V aute sme strávili aj nasledujúci deň.
Opustili sme chladné severské krajiny a pokračovali cestou na juh. Čím sme boli ďalej, tým širší úsmev bol na ich tvárach a moja nervozita väčšia.
„Sme tu," povedala ticho Kalliope, až to znelo len ako výdych.
Pred nami sa v kopcoch rozprestieralo drobné starodávne mestečko, ktoré mi bolo až bolestne známe z mojich snov. Videla som tie isté kamenné budovy, úzke uličky, všetky tie nádherné kvety v oblokoch.
Miesto, kde sa nachádzalo moje budúce ja.
Znamenalo to, že nemám šancu ujsť pred svojou budúcnosťou?
Čo som pokladala za malú dedinku bolo vlastne mesto, takmer rovnako veľké ako hlavné mesto vlkov.
Pokračovali sme pomedzi domy, bližšie k moru.
Zastali sme na námestí s krivou kamennou dlažbou pri obrovskej budove, ktorá kedysi musela byť radnicou alebo čímkoľvek významným. Týčila sa vysoko nad ostatné so svojou kopulovitou strechou, široké schodisko ju robilo ešte väčšou.
„Som povinná najskôr oznámiť rade, že tu budeš. Je tu ešte možnosť, že ma prehlasujú a budeš musieť odísť, no silno o tom pochybujem," povedala mi Kalliope, keď vystúpila z auta.
„Ja idem pozrieť zatiaľ, ako je na tom náš dom. Stretneme sa pri večery," rozlúčila sa s nami Elizabeth a aj s autom zmizla preč.
Kalliope nás zaviedla do okrúhlej miestnosti, kde bol veľký obdĺžnikový stôl a za ním usadených šesť bytostí. Niektorí vyzerali ako ľudia, no na jednej stoličke bola žena s krídlami, na vysokom mužovi s dlhými vlasmi som si všimla špicaté uši, ďalší mal zase na spánkoch tmavé šupiny.
Prekvapene som na nich hľadela, bytosti, o ktorých som počula len rozprávky a legendy. Mali byť predsa vyhynutí! A teraz tu sedia predo mnou a zarazene na mňa pozerajú. Nevedela som povedať, kto z nás bol viac prekvapený.
„Čo to má znamenať?" opýtala sa žena s krídlami. Víla pravdepodobne.
Na tvári sa Kalliope objavil neoblomný výraz. „Je Elizabethina dcéra a bola by som rada, keby istý čas zostala s nami."
„Je predsa vlk," vyprskla pohoršene.
„Zmenili sa pravidlá, kým som bola preč? Myslela som, že poskytujeme útočisko každej bytosti, ktorá je na úteku a nemá kam ísť."
„Platí to pre všetky bytosti okrem vlkov. Dokonca aj vlkolakov sme ochotní privítať s otvorenou náručou, ale nie bytosti, ktorí v prvom rade môžu za naše skrývanie. Prepáč, Kalliope, v tomto prípade ťa nemôžem podporiť," prehovoril elf.
„Nevyženiem ju preč, je to predsa dcéra Elizabeth! Nerada tu vyťahujem svoju autoritu, ale nedávate mi na výber. Založila som toto útočisko, dala som vám domov, keď ste sa skrývali v lesoch-"
„Chceš nás teraz vydierať?" vyprskla víla.
„Nie, samozrejme, že nie!" ohradila sa Kalliope. „Ale tiež nevyženiem Kyru kvôli vašim predsudkom! Chcela som tým povedať, že toto miesto má byť útočiskom pre všetkých bez ohľadu na pôvod. To bol vždy účel tohto miesta. Je nespravodlivé, keď chcete vyhnať Kyru, ktorá vám nikdy nič neurobila."
Víla sa naštvala a prudko sa postavila. „Ale je tu na tvoju zodpovednosť. Urobí niečo a následky budeš niesť ty!" povedala a vypochodovala von.
Stretnutie sa tým považovalo za ukončené. Ostatní tiež pomaly odišli, nezabudnúc mi venovať nevraživý či podozrievavý pohľad, keď prechádzali okolo.
Ostala už len mladá žena s kvetmi vpletenými do gaštanových vlasov. „Teraz sme sa ti asi nepredviedli v dobrom svetle, však?" prihovorila sa mi. „Neboj sa, väčšinou nebývajú všetci takí nepriateľskí. Zvyknú si na teba, ako si zvykli aj na Liz."
„Kyra, toto je zástupkyňa nýmf, Lesia," predstavila ma Kalliope a vďačne prikývla. „Som rada, že aspoň niekto si ešte zachoval čistú hlavu, pri zmienke slova vlk. Vážim si to."
„To nestojí za reč. Ak bude Kyra niekedy potrebovať postrážiť, kľudne môže prísť za mnou na lúku. Ja sa o ňu postarám," povedala a tiež odišla.
Otočila som sa na Kalliope.
„Ďakujem. Cením si, že si sa ma zastala. Hlavne, keď si bola proti môjmu príchodu do tohto mesta" povedala som.
„Nie je to tak, že by som ťa tu nechcela. Liz mi veľakrát hovorila, že by ťa chcela bližšie spoznať a pri vlkoch nie si v bezpečí. Svojím spôsobom som rada, že si konečne s ňou. Nechcela som, aby si sem prišla kvôli niečomu inému. Videla si predsa, ako sa tu správajú k vlkom. Nebudeš to tu mať príliš ľahké."
A mala pravdu.
Všetci ma nenávideli, aj keď som im na to nikdy nedala dôvod. Na každom kroku ma sprevádzali podozrievavé pohľady plné strachu a odporu. Keď som išla po ulici, rozhovory okolo mňa tíchli, prechádzali do šepotu, ktorého slová určite boli o mne. Matky odo mňa brali svoje deti a schovávali ich vo svojich náručiach, každý prechádzal na druhú stranu, akoby som šírila mor.
Nebola to zrovna tá zmena, v ktorú som dúfala.
Abrion bolo veľké mesto, ktoré sa snažilo byť samostatné od ľudí. Čarodejnice sa starali o záhrady, nymfy im pomáhali a chodili pásť stáda domácich zvierat, elfovia učili v školách a riadili vedecké centrum, víly sa starali o chod mesta, pracovali v úradoch. Sirény trávili väčšinu dní rybolovom a draci boli obchodníci. Niektoré bytosti chodili do ľudských miest, aby nakúpili všetko, čo nemohli urobiť samy a predávali. A nakoniec rada, ktorá pozostávala zo zástupcov každej rasy sa riešila konflikty a udržiavala mier.
Bol to pokojný život, každý mal svoju úlohu a vedel, čo mal robiť. Všetko fungovali tak, ako malo.
Chcela som sa nejako zamestnať, využiť svoj voľný čas, no nikto ma nenechal. Odmietali moju pomoc skôr, ako som ju stihla ponúknuť. Po čase som to nakoniec vzdala, čo malo za následok, že som sa neuveriteľne nudila.
V tých dňoch som si zvykla túlať sa po lese vo svojej vlčej podobe, spoznávala okolie a bližšie sa zoznamovala so svojou vlčicou. Naučila som sa behať, nepozorovane zakrádať, aby si ma nikto nevšimol, dokonca som skúšala aj loviť.
Trvalo dlhý čas, kým miestni obyvateľa Abrionu začali voči mne pookrievať.
Začalo sa to na jar, keď nymfy už chodili s čarodejnicami pracovať v záhradách a vyháňali stáda, aby sa napásli čerstvej trávy. V ten deň som popri pobreží prebehla k najbližšiemu mestu a užívala si ruch obyčajného ľudského sveta. Vracala som sa domov cez les, bol už večer a slnko pomaly zapadalo za more.
Vynorila som sa na kraji lúky, bola som stratená vo svojich myšlienkach a zabudla dávať pozor na svoje okolie. Takmer som sa zrazila s Lesiou, zástupkyňou nýmf, ktorá sa ma v prvý deň zastala. Najskôr prekvapene uskočila a mávla rukou, na čo sa ma uväznili korene rastlín.
Prekvapene som zaštekala a zubami sa snažila oslobodiť. Keď to nešlo, premenila som sa naspäť.
„Prepáč," ospravedlnila sa mi nakoniec a rastliny sa stiahli. „Nevidela som ešte tvoju vlčiu podobu a spanikárila som."
„To je v poriadku, mala som byť ohľaduplnejšia a netúlať sa tu ako vlk. Viem, že ostatní by to určite neocenili." Odvrátila som pohľad a zovrela som pery. Ak by som povedala, že ma to netrápi, tak by som klamala.
Lesia si to všimla. „Nechcela by si mi pomôcť zahnať ovce? Dnes sú obzvlášť lenivé a zišlo by sa im trocha prebrať."
Najskôr som na ňu spýtalo pozrela, či to myslí vážne, no keď na mňa s očakávaním hľadela, nakoniec som prikývla. Premenila som sa do svojej zvieracej podoby a pomaly ich začala obiehať. Občas som pri nich hravo cvakla zubami, aby som ich prebrala zo spánku.
Začali splašene békať a rýchlo vstávali na nohy. Nebolo ťažké nahnať ich do kopy a popohnať ich smerom k mestu. Spoločne sme s Lesiou kráčali za nimi, keď sme už takmer pri meste zbadali sme skupinku hrajúcich sa detí.
Niektoré pri pohľade na mňa ušli, pravdepodobne počuli desivé príbehy od svojich rodičov. A niektoré zase boli príliš zvedavé a počkali, kým sme k nim neprišli. Bolo to dlho, čo pri mne niekto ostal.
„Deti, toto je Kyra, pomohla mi dnes zahnať ovečky. Mohli by ste jej robiť spoločnosť, kým sa vrátim?" Nečakala na ich odpoveď a odišla.
Najskôr na mňa len váhavo hľadeli, no postupne sa osmelili. Najskôr ma pohladili po hlave a občas poťahali za uši, aj keď to bolelo, nechala som ich. Predpokladala som, že to to boli dve víly, malý drak a elf.
Hravo som si si ľahla na predné laby a zavrtela chvostom s vyplazeným jazykom. Zasmiali sa a začali predo mnou utekať. Skokmi som ich naháňala a občas chytila za okraj trička a poťahala, zvonivo zvýskli, keď som im nechtiac oslintala chrbát.
Nevedela som, ako dlho sme sa hrali, všimla som si, ako nás Lesia s úsmevom pozorovala a pomyslela som si, že už dlho som sa takto nebavila. Po toľkom čase si ma všímal aj konečne niekto iný ako Elizabeth a Kalliope.
Potom si to však všimli ich rodičia, ktorí ich prišli hľadať a okamžite schovali deti do svojej náruče.
„Nič sa nestalo, iba sa hrali," upokojovala ich Lesia, no nikto jej neveril. Nemohla som ich však za to viniť, vlci ich lovili ako divokú zver, byť nimi ani ja by som nezniesla pri svojich deťoch jedného z nich.
Od toho dňa som tam však chodila pravidelne. Lesia tam nebývala často a ostatné nymfy najskôr boli podozrievavé, postupne však ich nevraživosť vyprchala a v tichosti sme spolupracovali. Dokonca aj deti sa zvedavo vždy prišili pozrieť a odvážnejšie ma prišli pohladkať a hrať sa, hoci sa raz za čas ukázali rodičia, ktorí ich brali preč odo mňa a vyháňali ma.
Neskôr ma zamestnala Kalliope, ktorej som pomáhala s radou. Posielala ma za bytosťami, ktorí potrebovali pomôcť s fyzickou prácou. Bola som najsilnejšia a myslela si, že je to dobrý spôsob, ako ma začleniť do komunity.
Najskôr musela chodiť so mnou, keď som pomáhala vykladať a nakladať tovar, pracovala na stavbách či opravách mesta. V jeden deň si našla výhovorku, že má inú prácu a nechala ma samú. Bála som sa, že každý bude protestovať, no nakoniec ma v tichosti nechali pracovať.
Nebolo to ľahké, ale pomaly si na mňa zvykali. Každý úsmev na ulici či pozdrav mi spôsoboval široký úsmev na tvári a hrejivý pocit v hrudi. Po dlhých osamelých týždňoch som začínala mať pocit, že tam patrím.
Dokonca aj zástupkyňu víl Falaire som si získala na svoju stranu, keď som jej pomohla nájsť dcéru, ktorá sa raz večer zatúlala do lesa. Bola som si istá, že Kalliope by to zvládla lokalizačným kúzlom, no namiesto toho poslala mňa.
Stále však boli bytosti, ktoré sa nevedeli zmieriť s mojou prítomnosťou. Najviac mi to dávala najavo Alarise, nymfa v mojom veku, ktorej uniesli vlci rodičov. Bola to neter Lesie, no napriek tomu ma nenávidela a nebála sa to dať najavo.
Vlasy mala tmavé ako jej teta, no tam končila ich podobnosť. Nezdedila nič z jej láskavosti a priateľskosti. Bola drzá a príliš úprimná. Keď som na ňu natrafila, nikdy sa nedržala späť a vždy vypustila z úst nejakú poznámku na mňa alebo môj pôvod.
Raz však naše stretnutie neprebehlo úplne nevinne a to ešte prehĺbilo jej nevraživosť.
Trénovala so svojimi kamarátmi na lúke, keď som sa vracala do mesta. Iba s mečmi a dýkami, bez použitia schopností. Spomalila som a chvíľu ich sledovala. Nedokázala som zabrániť smiechu, keď som videla, aké chyby robila.
Vtedy si ma všimla.
„Ale, naše drahé psíča sa vracia z lovu na králiky?" opýtala sa posmešne.
„Nikdy som králiky nelovila." Prevrátila som nad ňou očami. „A jedna malá rada, keď bojuješ, nemaj nohy tak široko rozkročené. Skôr protivníka rozosmeješ, ako porazíš."
Vzdorovito vystrčila bradu. „Keď si myslíš, že si taká dobrá, poď to skúsiť. Bez použitia svojej vlčej sily a rýchlosti, samozrejme."
„Kľudne." Mykla som plecami. „Nevadí mi bojovať aj bez zbrane, ak sľúbiš to isté – žiadne použitie schopností."
Súhlasila.
Zo začiatku bolo zvláštne držať svoju silu späť a niektoré moje pohyby boli tiež neohrabané, preto sa jej darilo s dýkou držať krok. Potom som však chytila rytmus a rýchlo sa to obrátilo. Našla som jej slabé body a začala na ne útočiť a hoci mala ona zbraň a ja nie, prešla do obrany.
Netrvalo potom dlho a zbraň som jej vyrazila z ruky. Keď som ju zrazila z nôh a dopadla na zem, chcela som súboj rýchlo ukončiť, no zastavila moju päsť rastlinami, ktoré nymfy tak radi ovládali.
Naštvane som zavrčala. Keď nechcela dodržať dohodu ona, nemienila som to robiť aj ja. Premenila som sa na vlka a cvakla zubami tesne vedľa jej hlavy. Koreňmi rastlín ma odsotila, aby medzi nami udržala priestor.
Vtedy sa začal skutočný súboj. Nevedela som bojovať proti iným bytostiam ako boli vlci a upíri, preto to bolo vyrovnané. Útočila na mňa koreňmi, ktorým som sa snažila vyhýbať. Potom som však našla medzeru v jej obrane a skočila na ňu.
Druhýkrát som ju zvalila na zem a premenila som sa späť na človeka. „Keď nechceš bojovať férovo, aspoň sa to nauč. Dúfam, že si sa ty a tvoji drahí kamaráti poučili a nebudete znova do mňa vyskakovať."
S tými slovami som odišla preč.
Odvtedy ma začala nenávidieť ešte viac. Šírila o mne hlúpe historky a vymyslené príbehy o tom, čo som robila pred príchodom k nim. Niektorí im verili a niektorí zas nie. Nerobila som si z toho ťažkú hlavu a ani nad Alarise som často nepremýšľala.
Zmena nastala o niekoľko týždňov neskôr.
V jeden večer zasadala rada, prítomní boli aj iní dôležití obyvatelia mesta a nenápadne som sa tam vkradla aj ja. Hovorilo sa o tom, ako vlci zajali ďalšie nymfy a víly, aby ich zavreli do pracovných táborov, kde boli nútení pre nich pracovať a pomáhať v prípravách na vojnu.
Bolo to prvýkrát, čo som počula o takých miestach. Prišlo mi z toho zle. Vo vlčom kráľovstve sa dialo toho toľko, o čom som nevedela.
Kalliope navrhla tichú záchrannú akciu, len pár bytostí, ktoré sa vkradnú dnu a von, aby zachránili, čo najviac bytostí.
V sále ostalo ticho, každý sa bál do toho pustiť, pretože táto misia bola obzvlášť nebezpečná. Potom som sa prihlásila ja. Nastal šum, slabé protesty, no nikto nič nepovedal nahlas, lebo vedeli, že som sa odvážila urobiť niečo, čo oni nie.
Nakoniec sa ešte napriek protestom svojej tety prihlásila Alarise, ktorá nedokázala zniesť predstavu, že som odvážnejšia ako ona a niekoľko bytostí, ktoré vedeli bojovať a zodpovedali za ochranu mesta.
Nebola to taká tichá akcia, ako sa pôvodne plánovalo. Keď sme boli pri obytných blokoch a celách, zbadali nás a spustili poplach. Zo všetkých strán sa na nás zrazu vyrútili vlci a vypuklo peklo. Vyštekla som na Alarise, nech ide zatiaľ pustiť väzňov a zmizne preč. Dúfala som, že ju tým udržím dostatočne dlho od boja. Bola ešte príliš mladá, aby musela čeliť ostrým zubom jej nepristeľov.
Premenila som sa a zaútočila. Dostatočne ich zmiatlo, že bojujú proti svojmu druhu a využila som to vo svoj prospech. Bol to krutý boj. Z desaťčlennej skupiny sme prežili štyria. Dali sme sa na ústup a vďaka Alarise, ktorá vybudovala medzi nami stenu z rastlín, sa nám podarilo ujsť.
Jeden vlk uviazol na našej strane. Všimla som si ho neskoro, až keď chcel na Alarise zaútočiť a skočil na ňu z tieňov. Prudko som ju odsotila a postavila sa mu do cesty. Zahryzol mi síce do ramena, no nakoniec sa mi podarilo odhodiť ho preč a viac sa už nepostavil.
Alarise na mňa hľadela s došioka otvorenými očami, neschopná slova.
„Mali by sme ísť, kým nás nedostanú ďalší," povedala som, keď sa nehýbala.
„Ďakujem," zašomrala, keď sme spoločne bežali lesom. „Stále ťa neznášam a myslím si, že si arogantná a otravná, ale zachránila si život mne aj mojej mame, takže sľubujem, že skúsim byť na teba milšia."
A hoci svoj sľub nikdy nedodržala, bol to začiatok nášho úžasného priateľstva.