Na začiatok by som chcela poznamenať, že tento príbeh venujem mojej super kamarátke Simonke (69mrsmalik69), ktorá píše uplne super stories a tak trochu ma na toto ona nahovorila a preto je aj súčasťou tohto príbehu. ENJOY ^_^
"Už zajtra, zajtra ideme do Londýna!! Fú Sima, ja tomu nemôžem uverííííť" kričala mi Sima do telefonu, ktorý som mala od ucha pekných 10 centimetrov.
"Ani ja." povedala som jej a odchlipkávala si z kávy. Simin sen už od našich trinástich bol ísť do Londýna a na koncert One Direction. Vkuse mi s tým pílila uši, ako pôjde na osemnástku tam, stretne ich a splní si sen. Dali sme si na malíček, že tam pôjdeme spolu, nech sa deje, čo sa deje. Takže teraz sme sa už dočkali a dňa 25.septembra (zajtra) , letíme samé dve na veľký dvojtýždňový výlet. Áno dvoj a hlavne preto, lebo ideme bývať k jednej mojej vzdialenej rodine starých rodičov. Vlastnia veľký štvorizbový byt v centre Londýna a sami sa ponúkli, že môžme bývať u nich.
"Odlet máme o 10:00 a keďže potrebujeme byť na letisku 2 hodiny pred odletom, tak o 7:20 som u teba" ešteže sme tu len z okolia. Už teraz mám cestovnú horúčku a pravdepodobne si moc nepospím, takže si neviem predstaviť, ako by som vstávala ešte skôršie.
"Dobre. To by som mohla nejako prežiť. Nezabudni si pas prosím a letenku."
"Ja? Kdežeee..." no veď práve.. pomyslela som si.
"Čau moja" zavesila som jej aby som sa ďalej mohla venovať mojej rozčítanej knihe.
****ďaľší deň****
Pípajúci budík mi halasito vyzváňal pri ušiach. Myslela som, že ho rozbijem. Vstala som, bežala si urobiť rannú hygienu, prečesala si roztrapatené vlasy, uplna si ich do copu, dala si trochu make- upu a konečne som si mohla ísť vyberať, čo na seba. Väčšinou to býva strašná dilema, ale keďže momentálne vonku prší a Londýn je sychravé a trošku chladnejšie miesto, vezmem si obyčajné tmavé rifle s bľúzkou.
Mama behala okolo mňa ako zmyslov zbavená, kontrolovala, či mám všetko pobalené, ako vyzerám a dávala mi dobré rady do života, nech sa tam nezoznamujem s cudzími chlapmi a bla bla bla. A ešte mi dala takú krutú poznámočku, že keď idú 2 Simony do sveta, to nemôže dopadnúť bohvieako dobre, že nech si ju neželám, ak prídem domov tehotná. Áno mami, tak určiteee...Odvetila som jej na to milé DIKY. Mám pozdravovať pra neviem koho, som rada, že budem mať kde spať, moc ma netrápi, aký rodinný vzťah je alebo nie je medzi nami a nimi. Presne o 7:25 mi zazvonil Simča u dverách a ja z ťažkým kufrom som sa trepala sama ku dverám, zatiaľ čo mi mama balila bagety.
"Vieš o tom, že do lietadla si nesmiem brať vlastné jedlo, však?" och..
"Zješ to po ceste.. nepôjdeš tam predsa hladná"
"Nechcem aby mi bolo zle. Takto ráno mi nič nechutí." to predsa vedela.
Ale samozrejme, ako poslušná dcérka, som si to aj tak musela vziať. Pri dverách stála vysmiata Simča od ucha uchu a ukazovala na taxík za ňou.
"Pomôžem ti s tým kufrom" povedala a pomohla mi ho odvliecť do kufra auta.
"Päť minút meškáš" doberala som si ju.
"Vieš ako, rodičia sa nevedeli rozlúčiť s ich najlepšiou dcérkou" zasmiala som sa.
"Veď ty si ich jediná dcérka.."
"Pšt" zahriakla ma.
Otec nečakane vstal z postele aby sa rozlúčil so svojou dcérkou, dal mi pusu na líce a poprial nám šťastnú cestu. Kým sme odchádzali z Lamaču, stihla som zjesť maminu bagetu, nechcela som ju vyhodiť do koša.
Cesta v lietadle ubehla ako voda, čo som bola celkom prekvapená. Sima letela prvýkrát, tak mi trochu silnejšie ako mala,držala ruku ale inak sme to skvele zvládli. 11:50 sme už pristáli v Londýne a vonku nás prekvapilo celkom pekné počasie. Mohlo byť príjemných 22°C, sem tam niekde ten mráčik. Pred letiskom, nás malá čakať čierna Honda, ktorá nás mala zaviesť, teda lepšie povedané, v ktorej nás mali zaviesť rovno do nášho nového domova, na dva týždne.
***večer***
Po zoznamení sa s tetou Matildou a ujom Georgeom a ubytovaní sa, sme sa vybrali na prechádzku po okolí. Nevedeli sme, čím začať skôr. Začali sme Tower Bridgom a skončili v jednej kaviarni za rohom od nášho ubytovania. Kaviareň bola malá, útulna a v skvelom prostredí. Za pultom sa na nás už zdiaľky usmieval barman. Zastrčila som si pramienok vlasov za ucho a posadila sa k pultu. Spýtal sa nás, čo si dáme a ja som mu na to odvetila, že čo nám vie takého dobrého ponúknuť. Odporúčil nám capuccino,tak sme si objednali obidve. Väčšina stolov bola obsadená, tak sme ostali sedieť pri ňom.
"Nech sa páči" povedal a podal nám ich rovno pod nos.
"Thanks" odvetili sme obidve naraz. Premeral si nás skúmavým pohľadom a spýtal sa, že odkiaľ sme.
"Slovakia?" neverím, že bude vedieť kde to je.
"Konečne aj nejaký Slováci k nám zavítali" povedal po Slovensky a začal sa smiať.
"Ale ale, takže Slovák... Odkiaľ presne ste?" spýtala sa Sima.
"Nitra," povedal a žmurkol na nás. "a vy?"
"Lamač" povedala som a odchlipla si z capuccina.
"Ste tu na výlete?"
"Áno, na dva týždne" povedala Sima a usmiala sa na mňa.
"Celkom dlho tu pobudnete" "Chceli sme tu ísť od našich trinástich, takže teraz si to tu musíme naplno užiť" "Verím, že užijete" povedal a venoval sa ostatným zákaznikom. Keď sme boli na odchode, museli sme mu sľúbiť, že ho tu ešte prídeme pozrieť. Milý chlap. V neskorých hodinách sme sa vrácali k tete Matilde a ujovi Georgeovi. Nedali nám žiadnu večierku, ani nič podobné. Dokonca keď sme prišli, už spali. "Toto budú 2 najlepšie týždne života" povedala mi Simča. A to ani nevie, akú pravdu mala....
Po jednom strávenom večeri v tejto kaviarni, sme tu chodili každý druhý večer. Užívali sme si Londýn najviac ako sme vedeli a ešte k tomu, obidve nezadané. Navštívili sme rôzne pamiatky, "Madame Tussaud", Big Ben, rôzne parky, dali si prehliadku autobusom po meste a teraz nás čakala TOP TOP vec, koncert One Direction a potom týždeň oddychovania v tomto krásnom meste.
"Zajtraaaaa" povedala Sima a zdrapla ma za ruku.
"Au" zasmiala som sa.
Sedeli sme nad capuccinom v našej obľubenej kaviarni a pozorovali, ako vonku prší, čo nám dosť pokazilo plány.
"Zajtra bude určite lepšie" povedala som dúfajúc. Dnes sme chceli pochodiť po meste a ponakupovať rôzne pamiatky, nech to už máme z krku, no nevydalo. Otočila som sa od okna, že navrhnem, aby sme už pomaly šli, kým sa nespustí lejak, keď tu zrazu...Prišiel chalan, ktorý sa schovaval pod premočenou vetrovkou s dievčaťom s blond vlasmi, ktorý sa usadili pri jednom stole, oproti mne. Premočenú bundu si fešák s tmavými vlasmi ako havran prehodil cez stoličku a pomohol dievčine s jej kabátom, keď som si zrazu uvedomila..
"Simonečka moja najdrahšia, teraz veľmi, veľmi pomaly sa otoč a pozri sa kto sedí v tamtom rohu.." naznačila som jej očami, že za ňou. Pozrela sa na mňa, či mi šibe, nevediac, že to teraz jej šibne. Otočila sa, keď jej zrazu spadla dole sánka. Pomaly sa hlavou otočila ku mne s otvorenými ústami. "Štípni ma a povedz mi, že sa mi to sníva" pokrútila som hlavou a ona buchla rukou po stole a priškrteným hlasom povedala "To je Zayn Malik a Perrie Edwards!" skoro mi odpadla. Jej sen bolo vidieť chlapcov z 1D...A HLAVNE Zayna. A teraz je tu, čistou náhodou sám (bez chalanov), sedí kúsok od nás na romantickej večeri so snúbenicou a my nevieme, čo robiť....
"Čo teraz?" spýtala sa Sima.
"Sledujme ich zatiaľ, keby sa vyberú na odchod, rozbehneme sa za nimi" zasmiali sme sa a dívali sa na tých dvoch ako debatujú o 106.
Neviem čo si objednali, lebo ešte predtým ako im to priniesli, Perrie (sledovali sme ich jastrabími očami) nechala Zaynovi na stole zásnubný prsteň a rýchlym krokom odišla. Pozrela som sa na Simu so zdvihnutým obočím a následovne sa pozrela ako má Zayn hlavu v dlaniach. O tom, čo následovalo potom, sa Sime jedna a Sime dva ani vo sne nesnívalo...
Mala to byť jednodielovka, ale tak trochu som sa rozpísala :D :D sama neviem, čo z tohto bude, no predovšetkým ďakujem za prečítanie a za pochopenie, že píšem takéto niečo, prvýkrát :) zajtra bude pokračovanie :)
A ešte poprosím, ak máš záujem o pokračovanie, daj hlas alebo koment, nech viem, či sa mi to oplatí písať ^_^