala ešte hodina. To by sme hádam mohli stačiť prejsť so Selmou záhradu, požmoliť nové listy a pomeditovať nad rašiacimi výhonkami, zauvažovala Lola. Tiež len tipuje, čo kde rastie a čo s tým treba robiť, ale Selme to nevadí. Stojí s knihou o záhradkárčení požičanou od Loly, slabikuje slovenčinu, smeje sa na názvoch a teší sa aj z mladej žihľavy. A sľúbila Lole urobiť modré kvetináče, každý malý a trochu iný, aby si ich mohla brať so sebou, kdekoľvek by bývala. Ako sa povie po anglicky rozvod? Divorce?

Lola zapla smerovku a čakala, kým prejde náklaďák v protismere, aby mohla odbočiť do známej uličky. Vyšlo z nej auto pohrebnej služby.

Lola odbočila do uličky, podivne stíchnutej.

Cez plot uvidela susedku z náprotivného domu, kývla jej na pozdrav, ale susedka ju nevidela a skľúčene zašla do dvora.

Lola zastala pred domom. Pred svojím domom, ktorý už nebol celkom jej.

Na lavičke sedel Karl. Vlastne ani nesedel, bol tam akosi položený v sediacej polohe ako nafukovacia hračka, z ktorej je vypustený vzduch.

Lola vošla do dvora.

- Dobrý deň, - povedala Lola.

- Selma je mŕtva, - povedal Karl.

- Čože?

- Spadla zo strechy. Chcela naolejovať toho kohúta.

Na betóne bola rozmazaná mláka polozaschnutej krvi. Lola sa roztriasla a sadla si vedľa Karla na lavičku.

- Kedy?

- Po obede. Varila. Čakala na vás. A potom šla hore a stalo sa to. Až teraz všetci odišli. Doktori, hasiči, policajti. A pohrebáci.

Lole zostalo zima, ale nebola schopná sa pohnúť. Len si objala ramená a dívala sa na ten betón, tak ako Karl.

- Kde ste boli vtedy vy? - spýtala sa Lola po chvíli.

- V kuchyni, - povedal Karl bezfarebným hlasom. - Písal som pre vás zoznam vecí, na ktoré sme sa chceli ešte spýtať.

Lola pozrela na Karla. Bol bledý a nasucho prehĺtal. Prečo tu nikto nebol, kto by jej povedal, nech tam nelezie?

- Prepáčte, - povedal Karl a vošiel do domu.

Lola zostala sedieť vonku.

Na zemi pri lavičke ležala stará olejnička s nápisom Minerva. Bola preliačená, akoby na ňu niekto stúpil. Tá olejnička vždy bývala v debničke pri pivničných dverách a Lole zrazu došlo, ako sa dostala sem. Pozrela na plechového kohúta na streche. Pohol sa a nezaškrípal. Už bol ticho.

Susedova trojfarebná mačka sa aj s bruchom plným mačiat priknísala cez plot na dvor, ovoňala krvavú škvrnu na betóne, sklonila sa k priehlbine, kde nahromadená Selmina krv nestačila ešte celkom zaschnúť a začala ju lízať.

- Heš! - odohnala ju Lola.

Mačka zdvihla hlavu a ľahostajne na Lolu pozrela.

- Ideš preč! - zakričala Lola.

Mačka sa ani nepohla, kým proti nej Lola nevybehla. Aj potom však len odkráčala pár krokov k plotu, tam si sadla a rozhodla sa počkať.

Z druhej strany plota sa objavila ďalšia mačka. Čierna. A za ňou sivá, pruhovaná ako melírovaný sveter. Zbiehali sa na krv.

Lola zašla za dom, našla koniec zelenej polievacej hadice a otočila kohútikom zvonku domu. Dotiahla ju až dopredu na betón a namierila naň prúd vody.

Mačky utiekli a Selminu krv zmyla voda do trávy medzi kríky ruží.

Lola našla Karla v kuchyni. Sedel za stolom prestretým pre dvoch. Na keramických tanieroch bolo mäso so zeleninou, omáčka a chlieb.

- Môžem vám nejako pomôcť? - spýtala sa Lola.

- Poďte sa so mnou najesť, - povedal Karl. - Bolo to aj pre vás.

Lola si sadla k stolu. Civeli s Karlom do svojich tanierov.

Dala si do úst kúsok mäsa. Necítila chuť. Vedela, že má v ústach hmotu, ale nedokázala identifikovať čoho. Asi by sa nemalo jesť, keď je človek smutný. Budeš tomuto svetu chýbať, Selma, pomyslela si Lola. Ak si umrela namiesto mňa, tak ja by som nikdy nežiadala od teba túto obetu.

Narástla jej v hrdle hrča a potom už nemohla prehltnúť ani sústo, a tak len ticho kropila jahňacinu slzami.

- Mohli by ste tu, prosím, chvíľu zostať a mlčať so mnou o nej? - spýtal sa Karl.

- Pravdaže, - prikývla Lola.

Devätnásta kapitola - Tajomstvá sú ako teplý plášť

Kedysi bolo všetko iné. Všetko. Vône, chute, túžby. Aj tie školské výlety boli iné. Spievali sme v autobuse Dóólíínadolina akasimi dĺĺha, Kráľovná bielych tenisiek a Žuvačka za uchom. Teraz sú všetci individualisticky alebo v sektárskych skupinkách napojení na diskmeny, mp3 prehrávače a ipody. Keby bolo treba spievať, čo by vedeli? Eminema? Zapišťali by Jamesa Blunta?

Filip podráždene zavesil pohľad do slovenskej krajiny ubiehajúcej za oknom autobusu. Kopce, chalupy, penzióny pre turistov. Svietilo slnko a nápis na budove na kopci hlásal NA CHOROBY LIEK VČELA VYROBÍ. Na to sa tak spoľahnúť.

Školský výlet ho vlastne začal deprimovať až posledný deň. Boli v múzeu oravskej dediny, motali sa aj s rozbláznenými študentmi medzi drevenicami, pozerali na postele, gate, misy, hrnčiarsky kruh a živú kozu a všetko bolo v poriadku, až kým Filip neuvidel Siamku a toho týpka, čo je u nich na praxi. Jedli tatranku. Jednu. Odhryzovali si z nej na striedačku. Jedli by dvaja ľudia jednu tatranku, keby medzi nimi nič nebolo? Následne vysvitlo, že idú na ceste domov v jednom autobuse. V inom ako Filip. A jej to nevadilo, povedala síjúlejtr a ďalej počítala žiakov nastupujúcich do autobusu. Mala povedať aufíderzín, má tam teraz nemčinára, dvadsaťpäťročného vymydleného debila s dokonalo vyrovnanými zubami, čo absolvuje prax a hneď po škole nastúpi do firmy svojho otca a bude zarábať, aspoň tak im to osvetlil hneď prvý deň svojho účinkovania na pôde gymnázia. Študenti ho volajú Medvedík Haribo, lebo sa vraj podobá na Thomasa Gottschalka. Haribo. Za toto vás milujem, vy hyeny pubertálne, pomyslel si Filip.

- Nemáš niečo na hlavu? - naklonila sa k nemu zo sedadiel za ním kolegyňa fyzikárka.

- Šiltovku, - povedal Filip.

- A ibuprofen?

- Nemám. Potrebuješ?

- Akútne, - zavzdychala a pritlačila si prsty na spánky. Prečo majú úplne všetky fyzikárky, ktoré kedy videl, sklon farbiť si vlasy na červeno? Kompenzujú tým racionalitu a predvídateľnosť odboru, ktorému sa venujú?

- Môžem ti dať žuvačku, - povedal Filip. - A môžem otvoriť okno, ak by si chcela. V Žiline máme prestávku, pohľadáme tam lekáreň.

- Prečo ešte človek ako ty nie je ženatý?

- Žiadna ma nechce.

- Neverím.

- Ani ja tomu nemôžem uveriť.

- Nehovor dvakrát, lebo sa kvôli tebe rozvediem, - zasmiala sa fyzikárka krákavým smiechom.

Za oknom sa mihol nápis podomácky načarbanými čiernymi písmenami JAZDA NA TANKU - POZÝVAME. To by mi šlo, pomyslel si Filip, trénujem na to vlastne každý boží deň.

Filipovi zazvonil mobil a kolegyňa sa po krátkom zaváhaní predsa len diskrétne oprela zase dozadu.

- Ahoj, Šeri, - povedal Filip do telefónu.

- Ahoj, Filip, - ozvala sa ona. - Balím si veci, našla som nejaké tvoje knihy a chcela by som ti ich vrátiť.

- Tak predsa ideš?

- Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší. Mám tam kamarátky a brata, budem blízko k mame, dostala som prácu na mestskom úrade a idem si aj tú výšku diaľkovo urobiť.

Filip počúval jej hlas a nevedel prísť na to, čo ho na celej situácii mýli, čo je iné, ako je zvyknutý. A potom si to uvedomil. Netrpí. Hovorí s ňou a netúži po nej, netrýzni ho, že ju nemá, nebolí ho z nej celé telo. Udivilo ho to. Prestal sa ňou trápiť, lebo sa začal trápiť kvôli inej? Sú muži dimenzovaní na trápenie maximálne jednou ženou? Majú zabudovanú poistku, lebo trápenie viacerými ženami by nevydržala ich konštrukcia?

- Niekedy je zmena nevyhnutná, - dokončila Šeri.

Má pravdu, zase má pravdu, uznal jej v duchu.

- Budeš nám tu chýbať, - povedal.

- Ako komu, - povedala Šeri. - Tak čo s tými knihami?

- Nechaj si ich, - povedal Filip.

- Ani ťa nezaujíma, aké sú to knihy?

- Chcem ti ich nechať. Doteraz mi nechýbali, tak bez nich prežijem. Aspoň ti niečo po mne zostane.

- Stalo sa ti niečo?

- Prečo?

- Máš taký hlas.

- Nič sa mi nestalo.

- Poznám ťa.

- Ja... - Filip začal a zrazu nevedel, čo by povedal. - Prečo ma opúšťa to, čo mám rád?

- A vie to, čo ťa opúšťa, že by si chcel, aby to ostalo? - spýtala sa Šeri.

- Ty si to nevedela?

- Vedela, ale teraz nehovoríš o mne.

- Si potvora.

- Mám pravdu?

- Áno.

- Keď niečo chceš, treba natiahnuť ruku.

- Neviem, či už nie je neskoro.

- Aspoň to zistíš.

- Ďakujem za radu.

- Rado sa stalo. Ja ďakujem za knihy. A za všetko. Si skvelý chlap.

- Prečo sa túto skutočnosť dozvedám vždy až po funuse alebo od tých nepravých?

- Ešte si aj budeš vyberať! - zasmiala sa Šeri a položila.

Nad Filipom zastala vysoká Elvisova postava. Trochu sa kývala, pretože šofér autobusu prirýchlo zdolával zákruty.

- Musíme zastať, - oznámil mu nevzrušene Elvis.

- Budeme mať pauzu v Žiline, dovtedy to vydržíte, - povedal Filip.

- Musíme zastať teraz.

- Prečo?

- Špako by chcel vracať do trávy.

- Do trávy?

- Doteraz vracal do mikiny, ale začína sa mu to vylievať.

Zastali na rozhraní dediny a poľa. Za okamih za nimi zabrzdil aj druhý autobus a vyvalila sa z neho príslušná dávka gymnazistov a pedagogického dozoru. Siamka sa smiala, keď schádzala po schodíkoch dolu, hneď za Haribom, asi je ten trotl dokonca aj neodolateľne vtipný. Filip sa rozhodol, že si ich nebude všímať, na nič lepšie by sa nezmohol. Pozoroval teda zvlnenú krajinu, vežu kostola trčiacu nad strechami domov, aj dvojicu Špaka s Elvisom vracajúcu sa cez pole.

- Ako vám je? - spýtal sa Špaka, keď prišli bližšie.

- V pohode, - povedal Špako.

- Napite sa vody, donesiem vám Kinedryl, - povedal Filip.

- Už mi niečo dala pani profesorka.

- Sadnete si ku mne dopredu. Tam to menej hádže.

- Je to nutné?

- Je.

- Chceli sme mať vzadu súkromie, - povedal Elvis.

- S ovracanou mikinou aj súkromie stráca na príťažlivosti, - povedal Filip.

- Zakladáme časopis, viete, - povedal Špako.

- Výborný nápad.

- A nepotrebujeme, aby nám do toho v tejto fáze niekto kecal, - doložil Špako.

- Ja si vás nebudem všímať, - povedal Filip. - A môžete si písať poznámky. Keď budeme na diaľnici, zase si presadnete.

- Kam vy na tie kompromisy chodíte, - povedal dobrácky Elvis.

- Na to treba mať talent, - povedal Filip.

Siamka vytiahla fotoaparát. Odfotila dievčatá jediace jablká, fyzikárku zaháňajúcu sa po krúžiacej ose, zachmúreného Filipa.

Potom sa postavila vedľa neho. Mala biele tričko a nečakane dlhé nohy v úzkych džínsoch. Filipa ten pohľad ešte viac rozladil.

Zadívala sa tam kam on, tak neurčito v smere kľukatej cesty.

- Cítiš hnoj? - spýtala sa zasnene.

- Cítim, - povedal on.

Sklonila sa k fotoaparátu, vymazávala nepodarené zábery. Pozrel dolu a všimol si, že má jednu z dvoch červených tenisiek celú od blata. Je to normálne, že mal nutkanie kľaknúť si k jej nohám a vyčistiť jej to?

- Nechceš tatranku? - spýtala sa.

- To teda nechcem.

- Je ti niečo?

- Vôbec nič, - povedal on.

Fyzikárka zavelila nástup.

Dovalil sa k nim Haribo a spýtal sa Siamky:

- Mám ich spočítať, keď budú nastupovať?

- Jasné, zlato, - povedala mu Siamka.

Hovorí mu zlato? Nechutné.

Filip videl Siamku cez dvojo skiel autobusov. Sadla si k oknu a smutne hľadela na svoje ruky. Pocit viny sa mu zmiešal s istou satisfakciou. Nech má aj ona pokazený deň. A potom si k nej prisadol Haribo, ona sa k nemu otočila a smútok, vina, aj satisfakcia boli preč.

Ich autobus predbehol autobus, v ktorom sedel Filip a vyrazili ďalej.

Vnútri bolo teplo a prievan. Fyzikárka sa nadopovala tabletkami vyžobranými od šoféra a teraz polohlasne chrápala s otvorenými ústami za Filipovou hlavou.

Elvis a Špako sa vedľa rozprávali o veciach, ktorým nerozumel, lebo počítačovým hrám sa mu nepodarilo prepadnúť. Podal teda Špakovi žuvačku, Špako si ju bez slova zobral, strčil do úst a pokračoval v rozhovore.

Všade okolo bol hustý šum tvorený zvukom motora, dotykom pneumatík s asfaltom, hlasmi študentov a senzusáckymi hitmi, ktoré majú tak tragicky v obľube všetci vodiči autobusov.

Filip si priložil na sklo poskladanú bundu a oprel si o ňu hlavu. Ani rozmýšľať sa mu nechcelo, len si tak nechal ubiehať pred očami krajinu, ako vo videoklipe.

Keď precitol, boli v uliciach Žiliny. Študenti už šuchotali taškami pripravení vystúpiť a využiť rozchod na nákupy a tajnú cigaretu niekde mimo pohľadu učiteľov.

Filip rozospato hľadel von, kým autobus pomaly manévroval v snahe slušne zaparkovať. Vtedy ju uvidel.

Bola celkom mladá, mohla mať tak dvadsať. Kráčala pomalým lenivým krokom. Na hlave mala zložitý účes nevesty. Dohora vyčesané vlasy, príčesky, lokne pôvabne padajúce dolu, drobné kvety a závoj. Na zvyšku tela mala vyťahanú teplákovú súpravu, šľapky, zapálenú cigaretu, mobil a igelitku z Tesca. Vedľa kráčala jej kamarátka, rovnako znechutene, v podobných teplákoch, šľapkách a s gerberou naaranžovanou v zložitom účese. Nevesta nadvihla závoj a opatrne si odpľula. Možno jej na jazyku uľpela tabaková smietka z cigarety. Aj tak to však vyzeralo čudne. V najkrajší deň svojho života. Neuvedomuje si, o čo dnes v jej živote ide, pomyslel si Filip. Prečo vtedy, keď to prežívame, vôbec nevieme, aké dôležité chvíle sa odohrávajú? Prečo nám to dôjde až po tom, keď sme za tým? Prečo sme neustále v tom idiotskom posune v porozumení vlastnému životu?

- Stihneme zbehnúť aj na pizzu, čo myslíte? - spýtal sa Filipa Špako.

- To chcete na ten žalúdok už jesť? - spýtal sa ho Filip.

- Viete, aký som hladný? Veď som vo vývoji! - povedal Špako.

- Keď mu to ide na chuť, zle mu z toho nebude, - povedal Elvis.

- Kto povedal? - spýtal sa Filip.

- Ja, - povedal Elvis.

- Dávate aj recepty?

- Neustále, pán profesor, neustále, - povedal Elvis a Filip sa tej sebairónii musel zasmiať.

Monotónne hučanie diaľnice uložilo viacerých k spánku. Aj Špako zaspal, a tak sa Elvis nemal s kým rozprávať. Nevyzeral, že by mu to až tak prekážalo, zdalo sa, že si vystačí aj sám so svojimi vlastnými myšlienkami.

- Ako sa má váš dedo? - spýtal sa ho Filip.

- Dobre, - povedal Elvis.

- A vy sa ako máte?

- Dobre.

- To boli fakt vyčerpávajúce odpovede.

- Čakali ste, že sa vám budem zdôverovať?

- Úprimne ma to zaujíma. Nie je v tom úskok.

- Priame otázky obyčajne nebývajú kódom, cez ktorý rozlúštite cudzie tajomstvá.

- Máte tajomstvá hodné rozlúštenia?

- Kto ich nemá? - obrátil sa Elvis k Filipovi.

- Sú aj takí šťastlivci, - usmial sa Filip. Prečo sa s týmto chlapcom rozpráva vlastne vždy o tom istom?

- Ja takých nepoznám, - povedal Elvis. - Aspoň medzi dospelými nie.

- Nebojte sa toho.

- Čoho?

- Toho, že by sa s tajomstvami v dospelosti nedalo žiť.

- Dá sa podľa vás?

- Dá. Sú ako plášť, v ktorom sa môžete ohriať, keď vonku prefukuje, - povedal Filip. - A vo svete dospelých prefukuje takmer stále.

- To je dosť dobré, - povedal Elvis. - Zapíšem si to.

- Bude mi cťou.

Oba autobusy pred školu dorazili s polhodinovým meškaním a na niektorých rodičoch bolo to prestáte čakanie vidno. Alebo sú takí stále. Netrpezliví, bez mimiky a mlčanliví. Na prednáškach z psychológie im kedysi pani docentka hovorila o teórii, že pre pocit šťastia a bezpečia potrebuje dieťa vidieť úsmev rodiča a radosť zo vzájomného stretnutia. Aby dostalo každodenné ubezpečenie, že matka alebo otec sú radi, že ho majú. Taký jednoduchý pochopiteľný princíp, a predsa Filipa udivovalo, ako veľa rodičov nedalo najavo žiadnu pozitívnu emóciu pri kontakte so svojím dieťaťom. To sú takí vystresovaní? Alebo už oľutovali, že majú deti? Nejako sa to stalo a teraz to jednoducho treba ešte pár rokov vydržať?

Filip absolvoval jednu obligátnu paniku so strateným batohom, ktorý sa našiel pod sedadlom v autobuse, prehodil pár slov s komunikatívnejšími rodičmi a zdvihol ruku na pozdrav smerom k autu, kde sa nakladali Elvis a Špako. Stála tam Elvisova matka v modrých letných šatách a veľkých slnečných okuliaroch. Tiež jedna z dospelých zahalená v tajomstve.

Takmer všetci už odišli. Pri jednom autobuse sa pozabudol hlúčik spriatelených matiek, pri druhom riešila niečo v papieroch fyzikárka s Haribom a dvomi vodičmi. Filip sa vybral pohľadať Siamku.

Betón sálal nahromadené teplo, v škole ticho, v okolí bolo počuť len zvuky sobotňajšieho lenivého popoludnia. Okolo autobusu prázdno, len batožinový priestor bol otvorený ako brucho veľryby a v ňom svietil Siamkin batoh.

Filip vystúpal po pár schodíkoch do autobusu.

- Si tu? - zakričal dovnútra.

- Hneď, - zavolala Siamka.

Vystrela sa a on ju uvidel medzi sedadlami. Prechádzala autobus, aby pozbierala zabudnuté veci. Prišla Filipovi v ústrety s pláteným klobúkom, poloprázdnou fľašou koly a pokrčeným časopisom Playboy so zjavne vytrhanými najzaujímavejšími listami.

- Už ťa to prešlo? - spýtala sa Siamka.

- Čo?

- Tá tvoja šajba.

- Ja už nikdy nechcem ísť v inom autobuse.

- Čože?

- Ja už nikdy nechcem ísť v inom autobuse než ty, - povedal Filip.

- Prečo? - spýtala sa.

- Zistil som, že s tebou je to lepšie. Všetko vlastne.

- To znie skoro ako vyznanie lásky.

- Je to zatiaľ len taký koncept.

- Jasné, chápem.

- Ale mohli by sme mať niečo spoločné.

- Napríklad čo? - spýtala sa Siamka.

- Napríklad tatranku, - povedal Filip. - Tou by sme mohli začať. A potom rýchlo pokročiť ďalej.

Zasmiala sa a on pocítil neočakávanú chuť pobozkať ju. Vyliečil som sa, uvedomil si a zaliala ho vlna šťastia a zároveň strachu, aby to ona cítila rovnako, aby o ňu neprišiel, aby mu neodišla, neumrela, aby sa od neho neodvrátila.

- Ty si ale blázon, - povedala a objala ho v tom prázdnom dusnom autobuse a on objal ju. A chcel ju, tak strašne ju zrazu chcel, že sa mu zdalo, že sa Zem z toho chcenia musí začať krútiť inak, že ju tá jeho energia musí vychýliť z jej dráhy.

Tak to je asi predsa len láska. Nakoniec prišla, pomyslel si Filip s úľavou. Niekedy si proste treba na ňu počkať.

Dvadsiata kapitola - Aby to tak nebolelo, keď ma bude opúšťať

Gregor vybalil espresso kávovar a chvíľu sa kochal jeho chrómovým leskom. Tento dizajn je skutočne nadčasový, povedal mu v obchode predavač. Nadčasové veci mám rád, povedal si Gregor, človek potrebuje v živote nejaké nemenné body. Kožené kreslá, starožitné hodiny a celokovové nezničiteľné kávovary.

Díval sa na svoj deformovaný odraz v hladkom povrchu prístroja. Nebolo by to zlé, len si nebol istý, či sa odtieň kravaty hodí k novému obleku. Odkedy to nemôže konzultovať s Lolou, nemá istotu, čo je správne. Odkiaľ to vlastne ženy vedia, ktorá kombinácia farieb je prípustná a ktorá nie? Gregor to nikdy nedokázal presne povedať, ale vedel, kedy je to dokonalé, aj na iných mužoch, ako keď aj ten, kto nemá absolútny sluch, vie, že niekto dostal hlas od boha. V tomto prípade to väčšinou znamenalo, že ten chlap má ženu, ktorej na ňom ešte záleží.

Gregor preložil kávovar na skrinku oproti oknu a hľadal zástrčku. Musí povedať sekretárke, aby kúpila predlžovačku a nejako to doriešila. Neznášal návody na použitie kuchynských výrobkov a neznášal ani ich rozmiestňovanie v priestore. Stačí, keď na ne zarobí a zistí, že ich potrebuje.

- Koľko to stálo? - ozval sa za Gregorovým chrbtom Demeter. - Dvadsať tisíc?

- Takáto krása iba za dvadsať? - otočil sa naňho Gregor.

- Tak koľko?

- Uvidíš faktúru u účtovníčky, - povedal Gregor.

- Byť na tvojom mieste, tak sa so svojím spoločníkom nerozprávam takto, - povedal Demeter.

- Byť na mieste môjho spoločníka, tak si dobre uvedomujem, že byť mojím spoločníkom je mimoriadne výhodné a pokojne ma nechám kupovať aj pätnásť kávovarov za mesiac.

- Prečo myslíš, že je to také výhodné?

- Ty nevieš?

- Pretože sa vždy zo všetkého dostaneš?

- A nie?

Demeter si sadol na voľnú sekretárkinu stoličku. Mal príliš zatiahnutý uzol na škaredej kravate. Ako vždy. To doteraz nevidel žiaden film s Clooneym, aby to vedel lepšie odhadnúť? Bol bledý a farbou tváre splýval s béžovou košeľou, akoby ho celého predávali v obchode s oblekmi, s tridsaťpercentným zlacnením, pretože nejde príliš na odbyt. Áno, konkrétne Demeter má napríklad ženu, ktorej na ňom záleží, ale tá žena proste nemá vkus.

- Hej, zo všetkého sa vždy dostaneš, až je to divné, - povedal Demeter. - Podpísal si zmluvu s diablom?

- Zatiaľ nie, - povedal Gregor. - To mám v zálohe, keby došlo k najhoršiemu. Chceš kávu?

- Chcem.

- Tak si prečítaj návod a urob aj mne, - povedal Gregor.

- Tebe fakt odtrnulo, Gregor, - povedal Demeter. - Dobre že to tvoje znovuvzkriesené ego nevyvalí okná.

- Čo máš proti môjmu egu? - spýtal sa Gregor.

- Ťažko sa vedľa neho žije.

- Tak tu neseď, máš svoju kanceláriu.

Gregor vybral zo škatule záručné listy, hodil ich na stôl a škatuľu položil k odpadkovému košu.

- A čo Lola? - spýtal sa Demeter.

- Nič nové, - povedal Gregor.

- Ja na tvojom mieste by som o ňu bojoval viac.

- Nie si na mojom mieste.

Na stole sekretárky zazvonil telefón. Demeter sa pritiahol na stoličke k telefónu a zadíval sa naň.

- Čo mám stlačiť? - spýtal sa.

- Tipni si.

- Nemôžeš mi to povedať?

- Ja na tvojom mieste by som rozmýšľal viac, - povedal Gregor a stlačil niečo na telefóne.

- Ty si ale sviňa, - povedal Demeter, zdvihol slúchadlo a ozval sa doň: - Počúvam.

- Je tam inžinier Nebeský?

Demeter zdvihol slúchadlo do výšky a Gregor si ho vzal.

- Dobrý deň, tu je vrátnica. Práve tu bol váš syn a nechal vám tu balík, tak si ho tu nezabudnite.

- Ako vyzerá? - spýtal sa Gregor.

- Taký vysoký, chudý, zišlo by sa ho ostrihať, - povedal vrátnik.

- Ten balík!

- Červený potrhaný papier, zlatá mašľa.

- Kde je teraz?

- Tuto ho mám pod stolíkom.

- Môj syn! Je ďaleko?

- Teraz vyšiel, vlečie sa jak galejník.

- Tak za ním vybehnite a zadržte ho, nech ma počká dole, hneď som tam!

Elvisova postava stojaca pri prepážke vrátnika ostentatívne nevyjadrovala celkom nič, len istú mieru netrpezlivosti, akoby ho už každú chvíľu mali teleportovať niekam, kde je lepší vzduch. Dve mikiny s kapucňou, batoh vzadu a šál vpredu vyzerali ako dobre premyslené chrániče pred zvyškom sveta.

- Ahoj, - povedal mu Gregor.

- Ahoj, - povedal Elvis.

- Prečo si to doniesol späť? Bolo to k narodeninám, - povedal Gregor.

- Neoslavujem ich. Nemal si mi to posielať. Hovoril som ti to, - povedal Elvis.

- Ani darček si nemôžeš zobrať?

- Nie.

Vrátnik za prepážkou nesúhlasne pokrútil hlavou. Gregor zachytil jeho pohľad, ale vedel, že by nebolo prezieravé zapojiť sa do neoficiálneho spolku pohoršených dospelých, zvlášť nie s vrátnikom a zvlášť nie teraz, keď Elvis čaká len na to, aby sa mohol definitívne zaťať. Gregor sa rozhodol, že mu nedá príležitosť, tak ho odviedol pár krokov bokom.

- Nechceš ísť na chvíľu hore? - povedal Gregor. - Máme nový kávovar a nikto ho nevie obsluhovať, ty by si si s ním určite vedel poradiť.

- Ponáhľam sa.

- Ani na jednu kávu nemáš čas? Nevideli sme sa mesiac.

- Nie, len som ti to chcel priniesť a zase musím bežať.

- Myslel som si, že ťa to poteší, keď tak rád hráš hry, - povedal Gregor.

Elvis si vzdychol.

- Čo? - spýtal sa Gregor.

- Áno, rád hrám hry, - povedal pomaly Elvis, akoby to vysvetľoval niekomu mierne retardovanému. - Hrám ich na konzole Playstation 2, ktorú mi pred dvomi rokmi kúpila mama a dedo. Ty si mi teraz kúpil tiež Playstation 2, to znamená, že už dva roky si nebol v mojej izbe takým spôsobom, aby by si vnímal, čo sa tam deje.

- Nebol som tam, lebo som zarábal peniaze napríklad aj na obidve tvoje konzoly! - povedal Gregor podráždene.

- Nebol si tam, lebo si okrem zarábania peňazí potreboval stihnúť aj iné záležitosti! - povedal Elvis.

- Nedovoľuj si, lebo ti jednu strelím, - povedal Gregor.

- Len si poslúž! - povedal Elvis.

Nemá zo mňa strach, uvedomil si Gregor. Pokojne by sa nechal aj zmlátiť a cítil by sa pri tom ako víťaz.

- Nechcem ťa biť, - povedal Gregor. - Som zahnaný do kúta. Urobil som chyby a teraz čo? Teraz mám byť doživotne univerzálnym vinníkom?

- Tak sa ospravedlň, - povedal Elvis.

- Komu?

- Mame. Dedovi. Mne. Tej ženskej, čo skoro umrela.

- Ako to vieš?

- Od deda. Ten to vie od mamy.

- To môžu byť veľmi tendenčné informácie, - povedal Gregor.

Elvis sklamane pokýval hlavou. Okolo prešli nejakí ľudia, ktosi Gregora pozdravil.

- Môžem už ísť? - spýtal sa Elvis.

- Nie, neskončili sme, - povedal Gregor.

- Tak sa ospravedlň.

- To Playstation je ospravedlnenie.

- Ospravedlnenie sa nedá zaplatiť zlatou kreditkou.

- Čo ty vieš o ospravedlneniach!

- Môžem už ísť?

- Neopakuj to stále, čo si nenormálny?

- Áno, som.

- Myslel som si to.

Stáli oproti sebe a dívali sa na seba. Elvis mal oči, ktoré stále viac vyzerali ako tie, čo Gregor ráno vídal v zrkadle. Díval sa nimi tvrdo a nemilosrdne. Kde sa to v ňom berie? Ja som sa nikdy nestaval proti otcovi, uvedomil si Gregor. Unikal som mu, ale nevzpieral som sa. Ale ja som nemal matku, čo by mi kryla chrbát.

- V čom si nenormálny? - spýtal sa Gregor.

- Porozmýšľaj, - povedal Elvis.

- Neviem.

- Som génius, - povedal Elvis.

- Génius? - spýtal sa Gregor. - V akom zmysle?

- Keď sa pýtaš takto, zbytočne by som ti to vysvetľoval.

- Mama o tom vie?

- Áno.

- Prišla na to sama?

- Povedal som jej to.

- A čo ona na to?

- Že si túto informáciu mám nechať pre seba, lebo priemerní a závistliví to buď nepochopia, alebo mi budú chcieť urobiť zo života peklo.

Gregor sa zasmial.

- To je celá ona, - povedal. - Zo života peklo. To sú tie jej slovné spojenia.

- To je všetko, čo k tomu máš?

- Ja neviem, čo povedať na to, že si génius, fakt si ma prekvapil, - Gregor sa začal smiať.

- Posmievaš sa mi?

- Ó, nie, len sa mi uľavilo, bál som sa, že si schizofrenik, homosexuál, bigotný kresťan alebo ekologický aktivista, takto sa mi fakt uľavilo.

- Už môžem ísť?

- Čo mám robiť s tou konzolou?

- Vráť ju do obchodu. Alebo ju daj nejakému detskému domovu, tam sú chalani, čo nemajú ani len takého otca, ako si ty.

Elvis sa otočil a vyšiel z budovy. Gregorovi došlo, že ho jeho syn vlastne urazil viac, než bol ochotný si pripustiť.

Premávka vôbec nevyzerala na to, že má popoludňajšiu špičku už za sebou. Autá si dýchali na nárazníky, trúbili a oranžová bola signálom zošliapnuť plynový pedál až k podlahe.

Gregor si tú ženu s kufríkom na kolieskach všimol už z diaľky. Mala rozopnutý kabát a na očiach napriek pokročilému súmraku slnečné okuliare. To bolo jeho šťastie, že si všíma ženy. Nepredpokladal síce, že mu vkročí pod auto, ale stihol zabrzdiť a uhnúť, len okraj jej kabáta zahrkotal gombíkmi o karosériu.

O zadný nárazník sa mu oprel džíp, za volantom ktorého sedel človek s horšími reflexmi, ale vyšším adrenalínom. Okamžite vybehol von.

- To čo robíš, ty kokot? - zareval naňho chlapík z džípu.

- Ty si kokot, - oznámil mu bez zaváhania Gregor a vystúpil z auta.

Žena stála na ceste ako skamenená, držala rúčku kufríka, až mala zbelené hánky a drkotala zubami.

- Ste v poriadku? - spýtal sa jej Gregor.

Neodpovedala.

- Stalo sa vám niečo? - spýtal sa Gregor.

- To kam pozeráš, nemáš oči? - zahučal na ňu chlapík z džípu.

- Ona je v šoku, - povedal Gregor, - mali by sme zavolať sanitku.

Obchádzali ich autá a nervózne trúbili.

- Netreba, - povedala žena.

- Ste teda v poriadku? - spýtal sa Gregor.

- Nie som.

- A čo vám je?

- Hlavne si dajte dolu tie okuliare, - povedal chlap z džípu. - Vidieť pred seba na cestu je polovica životného úspechu.

Žena si zložila okuliare. Okolo oka mala obrovský monokel, asi ako keď niekto schuti udrie pravou päsťou.

Chlap z džípu si s Gregorom vymenil zarazený pohľad.

- Nechcete niekam odviezť? - spýtal sa Gregor. - K lekárovi, alebo na políciu?

- Ďakujem. Už som bola.

- Môžem vám nejako pomôcť?

- Povedzte mi, či sa mám vrátiť k manželovi, alebo to definitívne zabaliť.

Gregor sedel na nepohodlnej stoličke v malej postsocialistickej cukrárni a miešal cukor v ovocnom čaji. Počúval tristný príbeh o láske, ktorá hory prenáša, sľubuje a zrádza, miluje a robí veľké gestá. A občas rozdáva rany. Pripadal si trochu ako úbožiak, že to všetko musí počúvať a že nevie, ako by tej žene pomohol. Volala sa Zuzana a vo vnútri v nemilosrdnom svetle neónu vyzerala o dosť horšie než na ulici.

- Urobili mi aj fotku, už mám štyri, pomaly z nich bude celý album, nazvem ho Podoby lásky a ukážem ho synovi, keď bude veľký.

- Kde je teraz váš syn?

- U mojej mamy. Poslala som ho hore výťahom, nesmie vidieť, že ma zase zbil.

- Prečo?

- Pretože ja už nechcem v jej očiach stále prehrávať.

- Lepšie je prehrávať vo svojich očiach?

- Niekedy áno.

- A v synových? Myslíte, že to všetko nevidí?

- Neviem, či mám silu na radikálne riešenia, - povedala Zuzana bezfarebne.

- Prehrávanie je energeticky náročnejšie, - povedal jej Gregor. - Tiež prehrávam.

- Som na dne, - povedala.

- Tak sa rozhodnite zmeniť svoj život. A požiadajte o pomoc.

- Som len žena. Bez známostí a bez peňazí. Mám len komplexy a nervy na dranc.

- Dostanete sa z toho. Ženy sú odolnejšie než muži.

- Vážne ste o tom presvedčený?

- To ženy dávajú mužom pocit bezpečia, nie opačne, - povedal Gregor. - Preto aj žijú dlhšie. Sú úplné. Muži sú úplní, len keď sú spojení so ženou. Asi to súvisí ešte s tým, ako sme boli v matkinom bruchu, že potrebujeme pri sebe ten ženský princíp. Žena ten ženský princíp obsahuje, nemusí sa báť, že sama neobstojí.

- Aká bola vaša matka? - spýtala sa zrazu Zuzana.

- Pekná. A duchom vzdialená. A keď som mal šestnásť, zbalila sa a odišla, mala toho dosť.

- Čo je s ňou teraz?

- Neviem.

- Nehľadali ste ju?

- Načo? Aby mi znovu ublížila?

- A našli ste za ňu náhradu?

- Otec sa znovu oženil. A potom rozviedol. Ona sa celkom snažila, ale ja som jej to príliš neuľahčoval.

- Ste ženatý?

- Ešte áno.

- Aká je?

- Pekná. A duchom vzdialená. A opúšťa ma.

- Bolí to?

- Ja som ju asi práve preto nikdy nepustil celkom blízko. Aby to tak nebolelo, keď ma bude opúšťať.

Smutne prikývla.

- Vyzerá to ako celkom jednoduchý vzorec, však? - povedala.

Narástla mu v hrdle hrča, na akú sa nepamätal od detstva. Nemohol prehovoriť. Čosi ho pálilo v očiach. Je nemožné, aby to boli slzy, neplakal, odkedy začal používať holiaci strojček.

- Len si poplačte, - povedala Zuzana.

- Ja nikdy neplačem.

- Prečo?

- Nemám na to čas.

- Ach áno. Ste muž, takmer som na to zabudla.

Vyložil Zuzanu pred domom jej matky, počkal, kým zájde do vchodu a potom vytočil Lolino číslo.

Mobilné telefóny spôsobili viac citovej ujmy než rozvodoví právnici. Vytvorili dojem, že vám kedykoľvek dokážu sprostredkovať hlas blízkeho človeka, vytvorili závislosť od toho druhu pofidérnej istoty možného spojenia, a potom vám ho odoprú. Keby sa hlasová schránka dala rozkopať, málo z nich by uniklo deštrukcii zo strany zúfalcov, čo sa nedovolali, keď to najviac potrebovali.

Znovu navolil Lolino číslo. Bola stále nedostupná. Stále. Pre neho už asi navždy. Tá myšlienka ho našla nepripraveného a celkom ho omráčila.

Odomkol si novým kľúčom a vošiel do bytu voňajúceho čerstvou maľovkou. Jeho kroky sa odrážali od stien, zdalo sa mu, že ozvena mu vracia dokonca aj zvuk vlastného dychu.

Zapálil svetlo a uvedomil si, že tu prvýkrát v jeho živote nebude po jeho boku Lola, aby mu ten prázdny priestor pomohla niečím zaplniť.

Dvadsiataprvá kapitola - Vďaka ti, láska moja, že si

Lola vliala našľahaný sneh z vaječných bielkov do cesta a opatrne hmotu rozmiešala. Biele a ľahké sa zmiešavalo s tmavým a ťažkým. Jin a jang, usmiala sa, dobré aj zlé v jednom celku, celý svet v skratke kuchynskej filozofie.

Vybrala tmavozelenú formu na bábovku, ktorá jej zostala po Selme. Ak chcete, aby na vás ľudia spomínali, nenechávajte po sebe peniaze, ale keramiku. Málokedy sa potlčie všetko.

Popoludňajšie slnko šikmo svietilo do kuchynského okna, rozbíjalo sa o kvetované vzorky záclony a kreslilo na plochách stien a nábytku abstraktné tiene. Lola vstúpila do jeho žiary a pozrela von.

Gregor na dvore vyskočil k basketbalovému košu, hodil dnu loptu, víťazne sa zasmial, keď doskočil na zem. Ako zrazu zostarol, uvedomila si Lola. Neoholené strnisko má už prešedivené, čosi ochabnuté je v držaní jeho tela, akoby ten vnútorný stojan, ktorý ho niesol životom ako vzor neochvejnosti, nepriaznivé počasie rozglejilo a povolilo. A taký bol kedysi príťažlivý. Pár drobností sa zmenilo a zmenené je zrazu všetko.

- Remíza! - zakričal Gregor.

- Žiadna remíza, 20:18 pre nás, - zakričal Elvis.

- Je to 20:20, - povedal Teodor.

- Nehádaj sa s nimi, aj tak vyhráme, - povedal Elvisovi Karl.

Karl hodil Elvisovi loptu a pozrel na Lolu do okna. Chvíľu ten Lolin pohľad podržal a potom pohol kútikmi úst. V tom úsmeve bolo porozumenie, spiklenectvo, radosť, aj vďačnosť voči Bohu, osudu, prozreteľnosti, že to zariadili práve takto.

Bola to Lolina tretia jeseň v tomto dome. Prvá naozaj šťastná.

Vložila bábovku do rúry a chvíľu na ňu hľadela cez okienko. Dúfala, že zachytí to pomalé dvíhanie a zlatnutie cesta. Prirýchly a pripomalý pohyb vraj človek nie je schopný zaznamenať. Nevidíme let guľky vystrelenej z hlavne, ani rast trávy, nechtov a vlasov, ale Lola by odprisahala, že keď sa sústredí a oslobodí svoju myseľ od nástojčivostí a rozptyľujúcich pochybností, dokáže vidieť klíčenie semien, prehlbovanie sa vrások a kysnutie cesta. A pomalé prevaľovanie citov v duši.

- Je to dobrý program? - spýtal sa Karl, keď vošiel do kuchyne.

- Pozri sa, - povedala Lola.

Karl si k nej čupol a zadíval sa do rúry na bábovku.

- Napínavé, - povedal. - Neviem, či sa budem vedieť odtrhnúť.

Sálal z neho chladný vzduch, jesenné vône a pach mužského potu. Bola by niekedy povedala, že jej raz bude voňať mužský pot?

- Už ste dohrali? - spýtala sa.

- Nie, ideme si dať odvetu. Len som sa prišiel pozrieť, či ti tu samej nie je smutno.

- Nie je. Je tu so mnou bábovka. Veľa toho nepovie, ale je výborná poslucháčka.

- Hej, vyzerá na to.

- A pozerám sa na vás.

- Páčime sa ti?

- Veľmi. Zvlášť niektorí. Aký je zatiaľ stav? - spýtala sa Lola.

- Domáci:Hostia - 30:24.

- Takže vy dvaja s Elvisom vyhrávate?

- Pochybovala si o tom?

- Nikdy.

- Veď sme aj trénovali ako na olympiádu.

Pocítila taký intenzívny pocit lásky, až jej vyhŕkli slzy do očí. Nevedela, že aj ona ešte príde na rad a dostane takú porciu partnerského šťastia, že sa jej nebude vedieť dojesť.

- Čo je? - spýtal Karl.

- Ľúbim ťa, - povedala Lola.

- Aj ja teba. Stále a navždy.

Oprela sa o jeho rameno a uvedomila si, že nič sexuálnejšie v živote nezažila. Človek nepotrebuje vniknúť a nechať vniknúť, aby splynul. Je to v mojom veku revolučná myšlienka, ale život je dynamický proces, pomyslela si Lola.

- Budeš mať na mňa v noci čas? - spýtala sa Lola.

- Ako vždy, - usmial sa Karl.

- Vďaka ti, láska moja, že si, - povedala.

Bola znovu v kuchyni sama, keď počula buchnutie bránky. Asi prišla Ornella. Pozvala ju na dnes kvôli Teodorovi. Prosil ju, aby mu dala znovu šancu pozbierať odvahu a vyštartovať po nej, tak ako sa mu to už niekoľkokrát nepodarilo. Možno by si sa mal zase zhuliť, povedal mu vtedy Elvis s citom jemu vlastným. Nič neuponáhľaš, nič neubrzdíš, keď ide o lásku, povedal Karl. Bola to veľmi podnetná diskusia a Teodor im povedal, že sú všetci ignoranti a keď budú mať aj oni pomaly sedemdesiat, tak uvidia a on sa im bude smiať z hrobu. A potom sa spýtal, čo si má obliecť a či tvídové saká so záplatami na rukávoch už nenosia len idioti.

No vo dverách sa neobjavila Ornella, ale slečna Marplová.

Mala na sebe podobne pozoruhodnú zmes elegancie a nadhľadu ako v deň, keď im ukazovala dom na predaj. Čiernobiely chanelovský kostým, na hlave šiltovka a na nohách gumáky.

- Neruším? - spýtala sa a vhrnula sa dnu.

- Vy nikdy, - povedala Lola.

- S tým radšej nebudem polemizovať, - povedala slečna Marplová.

- Len poďte ďalej.

- Vraj ste sa znovu vydali.

- Áno, - povedala Lola.

- Aké to je?

- Šťastné.

- Vidno to na vás. Vidno to tu na všetkom.

- Ďakujem.

- Videla som, že máte návštevu.

- Len bývalý manžel a svokor.

- Zaujímavá kombinácia.

- Len pri pohľade zvonku.

- Ako sa znášajú všetci tí vaši muži?

- Teraz už dobre.

- Poznáte to pravidlo Keď nie je šťastná matka, nie je šťastný nikto? Tak prečo by to neplatilo aj naopak?

- Niečo na tom bude.

Lola otvorila trúbu a vypustila von oblak vône. Vopchala do bábovky drevenú špajlu. Prichytilo sa nej cesto, tak rúru znovu zavrela.

- Viete, zomrel mi starší brat, - povedala slečna. - Keď sme preberali jeho veci, našli sme staré fotografie. Túto som vám chcela ukázať.

Lola podišla k stolu a zahľadela sa na starú kolorovanú fotografiu. Bolo na nej dievčatko v bielych šatách s mašľou vo vlasoch stojace pred na ružovo vymaľovaným zakvitnutým kríkom ruží. V pozadí ozdobné kovanie bránky.

- To je náš dom, - usmiala sa Lola. - A toto ste vy?

- No schválne, koho vám to dievčatko pripomína?

Áno, mala pocit, že ho pozná. Úsmev, oči zažmúrené do slnka. Bolo v tom niečo známe, ale nevedela čo.

- Neviem, - povedala Lola.

- Poprosíme o pomoc publikum? - spýtala sa slečna Marplová. - Podobá sa na vás.

- A kto to je?

- Moja staršia sestra. Už som vám o nej raz hovorila.

- Čo sa s ňou stalo?

- Spadla zo strechy. Neviem podrobnosti. Narodila som sa až po jej smrti.

- Spadla zo strechy?

- Áno. Váš syn mi minule spomínal, že aj vás to tam ťahalo. Nakoniec si kohút vybral Selmu.

- Áno, ale celé je to také zvláštne nepochopiteľné.

- Vy ste asi v tomto dome mali žiť. A nie umrieť, ani sa naň dívať cez plot.

- Rozumiete tomu? - spýtala sa Lola.

- Neviem, - povedala slečna Marplová. - Možno ste sa potrebovali znovu narodiť, prísť sem a pokračovať vo svojej ceste. Vážne neviem. Možno tomu ani nemáme rozumieť. Niekedy je cennejšie zostať stáť a niečomu sa diviť navždy, než tomu polovičato rozumieť. Aspoň tak nejako to napísali v tej knižke o ekológii.

- O ekológii? - Lola pozrela na slečnu.

- O ekológii. Som svojou podstatou eklektička, človek má tak viac možností.

Lola znovu pozrela na fotografiu. Do tých očí usmievajúceho sa dievčatka. Bola v nich neha a nevinnosť, zraniteľnosť a sila, čistota a tajomstvo, jednoducho všetko, čo majú v pohľade len malé dievčatká, ktorým sa ešte nič zlé v živote nestalo.

- Kto stál za fotoaparátom? - spýtala sa Lola.

- Asi náš otec.

- Aký bol?

- Taký nečitateľne láskavý. Miloval len túto svoju dcéru. Bratov si až tak nevšímal a vo mne hľadal ju. Stále sa s ňou rozprával, až do konca života. Vo všetkých týchto stenách musia byť všetky tie rozhovory.

Slečna Marplová vyzerala zrazu smutne ako nespravodlivo potrestané dieťa, ktoré poslali spať, kým všetci ostatní boli pozvaní na oslavu. Lole jej prišlo ľúto.

- Smiem vás objať? - spýtala sa Lola.

- Dobre, - povedala slečna Marplová.

Lola ju opatrne objala. Voňala vlnou a mydlom. Bola krehkejšia a útlejšia než sa zdala.

- Nechajte si tú fotografiu, - povedala slečna.

- Ďakujem, - povedala Lola.

- Nezvyknem sa s ľuďmi objímať, - povedala slečna. - Nemám to zaužívané.

- Prepáčte, - Lola ju pustila.

- Nie, neospravedlňujte sa. Bol to krásny zážitok, - povedala slečna. - To vaše objatie myslím.

- To som rada.

Zostali chvíľu ticho.

- Všetko je o hľadaní naplnenia, - povedala slečna Marplová.

- Veríte v osud? - spýtala sa Lola.

- Verím v to, že svojím konaním môžeme mnohokrát ovplyvniť to, ako sa bude náš osud vyvíjať. Sme za to zodpovední hlavne my, nie nejaký dopredu určený cestovný poriadok. Hoci by z toho, čo som vám rozprávala doteraz, mohol vyplynúť opak.

Lola sa usmiala a pozrela von na štyroch mužov pod basketbalovým košom.

Aj slečna Marplová sa na nich zadívala.

Aj vyše sedemdesiatročný plechový kohút sediaci na streche.

Nedopadlo to až tak zle. Mohlo to skočiť aj celkom inak. A nikto vlastne nevie, či je práve toto koniec. Možno je to začiatok. Záleží od toho, ako sa na to pozeráme.

Elvis obral svojho otca o loptu a vystrelil na kôš. Odrazila sa od obruče a spadla na zem. Má ju Teodor, posiela ju Gregorovi, Gregor hodí, opäť nič, teraz Karl, prihráva Elvisovi, dvojtakt a Elvis boduje. A potom boduje ešte Karl a potom chytí loptu Teodor, prezerá ju a tvrdí, že zle skáče, pretože je prasknutá.

A zatiaľ sa možno niekde v paralelnom vesmíre nejaký šéf práve rozhodol nepobozkať prvýkrát svoju asistentku. Možno sa nejaká žena rozhodla predsa len objať svojho manžela skôr, ako odíde do práce. Možno otec predsa len zaklopal na dvere detskej izby a spýtal sa syna, akú hudbu to vlastne počúva. Všetko je možné. Všetko niekde inde môže byť aj celkom inak.

- Zostanete na bábovku? - spýtala sa Lola.

- Rada, - povedala slečna Marplová.

A tak Lola priložila ďalšiu stoličku a zapálila sviečky.

K O N I E C