Človek je ako kvet. Jeho lupene rozkvitajú a ukážu sa v celej svojej kráse. Ale keď nastane dážď, kvet sa uzavrie pred okolitým svetom. Je plný smútku a čaká, kedy sa objaví svetlo. Čaká, čaká na svoje svetlo, na svoju nádej. Utápa sa v tme a čaká na spásu. Prestane veriť, veriť, že už nič nebude dobré. Že on sám nie je dobrý.
Tento náš rok 2018, veľa kvetov upadlo do smútku. Kde deti, pubertiaci a dokonca aj dospelý už nie sú to, čo boli predtým.
Podľahli sme dobe.
Podľahli sme dažďu, ktorý každého nakazil.
Ľudia nás volajú závislá doba.
Na tejto planéte žije miliarda kvetov, ktoré sa odpichli od sveta, svetlo hľadajú v internete, sexe, drogách a alkohole. A to len preto lebo to vymyslel človek, ktorý bol na toľko sebecký, že nemyslel na to, koľko následkov bude znášať nás okolitý svet.
Svet už nepatrí nám, dnes môže byť každý anonym a vydávať sa za niekoho úplne iného. Dnes je každý kvet proti sebe, každý si dnes chce niečo dokázať niečim, čo nemá zmysel.
Zamyslel sa niekedy niekto nad tým, aký bol svet bez nenávisti?
Zamyslel sa niekdy niekto nad tým, ako sa musí ten druhý kvietok cítiť, keď ho niekto šikanuje?
Nie, každý radšej odvrátil zrak alebo pridal tomu druhému kvietku ešte väčšie utrpenie.
Ak si nepodlahol tejto droge, tejto závislosti. Tak asi vnímaš svet inými očami. So srdcom a s nádejou, že ešte stále je niečo dobré.
Nie je ubohosť, že si dobrý. To je úspech, nie si ako ostatný.