Stromy erdžali vo vetre. Ťažký nános snehu sa usádzal na ich konáre, akoby už nestačili vypasené vrany, ktoré tam často veselo džavotali.
Teraz tam nebolo nič. Ani vrany, ani sneh, ani stromy. Ľudoprázdny bol svet.
Škrtli zápalkou a odišli. Vzdali to. Rezignovali vo svojom poslaní byť dobrými a láskavými. Namiesto toho pachtili po moci a sláve, vo svojej hlúposti si neuvedomujúc vážnosť celej situácie.
Naučili sa žiť polovičato. Početné orgie im zvyšovali ego. Nasadli na vlak sebaľútosti a uháňali až do vytúženej stanice. Ich telo priadlo nadšením a akousi temnou spokojnosťou.
Ale ich duch,
Ich duša, ich pravá entita kričala a kvílila od bolesti. Zbytočné telesné zvrhlosti ju zabíjali. Podrezali jej zápästia a vykrvácala.
Duchoprázdny bol svet.
Skončil. Nie po vyhynutí ľudstva, ale po vykrvácaní ducha.