Posledná nádej

By Barbora_DeParris

95.2K 9.1K 1.2K

Každých päťdesiat rokov sa narodia dvaja Nezvyčajní, ktorým je súdené bojovať s Tieňmi, najväčšími nepriateľm... More

Pred mnohými rokmi
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola
9. kapitola
10. kapitola
11. kapitola
12. kapitola
13. kapitola
14. kapitola
15. kapitola
16. kapitola
17. kapitola
18. kapitola
19. kapitola
20. kapitola
21. kapitola
22. kapitola
24. kapitola
25. kapitola
26. kapitola
27. kapitola
28. kapitola
29. kapitola
30. kapitola
31. kapitola
32. kapitola
33. kapitola
34. kapitola
35. kapitola
36. kapitola
37. kapitola
38. kapitola
Po mnohých rokoch

23. kapitola

1.9K 194 14
By Barbora_DeParris

Vyrazilo mi dych, niekoľko sekúnd som sa nedokázala pohnúť, bola som ako paralyzovaná. Napokon sa mi podarilo vdýchnuť vzduch a namáhavo sa posadiť.

,,Žiješ?" ozvalo sa zhora.

Zažmúrila som do diaľky, ktorá nás delila a ozvala sa. Kabátec mi bol na dve veci, celá som bola mokrá, vlasy sami lepili ku krku, košeľa k telu a jazdecké nohavice taktiež. Nebolo to príjemné, ale aspoň som žila. Priepasť nebola veľmi hlboká, preto som pád prežila, ale nemala som najmenšiu šancu dostať sa odtiaľ.

,,Prečo si ma nepočúvala, Alycia?" zakričal na mňa.

Opäť som zdvihla hlavu do výšky, snažiac sa zazrieť jeho postavu. Avšak, nebola som toho schopná, len som si všimla, že som povytrhávala dosť stromov, či kríkov. Bolelo ma celé telo, nohou som veľmi ťažko hýbala, udrela som si hlavu a narazila chrbát. Skuvíňala som od bolesti, keď som sa rozhodla postaviť sa. Nebol to najlepší nápad, vlastne bol úplne hrozný, ale nemalo zmysel sedieť tam ako vrece zemiakov.

,,Mohol by si zohnať ostatných?" požiadala som ho pokorným tónom.

Bola som si vedomá, že som od neho závislá. Keď sa ale neozývala žiadna odpovedať, začala ma chytať panika.

,,Charles?" vykríkla som do lejaku, ktorý pomaly, ale isto ustával. Aj tak budeme musieť sušiť oblečenie, čo znamenalo ďalšie zdržanie výpravy. ,,Charles?" skúsila som to znova.

Tentokrát sa mi už ozval, nasledovaný ďalšími vydesenými hlasmi.

,,Princezná, priviedol som posily," pochválil sa istý Strážca Lesa Strachu.

,,Čo si to vyvádzala?" pokúšala sa ma pochopiť čiernovlasá priateľka.

,,Šmykla som sa," prosto som odvetila.

,,Neposlúchala ma," doplnil Charles a ja som ich konečne zbadala.

Stáli nad priepasťou, bratia McStanleyovci až príliš blízko okraju, až som sa bála, či ma nepoctia svojou prítomnosťou.

,,Si zranená?" obával sa Jay.

Zvyčajne nagélované a starostlivo začesané vlasy mal spľasnuté na hlave a zmáčané od dažďa. Prišiel mi smiešny, preto som vyprskla do smiechu.

,,Je šialená."

Ani som nemusela hádať, kto to povedal, odpoveď bola jasná. Potom som bola nútená prestať, pretože ma od toľkého smiechu zaboleli všetky svaly.

,,Nie som zranená, len doudieraná," oboznámila som Ochrancu a zahanbila sa za to, ako som sa na ňom zabávala, keď sme museli riešiť oveľa dôležitejšie veci.

,,Ako ju odtiaľ dostaneme?" spytovala sa Kailey, ktorá si zložila batôžtek a začala doň skladať plášť.

Už jej bol nanič, síce ešte mrholilo, ale všetky naše veci boli premočené do poslednej nitky, takže nemali žiadny význam. Keby som bola teraz nahá, bolo by mi asi väčšie teplo, než v mokrom a studenom oblečení. Niežeby som to chcela vyskúšať.

,,Mohli by sme vyrobiť lano, jedno mal Ted, ale keďže..." navrhla Sasha, ale keď sa jej zatriasol hlas, prestala.

,,To je veľmi dobrý nápad," pochválil ju Jay.

,,Nemôže pre mňa niekto prísť? To lano budete vyrábať dlho," namietla som.

Už som stála, nechcela som sedieť v blate medzi chrobákmi a ďalším hmyzom. Už beztak som bola špinavá a žiadne náhradné nohavice som nemala. Len košeľu, ktorá bola roztrhnutá, keď som ošetrovala zraneného Charlesa. Keby som to vedela, vzala by som si veľkú kopu košieľ a nohavíc.

,,Hovorím, zbláznila sa," prehovoril zelenooký.

Frustrovane som si zašla do vlasov a mala som chuť si ich vytrhať. Namiesto toho sa mi do nich zaplietli prsty a keďže som bola strapatá, pekelne to bolelo, kým som sa z nich vymotala.

,,Tak ja tu teda počkám," rezignovala som a na protest si sadla na zem.

,,Nemáš na výber, drahá," pripomenul mi posmešne, ,,keď si si chcela oddýchnuť, mala si povedať a nie padať do priekopy."

,,Akoby som to spravila naschvál!" teatrálne som vyhodila rukami, ale potom som si spomenula, čo sa stalo naposledy a rýchlo ich stiahla späť.

On mi, však, už neodpovedal a pobral sa preč. Onedlho sa mi všetci stratili z dohľadu, asi išli hľadať nejaký materiál na vyrobenie lana. Aj keď som nerozumela, ako ho chceli vyrobiť, modlila som sa, nech sa im to podarí.

,,Ako sa darí?" overovala som si po nejakej chvíli, keď som len sedela na zadku a nudila sa.

Bolo márne pokúšať sa vyliezť hore. Jednak preto, lebo to bolo hlboké a strmé a potom tu bol dôvod mokrej až blatovej hliny. Všetko sa šmýkalo, kdekoľvek som sa pohla, čižmami som sa zabárala niekoľko centimetrov.

,,Dá sa," odvetila mi liečiteľka.

Dážď ustal, na oblohe zostali len škaredé mračná, ktoré nechceli prepustiť slnko. Vtedy by sa nám oveľa rýchlejšie vyschli veci. Keď som už bola na pokraji zúfalstva, začala som ukazovákom kresliť do hliny obrazce. To som naposledy robila, keď som bola malá a matka ma za to hrešila.

,,Hádžem!" zrazu zakričal mužský hlas, až mnou myklo.

Najprv som nechápala, o čom hovoril, ale potom mi to doplo. Rýchlo som si utrela prsty do nohavíc a pozrela hore. Stáli tam všetci, niektorí sa už prezliekli do čistých a suchých košieľ a odhodili dlhé plášte. Postavila som sa ku kraju a čakala, pokiaľ hodia to, čo sa im podarilo zostaviť. Onedlho pri mne pristálo lano v podobe všetkých pospájaných kusov oblečenia, čo sa im podarilo nazbierať. Na konci ma čakala snehobiela dievčenská košeľa, buď Sashina, alebo Kaileyna.

,,Čo mám robiť?" pripadala som si nahlúplo, ale fakt som netušila.

,,Vyliezť?" ironicky mi odpovedal Charles.

Tak som sa teda chytila košele, ktorá bola celá mokrá a začala šplhať. Lenže každý dobre vedel, že keď som v Lese Strachu nevedela vyliezť na strom, očividne toto nebol múdry nápad. Hneď pri prvom pokuse prechytiť ruky vyššie a tým pádom sa posunúť, som sa pošmykla a skončila na kolenách.

,,Takto to nepôjde!" vykríkla som, aby som ich oboznámila so situáciou.

,,Alycia, uviaž si to okolo pása a my ťa vytiahneme," prikázal mi Jay a ja som ho poslúchla.

Pevne som si uviazala koniec košele okolo trupu, dobre zašnurovala batoh, aby sa nič nevysypalo a zaprela sa nohami do zeme, keď som pocítila, že začali ťahať. Postupovali pomaly, pomáhala som im najviac ako sa dalo, tým že som sa odrážala od steny priepasti a zachytávala sa rukami, keď bola možnosť. Už som videla vrch, takže som sa rukami chytila hrubého trsu trávy a rýchlo sa vyšvihla hore. Spravili takú reťaz, pričom Charles bol na okraji priekopy a za ním ďalší Nezvyčajní.

Vrhla som sa naňho, tuho ho stisla v objatí. Telom mi pulzovala úľava, ani som nevnímala bolesť v nohe, ktorá prevažovala. Váhavo mi obtočil ruky okolo pása, kde som mala ešte stále zaviazanú košeľu a privinul si ma k sebe. Potom som počula vzdialené odkašľanie, čo ma vytrhlo z mojej pomýlenej predstavy. Odskočila som od Charlesa, až som skoro opäť skončila dole, keby ma nepotiahol stranou. Odviazala som si košeľu a ocitla sa v skupinovom objatí. Bez Charlesa.

,,Čo to malo znamenať?" vypočúvala ma Sasha o niekoľko hodín neskôr, keď sme si sušili oblečenie.

Mala som na sebe tú roztrhanú košeľu a žiadne nohavice, ale bola našťastie dostatočne dlhá, aby zakryla to, čo mala.

,,Čo myslíš?" tvárila som sa, že nechápem. Vlasy som už mala suché a pevne zapletené do vrkoča.

,,Netvár sa tak. Dobre vieš, o čom hovorím," dobiedzala ďalej a sprisahanecky na mňa mrkala tými hnedými očami.

,,Alycia, mala by som sa ti pozrieť na tú nohu," vyrušila nás Kailey, za čo som jej bola nesmierne vďačná.

Nastavila som zranenú nohu, ktorá bola obložená mnohými zelenými rastlinkami a listami. Odhrnula si z čela ofinu, ktorá jej prekážala a pustila sa do liečenia. Nechcela veľmi používať svoju schopnosť, pretože sa vtedy rýchlejšie vyčerpala.

Postupne sa zvečerievalo, oblečenie už bolo len vlhké, takže keď bola možnosť, s radosťou som si natiahla nohavice. Rozhodla som sa, že využijem túto košeľu, veď som z nej mala odtrhnutý iba lem a, navyše, aj tam som si ju zakasala do nohavíc. Hodila som na seba vestu, lebo prúdil chladný vzduch a vpredu si ju zašnurovala.

,,Vážení, veľmi naliehavá novinka. Rozprávala som sa s Jayom a dohodli sme sa, že bude najlepšie zajtra ráno vyraziť k Jazeru Sirén," oznámila nám Sasha, čím si získala našu plnú pozornosť.

,,Súhlasím, ale budem potrebovať ešte cvičiť. Takže, kto sa pridá?" navrhla som a poobzerala sa dookola.

Kailey si balila do tašky veci a vedela som, že chcela zájsť do lesa, kde by nazbierala ešte nejaké liečivé bylinky.

,,Počkaj, Kailey, idem s tebou!" zakričal za ňou Charles a ja som nemohla uveriť vlastným ušiam.

Spýtavo som pozrela na Sashu a ona len mykla plecami. Uprela som prosebný pohľad na Jaya, lebo som dobre vedela, že ma neodmietne.

,,No dobre teda," kapituloval, keď som sa naňho príliš dlho dívala. Išiel si vytiahnuť meč, ale zadržala som ho a záporne pokrútila hlavou.

,,A to mám akože len stáť na mieste a čakať, pokiaľ do mňa niečo hodíš?" neveriacky vytreštil sivé oči, ale nebol vystrašený. Len si zo mňa uťahoval.

,,Nie, vtedy sa uhneš," odvetila som jednoducho.

Porazene teda vzdychol a ja som zatvorila oči. Vytesnila som z mysle všetko nepodstatné. Potrebovala som mať čisté myšlienky, aby som sa vedela sústrediť. Nadýchla som sa, vzduch mi prešiel pľúcami a vydýchla. Zopakovala som to ešte raz a vtedy sa mi prečistila myseľ. Vedela som, že tu Charles nechal šípy, preto som sa rozhodla použiť práve tie. Predstavila som si, ako jeden z nich opúšťa svoje útočisko - tulec - a mieri na Jaya. Nevedela som, či sa mi to podarilo, ale vypäla som všetky zmysly. Chcela som sa zdokonaliť, nemohla som používať ruky, keď sa dostaneme do stretu s Tieňmi, bola by som nápadná.

,,Dopekla, Cartesová, až tak ma nenávidíš?"

Zo sústredenia ma vytrhol Jayov hlas, preto som prekvapene otvorila oči.

,,Páni," vydýchla som uznanlivo.

Podarilo sa mi zdvihnúť všetky šípy, ktoré ale zastavili pred Jayovou tvárou, jeden vedľa druhého. Silou mysle som ich prepustila zo svojej moci a oni popadali na trávu.

,,Zdá sa, že ti to už ide," pochválil ma a ja som sa len mierne usmiala.

Prajem krásne začatie veľkonočných prázdnin!🐇🐣
Kapitolu som mala napísanú ešte minulý týždeň, takže vám ju pridám skôr, keďže vás nechcem nechať dlho v napätí, i keď to ja rada😁
Čo vravíte na pokračovanie?
Baruš

Continue Reading

You'll Also Like

102K 9.6K 80
Prvýkrát z neba, rozum sa s ňou hrá druhýkrát Aténa v bolestiach zmučená. Za splnu spojí sa diablova pýcha, v Pandorinej skrinke zavretá dýcha. Do...
Slúžka By Darklani

Historical Fiction

298K 20K 35
"Žiadna z nás nevedela, komu bude odteraz zahrievať posteľ."
5.2K 487 56
Irsa je ohnivá čarodejka, ktorá zatiaľ nemá vytvorené Puto so zariekavačom. Svoj dar v sebe objavila v momente, ako ju pripravili o nevinnosť. Ibaže...
1.1K 255 27
Dvanásť mačacích klanov žilo doteraz v mieri. Rešpektovali hranice svojich území a vždy sa dokázali dohodnúť. Zrazu sa však vracia trinásty klan. Kla...