Krajina sa pomaly zobúdzala zo spánku a prvé jemné lúče slnka pohladili ďaleké horizonty. Zvyčajné skoré ranné ticho prerušovali len kroky a občasné hlasy, vychádzajúce z veľkého rodinného domu.
Už od brieždenia sa nerobilo nič iné, len pripravovalo na zásnuby. Vo veľkej záhrade muži rozkladali pod altánok stoly a stoličky, pokryté bielym obrusom so zlatými doplnkami. Naopak, v kuchyni sa vyznamenali ženy. Nesmela chýbať slepačia polievka, rezne, zemiakový šalát, plnená kapusta, gója, či iné dobroty.
Skarlet prebudil čoraz silnejší hluk. Pozrela na budík, ktorý ukazoval pól siedmej. Pretrela si oči a zhlboka si povzdychla. Sen ktorý sa jej sníval, bol až príliš krásny. Kiežby sa nebola nikdy prebudila! Ešte chvíľu ležala v posteli s dozvukmi, keď jej zrazu svitlo. Dnes je deň, keď sa jej pri troche šťastia podarí zvrátiť svoj osud. Ak to náhodou nevyjde,... radšej nechcela pomyslieť čo by sa stalo. Po tradičnom rannom rituáli sa ponáhľala do kuchyne, kde sa už dokončovali pokrmy.
„No konečne, najedz sa a poď nám pomôcť, nestíhame. Hostia tu budú už každú chvíľu," povedala zadychčane jej starká a ponáhľala sa k sporáku, kde sa opekalo mäso.
S trpkosťou zavrela oči, snažiac sa nemyslieť na svoje nešťastie. Radšej si v duchu zopakovala svoj plán. Po rýchlych raňajkách, do ktorých sa musela donútiť, sa poponáhľala pomôcť s prípravami. Zastala si vedľa Rosy a pustila sa umývať riad.
Mal by to byť najšťastnejší deň v živote ženy, no pre ňu to bola čoraz viac blížiaca sa katastrofa. Kútikom oka sa pozrela na svoju sestru, na jej žiarivý úsmev a v hrudi jej pichlo závisťou.
„Tebe je dobre, Rosita, chcela by som byť na tvojom mieste," pomyslela si trpko, no nahlas nič nepovedala. Aj keď chcela niečo povedať, nemohla sa donútiť pokaziť jej radosť.
***
Predpoludním už dorazili všetci hostia, muži v drahých oblekoch doplnené ťažkými zlatými reťazami, ženy vo večerných róbach, tiež so zlatými doplnkami. Stoly sa prehýbali pod dobrotami a v pozadí hrali hudobníci rómske piesne. Čerstvý vánok rozfúkal vetry, no nikomu to zrejme nevadilo- každý si užíval príjemné spoločné chvíle.
Skarlet sa pozerala na svoj odraz v zrkadle, no myšlienkami bola celkom inde. Ak dnes zlyhá, zrejme sa môže rozlúčiť so slobodou. Upravila si šaty vínovej farby, skontrolovala náhrdelník z tepaného zlata a s malým povzdychom sa pobrala na bojové pole.
Keď vstupovala na záhradu, všimla si zástup ľudí. Dvaja muži sa rozprávali s jej otcom, ktorý ich vítal štamperlíkom pálenky. Zdalo sa, že mangavipen sa začalo.
„Počuli sme, že tu býva dievčina súca na vydaj," prehovoril starší muž, ktorého videla aj na svojích narodeninách. Skryla sa za krík aby ju nebolo vidieť a ďalej zvedavo sledovala hlúčik ľudí.
„Žiadame ťa, vajda, o ruku tvojej dcéry, Skarlet, pre nášho syna, aby si plnila svoje povinnosti tak, ako to kážu naše tradície. Sľubujeme, že jej u nás nebude nič chýbať. Dovoľ, aby sme za ňu odovzdali naše veno."
Položil pred jej otca truhlicu, v ktorej boli šperky a niekoľko zväzkov bankoviek. Z toho pohľadu ju až zamrazilo a aj keď vedela, že vykúpenie nevesty je súčasťou pytačiek, nemohla sa ubrániť myšlienke, že ju jej vlastná krv predala ako nejakú vec.
Skarlet si odfrkla. Vraj jej nebude nič chýbať, no to určite! Ako si prezerala zamračenú tvár svojej budúcej svokry, ktorá stále hneď vedľa svojho manžela, usúdila že to nebude až také ružové, ako sa na prvý pohľad zdá. Celé jej vystupovanie svedčilo o tom, že je to žena s pevnými zásadami a len málokedy pripúšťa kompromis. Zmocnil sa jej strach. Mala chuť otočiť sa a vybehnúť naspäť do svojej izby, a už nikdy stade nevyliezť. Zvyčajne mala správny odhad na ľudí a po chvíli usúdila, že oni by zrejme nerešpektovali jej sen. Za rodičmi stálo ešte niekoľko ľudí, asi ďalší rodinný príslušníci. Zhlboka si povzdychla.
Vedela, že už nemôže dlhšie čakať, čím skôr sa do toho pustí, tým lepšie. Chcela to už mať za sebou a zbaviť sa bremena. Preto vyšla z provizórneho úkrytu a postavila zoči- voči svojej budúcej rodine.
„Dobrí deň," pozdravila, „som Skarlet, teší ma."
„Máte naozaj šukári dcéru, vajda." Ozval sa mužský hlas. Spoza rodičov vyšiel čiernovlasý mladík s prenikavými pichľavými očami a ostrými črtami, približne v jej veku, ktorého si v zástupe doteraz nevšimla. Podišiel blízko k nej a pozrel sa jej do očí.
V tej chvíli mala pocit, akoby ju obliali ľadovou vodou, ten pohľad sa jej nepáčil. Bol rovnako arogantný, ako pohľad jeho mamy, až z toho behal po chrbte mráz. Ak pred chvíľou mala chuť utiecť, teraz sa doslova musela ovládať.
„Som Róbert," odvetil a odhalil rad bielych zubov. „A ty si moja magavel. Zatiaľ," šepol zamatovým hlasom, z ktorého nebolo cítiť nič dobré.
Už to nemohla vydržať, jej nohy sa samé od seba začali hýbať. Uvedomila si, že od strachu ustupuje dozadu a snaží sa skryť sa za svojho otca.
„Nebuď ako malá, čhaje!" Nadskočila, no upokojila sa, keď zistila, že je to len Žigo.
„Robo, vítam ťa. Verím že sa o moju pheňori postaráš," povedal a viedol ho k stolu.
Zhlboka dýchala, akoby prebehla maratón, jej srdce sa triaslo od strachu. Toto nedopadne dobre.
„Šukári môže byť," ozvala sa jej budúca svokra, „len či je aj taká šikovná? Z pekného taniera sa nenaješ!"
„Isteže je," ozvala sa jej za chrbtom mama. „veď už čoskoro uvidíte. Poďte ďalej, sadnite si a pohostite sa."
To vyhlásenie ju dorazilo. Prečo, pre všetko na svete, ju musí hneď podceňovať?! Veď ju ani nepozná. Uvedomila si, že stojí uprostred dvoch rodín. Jedna sa jej vzdáva, druhá prijíma. Bolo jej z toho všetkého zle. S touto ženou ešte bude mať problémy, tým si bola istá.
***
Snažila sa ako najlepšie vedela, obsluhovala, pomáhala, plnila každé želanie. No zdalo sa, že jej budúca svokra si vždy nájde niečo, s čím nie je spokojná. Raz ju pokarhá že je pomalá, potom zas za servírovanie a kto vie ešte za čo.
Skarlet mala pocit, že nech sa snaží ako chce, nikdy jej nevyhovie. Najhoršie na tom bolo to, že sa jej nikto nezastal, súrodenci, rodičia, ani slovo nepovedali na jej obranu. To ju ranilo. S obrovskou námahou potláčala slzy a frustráciu.
S Robom sa ešte nemala možnosť rozprávať osamote, no dúfala, že už zachvíľu bude mať príležitosť. Preto jej odľahlo, keď po nekonečnom kolobehu si mohla na chvíľu sadnúť a lapiť dych.
„Drahá rodina, zišli sme sa tu na zásnubách našich detí, Skarlet a Roba. Nech si plnia svoje povinnosti, tak, ako to kážu naše tradície. A del te tumenge šegítinel. Teraz, deti moje, pristúpte bližšie." Povedali vajdovia a v rukách držali čaše vína a červenú šatku.
Počkať, čože?! Bude obrad? Keď to uvidela, myslela si že odpadne. Vedela, že okrem cirkevného, bude aj rómsky, no nepredpokladala, že práve teraz a tak rýchlo! Jej plány sa rútili ako domček z karát a to ich ešte ani nestihla realizovať! To je naozaj taká bezcenná že ostatní nemajú za potreby upozorniť ju na to?!
Obaja snúbenci predstúpili pred ich otcov, ktorí im do dlaní naliali víno. Skarlet ho mala vypiť z Robovej a naopak. Následne im zviazali ruky šatkou, odriekajúc mladomanželskú prísahu. Nevedela sa zmôcť ani len na odpor. Celý svet sa s ňou točil. Nevnímala gratulácie, ani ľudí naokolo. Myslela si že odpadne. Chcela utekať, no akoby zapustila korene. Len tam stála, premáhajúc plač. Stalo sa, vydali ju bez mihnutia oka, ani sa nenazdala.
Nedokázala to, veď ako, keď nemala ani šancu?! Nepozrela sa na svojho, už teraz manžela, nemohla ho ani cítiť, priam sa jej hnusil. Nevedela si predstaviť stráviť s ním zvyšok svojho života, nie to ešte vykonávať manželské povinnosti. V duchu si opakovala, prečo práve ona? Čo komu urobila?! Musí sa porozprávať so svojím mužom, odmietala veriť, že je spokojný. Hoci v rómskom spoločenstve boli považovaní za manželov, právne ešte neboli svoji. Za pokus to stojí, veď ako sa hovorí, „Nádej umiera posledná".
Zo zamyslenia ju prebudil cinkot rozbitého porcelánu. Prekvapene vzhliadla na svoju krstnú mamu, ktorá jej pokynula, že ak chce mať šťastie, črepiny má pozbierať. Robo jej s vervou pomáhal zametať, nevšímajúc si dievčininho žiaľu. Nasledovali neutíchajúce gratulácie zo všetkých strán- aby boli šťastní, aby mali veľa peňazí a aby čím skôr porodila, najlepšie do roka.
Už to nemohla počúvať, obrátila sa na mladíka.
„Eh... nechceš sa ísť prejsť? Pokecať?"
„Fajn, poďme," odvetil Robo a vykročil so Skarlet do domu, kde ich nebude nikto vyrušovať. Viedla ho do obývačky, kde už boli poukladané svadobné dary. Nevšímajúc si to, otočila sa k nemu dodávajúc si odvahu.
„Robo, chcem sa ťa spýtať... si šťastný?"
Mladý muž sa na ňu nechápavo pozrel a podozrivo prižmúril oči. Premeral si ju od hlavy až po päty. Prečo sa zrazu pýta také nezmysly? Má snáď niečo za lubom?
„Pozri, neviem o čo ti ide, ale
prestaň. Prečo by som nemal byť? Zobral som si krásnu romni, spolu vychováme naše deti a toľko. Čo ešte potrebuješ riešiť?" spýtal sa ľadovo a zapálil si cigaretu.
Skarlet z duše nenávidela cigaretový dym a fajčiarov. Znechutene hľadela na Roba, ktorý si s pôžitkom ťahal ďalšiu dávku. Premohla sa však a akoby sa nič nestalo, pokračovala:
„A, nechcel by si niečo viac? Napríklad, čomu by si sa chcel venovať? A čo robíš vo svojom voľnom čase? Keď už teda máme byť spolu, chcem ťa spoznať. Napríklad ja-„
Avšak nestihla ani dopovedať, nie to uskutočniť svoj plán. Zrazu na perách zacítila cudzí dotyk. Od strachu vyvalila oči, neschopná slova. Dych sa jej zrýchlil, telo a myseľ ovládol strach. Chcela kričať aby ju pustil, aby sa jej nedotýkal, že na to nemá právo, ale... v tom bol ten problém. Mohol sa jej slobodne dotknúť, robiť si s ňou čo chcel. Nemohla povedať nič, už boli svoji. Po líci jej stekali trpké slzy. Zlyhala na plnej čiare, sklamala samú seba. Nedokázala to. Zahnali ju do kúta, skadiaľ už niet úniku.
Vysvetlivky:
*gója- jedno z tradičných rómskych jedál. Opekané klobásy plnené zemiakmi
*mangavipen- pytačky
*šukári- krásna
*magavel- snúbenica
*čhaje- dievča
*pheňori- sestrička
*A del te tumenge šegítinel- Boh vám pomáhaj
* romni- žena, myslené ako manželka